Ross zaveziem domov neberúc ohľad na jej protesty. Lebo vraj: „Som v pohode, môžeme ísť späť do práce.". Akoby som si nevšimol kruhy pod jej očami, ťažké viečka a otupený výraz, ktorý vládne na jej tvári celý deň.

Síce to s tým mladým chalanom zvládla ukážkovo, nemala by to celé preháňať. Snaží sa vydať zo seba maximum, ale to vlastne ani nie je potrebné. My jej vo všetkom pomôžeme.

Ako som dnes hovoril s Nat, spomenula tú zvláštnosť, ktorá nastala pri streľbe AP-R zbraňou. Nepáči sa mi fakt, že ešte aj v tomto smere je iná, ako my ostatní. Hlavne ak beriem do úvahy, že Meerová to určite sledovala svojimi kamerami. A moje obavy sa potvrdili, pretože krátko na to, mi volala jej asistentka, aby som sa u nej zastavil. Naozaj sa teším.

Doma ma čaká ožratý otec, ktorý pokrikuje na celý dom. Vlastne sa čudujem, že si to susedia ešte nevšimli, alebo ak aj áno, nijako to neriešia. „Buď už ticho!" zastonám a opriem sa o rám dverí, „Roztrhne sa mi hlava."

Otec sa len chrapľavo zasmeje a naleje si zvyšok alkoholu do úst. Fľašu vzápätí hodí o zem a tá sa roztriešti na milióny malých kúsočkov.

„Zbláznil si sa? Mne je jedno, že si mimo, kým prídem domov, upraceš!" Možno zniem nejako hystericky a správam sa, ako jeho matka, no už nevládzem. Toto jeho správanie tolerujem už takmer celý rok. Mám ho po krk. Možno by ani nebolo na škodu, ak by sa ho Meerová nejako zbavila. Lebo ja to s ním už nevydržím. Jediné, čo mi bráni v tom, aby som ho vykopol na ulicu, sú spomienky.

Ešte stále sú až desivo jasné, čo je miestami naozaj len na škodu. Ešte stále k nemu cítim to otcovské puto, aj keď on na to celé už zjavne zabudol. Pri toľkom alkohole sa ani nečudujem. Strata matky ho poznačila oveľa viacej, ako mňa.

„Saverio?" spýta sa zrazu totálne zmätene.

„Som Rio," opravím ho a prederiem cez opar cigaretového dymu. Zdvihnem zo zeme prikrývku a hodím ju na jeho polonahé telo. Našťastie teraz chýba tá vrchná časť oblečenia, nie tá dolná.

„Nie! Nie! Nie, nie, nie!" začne vrieskať, metať rukami, akoby ho ovládol neznesiteľný amok. Ale on je len trucovitý, ako vždy, keď vypije viac, akoby mal.

„Prestaň sa metať, dopekla! Ja na teba už nemám nervy, otec!" snažím sa ho upokojiť ale on sa len metá, vykrúca a rozhadzuje rukami. Možno som mal ostať ticho a mal by som o problém menej. Vždy, keď mu pripomenie, aby sa nevolal Saverio, akoby ho posadol samotný Diabol.

V deň, keď som mu to povedal prvýkrát, začal ziapať. Kričal po mne, že ako môžem byť taký hnusný pokrytec, že zapriem francúzske korene a začnem sa oslovovať po nejakej latinsko-americkej krajine. Potom mi vrazil celou silou až mi napuchlo pravé líce. Na to nikdy nezabudnem, no od toho dňa sa toho mena držím ako kliešť. Aspoň toto nebude podľa neho.

„Saverio!" zvrieskne na mňa, keď ho silou pritlačím na sedačku.

„Prestaň! Lež už pokojne lebo ťa priviažem!" pohrozím mu. Už som mu to raz splnil, ale to bola iná situácia. Dal si nejaké lieky a vyhrážal sa mi, že ma podreže kuchynským nožom. Od tej doby mám všetky ostré predmety zamknuté a jediný kľúč mám stále vo vrecku.

„Netrep! Nikdy si na nič také nemal dostatočnú guráž!" Pokračuje v ziapaní a ja si musím zaťať ruky do pästí, aby som mu nevrazil.

„Čuš!" syknem.

Vtlačím ho späť a nech sa už oháňa a kričí ako chce, nevie sa vytrepať do sedu. Chvíľu ho tak pridržiavam a počkám si, kým sa nevysilí a ostane ležať len s tichými nadávkami na moju adresu.

Ja sa skloním a s povzdychom začnem zbierať úlomky skla. Alkohol je ťažké zohnať, takže si nemôžem vyberať, hoci by som uvítal, ak by mi môj zdroj dával umelohmotné fľaše. Tie aspoň nemôže trieskať o zem a ja by som po ňom nemusel aspoň upratovať. Neverím mu natoľko, aby som ho nechal v spoločnosti ostrých úlomkov. Ešte by ma v noci podrezal. Raz to už skúšal.

Začne ma rukou búchať po hlave a ja zatnem zuby, nech po ňom zase nezačnem vrieskať. To by nikde neviedlo. Už som sa to stihol naučiť.

„Pozri," prihovorím sa mu, „Uzavrieme dohodu, áno? Kým nebudem doma, budeš tu ležať a nič nevyvedieš. A ja na oplátku nebudem kričať, keď aspoň trocha vytriezvieš." Vyjednávať s ním v takomto stave zrejme ani tak nie je veľmi výhodné, ale aspoň na chvíľu ho to udrží na zadku.

„Fajn, fajn," zamrmle nespokojne a zamľaská jazykom, „Ale dones mi ešte vodku."

