Presne podľa plánov ma Rio zavezie na danú adresu a odíde. Chvíľu postávam pred menšou bytovkou s ošarpanými tehlovými stenami. Je pomerne nízka, má najviac tak päť poschodí a ten človek, ktorého hľadám, by mal bývať hneď na prvom.

Zhlboka sa nadýchnem a až potom v rukách zovriem kľučku. Pootočím ňou a vstúpim na zatuchnutú chodbu. Steny sú natreté na béžovo ale farba sa pomaly odlupuje, čím len umocňuje nepríjemný pocit v mojej hrudi. Nie som si istá tým, či som sem mala chodiť.

Nakoniec všetky emócie potlačím do úzadia a prinútim sa prejsť k dverám s číslom tri. Natiahnem ruku a váhavo zaklopem na tmavé drevo. Hryzúc si peru čakám na nejakú odozvu, no kým tá príde, mám pocit, že sa zbláznim.

Nakoniec sa ale dvere pomaličky odchýlia a ja zbadám starčeka. O niečom, ako sú vlasy zrejme nemôže už ani snívať, hnedé oči má mierne vypúlené a zakalené bielym závojom, vrásky mu kopírujú každý centimeter jeho tváre i rúk, pery má popraskané a uši mu odstávajú od plešatej hlavy.

Starček si ma premeria prekvapeným pohľadom a pár krát zažmurká, akoby ani nevedel, či tu pred ním naozaj niekto stojí alebo sa mu len zjavujú duchovia. Podľa všetkého má už vyše stodvadsať rokov, ale to ešte nie je tak nezvyčajné. Radiácia sa v tele človeka prejavuje rôzne, niekoho život skráti, iného predĺži. Zdá sa, že tento človek sa rozhodol nepoddať sile smrti.

„Kto si?" spýta sa ma chrapľavým hlasom pričom zo mňa stále nespúšťa udivený pohľad. Nebyť zakalených očí, možno by som z nich aj niečo vyčítala, ale takto to neprichádza do úvahy. Môžem si len domýšľať.

„Poslala ma vaša pravnučka, Yan Meinoirová. Vraj by ste mi vedeli pomôcť," poviem a snažím sa zniesť čo najistejšie. Nechápem prečo, no tento starec mi naháňa výslovný strach. Nervozita oblapí celé moje telo a ja si hryznem do pery tak silno, až pocítim železnú pachuť krvi.

„V čom by som ti ja len vedel pomôcť, dievča?" spýta sa s miernym smiechom dostatočne chrapľavým na to, aby mi nahnal zimomriavky. Odstúpi z dvier a dovolí mi vojsť. Síce s váhaním ale prejdem popri ňom, no skoro nadskočím od ľaku, keď sa za mnou zabuchnú dvere.

Starý pán mi kývne nech vojdem do útrob domu a vyberie sa za mnou pričom sa podopiera drevenou paličkou. Prejdem do malej obývačky, ktorá je tvorená z pomerne starého nábytku. Skrinky sú matnej čiernej farby, na ktorej je vidieť odtlačky prstov, čo starec zanechal. Sivé steny sú troška špinavé, na sedačke podobného odtieňu je veľký fľak, povedala by som, že po vyliatej káve. Cez okná preniká dnu slabé svetlo a tak vidno kúdoly prachu, ktoré sa vznášajú vo vzduchu.

„Posaď sa," povie starček a kývne mi smerom ku kreslu. Mimovoľne sa pousmejem nad tým, že mi to miesto prenechá a sám si sadne na sedačku s tmavým fľakom. „Akože si to vravela, že sa voláš?"

„Nevravela som," podotknem a sadnem si, „Volám sa Rosielee, ale väčšinou ma volajú Rosie, alebo Ross."

Starcové plecia klesnú akoby ho tá informácia sklamala. „A ako ťa mám volať ja?"

„Ako len chcete," pousmejem sa. Nervozita postupne upadáva. Nie je až tak strašný ako sa zdal byť na začiatku.

„Dobre, Ross. Mimochodom, mňa môžeš volať Phil." Na jeho popraskaných perách sa objaví jemný úsmev.

Prikývnem a znova sa ozve on: „A čo by si potrebovala od takého starca ako ja?"

„Zopár odpovedí."

„Nemôžem ručiť za to, že ti ich dokážem zodpovedať," podotkne Phil, „Chcela by si kávu alebo čaj?"

„Nie, ďakujem."

„Tak? Čo presne by si chcela vedieť?"

„Vy ste tu vraj od založenia Kupoly, je to pravda?" opýtam sa len tak pre istotu.

Prikývne. „Je to pravda. Záleží na tom?"

„Áno... mňa by zaujímalo, či vám niečo nehovorí jedno priezvisko."

„Bol som doktor a mojou ordináciou sa prehnalo mnoho ľudí. Je dosť pravdepodobné, že mi to meno niečo hovoriť bude, ale to neznamená, že ti o ňom viem povedať viac," zamrmle Phil a rukami sa oprie o vyrezávajú paličku z lešteného dreva.

