Už sú to tri dni, čo som o Ross nepočul ani slovo. Dokonca som zašiel aj za tou mladou doktorkou, že či sa nezastavila za otcom ale nič. Ak by som nemal tak vysoké ego, možno by som za ňou aj zašiel ale takto...

Ja sa jej nebudem prosiť. Poslala ma preč, tak som odišiel. Ja som jej chcel len dobre, pretože predsa je v tom dome sama, môže sa stať hocičo, ale nebudem tam ostávať ak ma doslova odháňa. Na čo by som to aj robil? Aby sa naštvala a ešte na mňa vytiahla tú svoju zbraň?

Pritom som jej chcel naozaj len dobre. Bez nejakých postranných úmyslov. Skôr by som povedal, že som tým kopal jamu sám sebe. Chcel som jej pomôcť, lebo veľmi dobre viem, aké je to prísť o matku. Ani tá moja nezomrela práve za najkrajších podmienok ale ja som s ňou aspoň nemal taký blízky vzťah. Ona ma považovala za padavku a ja som sa jej istým spôsobom aj bál. No to celé nemení nič na tom, že som ju miloval a jej odchod ma poznačil ako ešte nič predtým.

Takto, že som tam Ross nechal... ja ani neviem. Počas tých troch dní mi hlavou nebehá okrem nej nič iné. Stále myslím len na to, že či je v poriadku. Nikto o nej nič nepočul a to sa mi naozaj nepozdáva.

Nechcem, aby si ublížila, hoci Meerová by z toho bola zrejme priam nadšená. Ona by mala o problém menej, ja menej povinností... jediný, kto by tým nič nevyhral, by bola Ross. Hoci sa jej možno teraz zdá, že smrť by bola vykúpením.

Aj keď som videl, v akom je stave, mám pocit, žeby si neublížila. Na to je až prehnane odhodlaná a tvrdohlavá. Nie je to ten typ človeka, ktorého zlomí smrť milovanej osoby. Aspoň podľa mňa.

„Rio," zastaví ma na schodoch Nat a ja sa k nej s povzdychom otočím.

„Deje sa niečo?" opýtam sa s nadvihnutým obočím. Vlastne už mám namierené domov. Tento týždeň bol strašný. Ten výbuch narobil toľko papierovačiek a ak by nám to ešte náhodou nestačilo, museli sme ísť von za hranice, aby sme skontrolovali steny Kupoly a prezreli prístroje, ktoré riadili steny zvonka.

„Neviem, čo je s Ross, ale dnes za ňou zájdeš, jasné?" Zadíva sa mi do očí tak významne, akoby mi vravela, že sa rozpadla Kupola.

„Na čo? Vravel som ti predsa, že ma stadiaľ vykopla ako prašivého psa." Urazene odujem vrchnú peru ale s Nat to ani nemykne. No dobre... s tým, že ma vykopla to troška možno preháňam. Len ma poslala preč nie práve najkrajšie.

„Mne je jedno aj to, ak by ťa stade vyhnala motorovou pílou, Rio," odvetí chladne, „Vychádzate spolu dobre, tak si jediný, kto jej možno prehovorí do duše a vytiahne ju z depresie. Neexistuje, aby ju položila smrť matky natoľko."

„A čo čakáš, že urobím?" Rozhodím rukami. „Vyťahám ju za vlasy a dovlečiem ju sem? Tak by nám bola aj tak na nič."

„Nejde o to, žeby bola nepoužiteľná, ty debil. Ide o to, že ak jej nepomôžeš, zrejme sa odstrelí AP-R zbraňou skôr, akoby ju vedela normálne používať." Aby zveličila svoje slová frkne ma do prostriedku čela, akoby som tam mal čoskoro schytať guľku. „Tak sa zamysli a nehraj sa na pána urazeného, Rio. Sám vieš najlepšie, čo to dievča prežíva. Hlavne ak je aj jej otec v nemocnici."

Nat som včera vysvetlil, čo presne sa stalo aj s jej otcom a povedal jej aj to, ako sa Ross zrútila priamo predo mnou. Akoby sa jej svet rozpadol mávnutím čarovného prútika.

„Dobre vieš, že ja nie som na takéto prehovorenia do duše."

„Tak k nej aspoň choď a ubezpeč ju v tom, že nie je sama. Že hoci jej matka umrela, my ju podržíme."

„Tak prečo nejdeš ty?" spýtam sa jej.

„To myslíš vážne?" nadvihne na mňa obočie s úškrnom, „Poznáš človeka, ktorého by moja prítomnosť nejako upokojila?"

„Mňa tvoja prítomnosť upokojuje, vrav si čo chceš," zamrmlem urazene. Možno sa správam ako malé decko, ale... vlastne ani nie je ale. Len by som bol rád, ak by som mal nejakú výhovorku.

Nat sa zasmeje. „Ty si totálny pako, Rio. Ale myslela som to vážne, choď za ňou. Nemysli si, že som si nevšimla, ako si ju nazval."

„Na čo myslíš?" spýtam sa so zvrašteným obočím, hoci viem, kde smeruje. Keď mi odmietala povedať, čo sa deje a len vydesene hľadela pred seba s mobilom v rukách, nazval som ju Rosie. Ani neviem prečo. Možno som si len myslel, žeby na to reagovala. No ona si to zjvane ani nevšimla.

„Vieš, o čom hovorím, Rio. Nazval si ju Rosie. Dokonca ani mne si nikdy nepovedal inak ako Nat. Nikdy nikoho nevoláš viacerými spôsobmi."

„A to je problém? Chcel som upútať jej pozornosť. Vyzerala akoby sa jej zrútil svet pred očami," hájim sa no v tom mi vlastne dôjde, že do akej nepeknej pasce ma Nat zaviedla.