„Na to zabudni. Dnes si si toho dal až-až."

„Tak aspoň cigarety," žobroní ako malý chlapec ale na mňa to neplatí. Oveľa viac ma motivuje fakt, že ak tie cigarety dostane, konečne ostane ticho. A momentálne netúžim po ničom inom. V hlave mi treští, hoci ani neviem od čoho. Akoby mi stále udierali do hlavy. Už mi nič iné ani nechýbalo.

Vstanem a nechám ho tam, no o pár minút sa vrátim a hodím mu krabičku cigariet. „Len pre tvoju informáciu, tieto tvoje ilegálne vecičky ma stoja príliš veľa."

„Čo také?" spýta sa ale to mu už z úst trčí cigareta a on si z nej spokojne poťahuje.

„Česť, napríklad," poviem ťažko, ale jeho to už absolútne nezaujíma.

Po pár minútach ho tam nechám a bez všetkého sa vyberiem za Meerovou. Skončím v jej kancelárii rovnako ako minule. Ona si ma premeriava chladnými očami, až sa sám seba pýtam, čo zlé som urobil.

„Má moja návšteva aj nejaký hlbší zmysel, alebo budete na mňa len zazerať?" spýtam sa po troch, zdanlivo nekonečných, minútach.

„Už len to samotné zazeranie má hlbší zmysel," povie pokojne a prekríži si ruky na hrudi.

Ja sa pohľadom zameriam na jej drdol, z ktorého trčí jeden neposlušný vlas a prinútim sa chladne usmiať. Táto žena si ma hodnotí ako dobytok na trhu.

„A k čomu ste dospeli?" spýtam sa ironicky.

„To si zatiaľ nechám pre seba," odpovie s jemným úsmevom.

„Fakt som tu len pre to, aby ste ma obzerali?" vyprsknem po ďalších ťaživých minútach.

„Nie," odvetí pokojne, „Ste tu hlavne pre to, lebo s vami chcem niečo prebrať."

„Mohli by sme ísť k veci?" nadvihnem obočie ale nečakám, že zrazu vstane a obíde ma. Chladné ruky položí na moje plecia, ktoré pokrýva len tenká látka sivej košele.

„Samozrejme, Saverio."

„Som Rio," precedím pomedzi stisnuté zuby.

Chladne sa zasmeje. „Nie. Ty si Saverio, vždy si ním bol a aj ním si. Prečo by si mal byť niekým iným?"

„Už nie som ten chlapec, ktorý plakal v kúte, keď mu umrela matka. Už nie som ten malý chlapec, ktorý sa bál vlastného otca. Som Rio, som Ostreľovač." Moje slová sú chladné ako kus ľadu. Už nie som Saverio. Jednoducho nie.

„Neklam sám sebe. Obaja dobre vieme pravdu. Nezmenil si sa. Len sa tak tváriš."

„Čo chcete týmto dosiahnuť?" spýtam sa s prižmúrenými očami a snažím sa ovládnuť roztrasený hlas.

Medzi prstami tuho zovrie moje plecia. „Čo chcem dosiahnuť? Oveľa zaujímavejšia otázka je to, že čo chceš touto pretvárkou dosiahnuť."

„Na nič sa nepretvarujem," odvetím pomaly.

„Neklam. Sledujem ťa už dlho."

„Na čo ma sledujete?"

„Si mojim dlžníkom a ja si držím prehľad v tom, aby si konal vždy len tak, ako to ja požadujem. Preto dávam pozor na všetko, čo robíš."

Zhlboka sa nadýchnem. Takže táto ženská ma sleduje? Áno, má pravdu, som jej dlžníkom, pretože jej poskokovia sú jediní, ktorí mi dokážu obstarať alkohol pre otca.

„Už ti to došlo?" spýta sa mrazivým tónom, „Si celý len môj, Saverio. Všetko čo urobíš, robíš v mojom mene a pre mňa. Si pod mojou kontrolou."

Ťažko prehltnem. „Nechápem, kam týmto celým mierite."

Zasmeje sa. Ale teraz to už nie je len ten jej typický bezcitný smiech. Tento je priam desivý. „Chcem ti povedať len toľko, aby si si dával pozor na vlastné činy. Vieš ako rýchlo sa dá manipulovať zloženie alkoholu? Pridať etanol a tvoj otec si ani nevšimne, ako sa dostane na druhý svet."

„Nevyhrážajte sa mi." Môj hlas mal znieť chladne, ale zmôžem sa akurát na to, aby sa netriasol.

„Prečo nie? Ja ti nechcem zle. Ale neznášam, keď sa nejaké zmluvy, či už ústne alebo písomné, porušia. Preto ti vravím, aby si si dával pozor na to, ako sa správaš v prítomnosti Parkerovej."

„Čo s ňou máte rozrobené? Nič nechystá." Tentoraz sa mi drzí tón vyderie z úst aj sám od seba.

„Vrav si čo chceš, Saverio, ale pravda ti raz nesmierne ublíži." Po tých slovách ma pustí a sadne si späť na svoje miesto. „Môžeš ísť, na dnes som s tebou skončila."

Postavím sa a bez slov odídem. No jej slová mi nedajú pokoj. Prečo by mi, akože, mala pravda ublížiť? A vlastne... o akej pravde tárala?

Tridsiata kapitola? :o Už?! Ani neverím :D a o to viac neverím tomu, že už má tento príbeh 500+ hlasov!! :3 Ja si to tak neskutočne cením, že si to ani neviete predstaviť :3

Od dnes pokračujem v pridávaní venovaní, ešte tu zopár ľudí ostalo :D Takže časť venujem @MonAmiLivre :)