„No vidíš!" víťazoslávne sa uškrnie, „Chcel si jej pomôcť hoci si ani nevedel, o čo ide. Tak jej pomôž aj teraz, keď už vieš naisto, že sa jej ten svet pred očami naozaj rozpadol."

„Fajn, kapitulujem!" zavrčím jej smerom, „Zájdem za ňou ale len aby som sa ubezpečil, že neurobila nejakú hlúposť."

„Obaja dobre vieme, že ak tú hlúposť urobila, nikdy si to neprestaneš vyčítať. Tak sa, prosím ťa, prestaň tváriť, akoby ti bol jej život ľahostajný."

„Nie je ľahostajný," bránim sa, „Život ani jedného z vás, mi nie je ľahostajný."

„To vrav jej, nie mne." Tými slovami prejde vedľa mňa a bez toho, aby stúpila na posledný schod, zoskočí na zem a poberie sa svojim smerom.

+++++

Keď zaparkujem pred jasno oranžovým domom, zmocní sa ma zlé tušenie. Možno za to môže fakt, že Kupola sa predčasne zaplavila do temnoty, no od doby, čo vybuchla elektráreň, sa šetrí so svetlom, ktoré prúdi zo stien Kupoly. Preto sa umelé svetlo rozsvieti až okolo deviatej ráno, no zhasne už pred štvrtou.

Elektrotechnici sa snažia napraviť škody, ktoré boli vyrobené, ale nikto nedúfa v to, že sa im to čoskoro podarí. Ľudia, ktorí tento systém navrhovali sú už dávno po smrti a pri tej katastrofe, kedy sa zničila Zem, sa stratilo veľa poznatkov.

Ale čo sa mi na celej situácii páči najmenej, je fakt, že v domoch naokolo sú rozsvietené izby, kým ten, do ktorého mierim, sa utápa v čierno-čiernej tme. V hĺbke duši dúfam, že Ross len spí a všetko je v poriadku.

So stiahnutým hrdlom prejdem k dverám a zaklopem, hoci už vtedy mi je jasné, že odozvy sa nedočkám. Preto aj skúsim otvoriť dvere, ktoré nie sú zamknuté. Neviem, či našťastie, alebo bohužiaľ.

Dnu vojdem s rezervou, ale srdce mi tlčie ako o život. Ani neviem prečo. Mne nič nehrozí, tak čo mám za problém? Asi mala Nat pravdu. Ak by si Ross niečo urobila, do konca života, by som si to vyčítal. A mal by som na to právo.

Preto, keď zapnem svetlá v obývačke a ju nájdem rozvalenú na sedačke, ako je prikrytá až po uši, musím sa usmiať. Vedel som, že ju to až tak nezloží. Čo ma ešte trocha upokojí je napoly dojedený sendvič na stole.

Obrátim sa, že zase zhasnem a nenápadne sa vytratím späť do auta, ale keď sa moje ruky dotknú vypínača a všetko zaleje tma, Ross vydá nejaký zvuk medzi zastonaním a frflaním. „Kto to je?" spýta sa totálne mimo.

„Len ja, Rio," podotknem potichu, „Pokojne spi."

„Uhm, prepáč," zamrmle a posadí sa. Preto usúdim, že je tma zbytočná a znova zažnem svetlá.

Ross si začne pretierať oči a ja sa k nej pomaly vyberiem. „Za čo sa ospravedlňuješ?"

„Nemala som sa k tebe tak správať," povie previnilo, čo ma prinúti podísť ešte bližšie a sadnúť si na kraj sedačky, „Chcel si mi len pomôcť a ja som sa k tebe správala naozaj hnusne."

„To nevadí," pousmejem sa na ňu. Nechcem si to sám sebe priznať, ale jej zničený tón, bolí ešte aj mňa. „Viem čo prežívaš," poviem skôr, ako si stihnem zahryznúť do jazyka. Túto tému som nemal načínať.

„Naozaj?" opýta sa prekvapene a prezrie si ma svojimi uhrančivými očami.

„Áno." Snažím sa o to, aby môj tón neprezrádzal žiadne emócie, ale neviem, či sa mi to nakoniec podarí.

„Je mi to ľúto," povie po chvíli potichu a sklopí pohľad k zemi.

„Aj mne, ale nič s tým neurobím." Naozaj nerád spomínam na ten deň. Keď sa ozvalo zvonenie mobilu a otcovi ohlásili, že matka umrela. A hlavne nie na to, za akých okolností sa to stalo.

„Ďakujem, že si sem prišiel." Pokúsi sa o úsmev, ale veľmi sa jej to nepodarí. Len sa v jej očiach zalesknú slzy.

„Nechcel som ťa tu nechať," poznamenám, „Len som sa troška bál, žeby si ma zas vyhodila. A to by moje ego už neprežilo." Môj pokus o vtip nevyjde presne podľa predstáv no na Rossinej tvári to aspoň na malú chvíľu vyčarí jemný úsmev.

Ross si zahryzne do spodnej pery ale nakoniec vychrlí: „Ostaneš tu?"

„Ak chceš," myknem plecami. V skutočnosti sa mi ani tak nechce domov k otcovi. Ten by si odo mňa aspoň tiež oddýchol.

„Nechcem byť sama," odvetí neurčito, „Môžeš si pospať v spálni rodičov. Alebo aj u mňa v izbe."

„Dobre," usmejem sa na ňu najmilšie ako to dokážem.

Čo by na toto povedala Meerová? Porazilo by ju alebo by sa len zasmiala?

Ja toho Ria proste milujem :3 :DD

Venujem @Reena128 :)