„Parkerová. Chcela by som vedieť či..." Slová sa mi zaseknú v krku, keď sa Phil ťažko rozkašle.

„Parkerová," vydýchne po chvíli ťažko, „To meno som už dávno nepočul."

„Takže ho poznáte," podotknem.

„Poznám," prikývne muž pomaly, „ale ešte dávno som sľúbil, že to nebudem rozoberať s nikým a nikdy. Takže, je mi to ľúto, ale nemôžem ti pomôcť."

„Prosím," úpenlivo naňho pozriem.

„Naozaj sa ospravedlňujem, ale záväzky dané mŕtvym nikdy neporuším."

„Ani ak sa to týka ich potomkov?" skúsim to iným smerom.

Phil pomaly zažmurká, akoby sa mu niečo konečne spojilo. „To je síce pekné, ale nemôžem. Je mi to ľúto."

Zovriem pery ale rozhodnem sa pomlčať. Možno má na to celé dobrý dôvod. Aspoň nateraz sa cez to môžem preniesť. „Mám ešte jednu otázku."

„To som teda zvedavý, Parkerová," vydýchne Phil až mi naskočia zimomriavky pri tom, ako vysloví moje priezvisko.

„Týka sa to AP-R zbraní. Poznáte ich?"

„Kto by ich nepoznal?" spýta sa ma mierne napäto. Neviem, čo to spôsobí, no razom vyzerá, akoby radšej chcel vyskočiť cez okno, než by mal pokračovať v tomto rozhovore.

„A viete aj o tom, že sa nedávno našiel čierny Ostreľovač?" pokračujem.

„Samozrejme, že viem. A viem aj to, že si tým Ostreľovačom ty, dievča," povie so smrteľným pokojom.

„Odkiaľ?"

„Pospájal som si to. Si predsa v čiernom, nie?" zasmeje sa chrapľavo, no situáciu tým neodľahčí.

„Zaujímalo by ma, či by ste nevedeli, kto bol prvým Ostreľovačom. Kto bol tou ženou, pre ktorú bola vytvorená prvá AP-r zbraň."

Phil si ťažko povzdychne. „Pýtaš sa ma na veci, na ktoré by si sa nemala. S týmto celým si len robíš problémy. Nemôžem ti odpovedať, ryšavka."

„Stále meníte moje oslovenie," poznamenám.

„To preto, lebo pri pohľade na teba sa mi vracia toľko spomienok." Úprimne sa usmeje a jeho vráskavá ruka pristane mojej, ktorú mám položenú na vlastných kolenách. Z jeho dotyku sa mi rukou rozšíri teplo a to mi vženie úsmev na tvár.

„Mám to brať tak, že poznáte odpovede na všetky moje otázky, no nemôžete mi odpovedať?" nadvihnem obočie.

„Trebárs to ber aj tak," prikývne, „No vedz, že ja ti tým nechcem zle, Rosie. Možno sa to raz dozvieš. Ale teraz a tu ti to nemôžem povedať."

„Prečo?" hlesnem potichu. Jeho ruku prekryjem vlastnou, ktorá doteraz voľne spočívala pri mojom tele.

„Tie informácie boli nebezpečné už vtedy, nieto teraz. Sú stále tu, visia vo vzduchu a ťažia okolie. Je to jedna obrovská časovaná bomba, ktorá skôr či neskôr vybuchne." Pochmúrny tón jeho hlasu sa nedá prehliadnuť ani keby neviem ako chcem.

„Pre koho sú nebezpečné?" spýtam sa potichu.

„Pre každého. Pre mňa, pre teba, pre tvoju rodinu a aj pre naše spoločenstvo. Nedá sa vyhnúť tomu, aby sa to raz prevalilo. A ja nechcem, aby sa centrálnou zložkou stala mladá dievčina, pred ktorou stojí ešte zvyšok života."

V izbe nastane ťaživé ticho, ktoré prerýva len naše dýchanie. Nakoniec sa ale zas ozve Phil: „Pozri sa, moje dvere sú pre teba vždy otvorené, Rosielee, ale chcem ťa poprosiť, aby si sa nemiešala do vecí, ktoré sú minulosťou. Sú nebezpečnejšie než si myslíš."

„Ďakujem za váš čas," zamrmlem nie práve nadšene a vstanem, čím si vlastne vyslobodím ruku z jeho pevného stisnutia.

Keď som už vo dverách ešte na mňa zakričí: „Pozdravuj Yan, prosím ťa. A čo sa teba týka... hoci nevieš, o čom hovorím, je mi to ľúto. To celé, čo sa stalo."

„Nerozumiem vám," pokrútim hlavou a otvorím dvere.

„Ja viem. Ale mám pocit, že raz pochopíš. Čierny Ostreľovač je problém, Rosie. Problém, ktorý musí byť vyriešený. Budeš to mať ešte ťažké, ale ja verím, že to zvládneš. Že zaujmeš postoj vhodný tvojmu menu."

„Ja vidím, že mi dávate indície ale nerozumiem vám. Prečo mi to nepoviete jasno, na čo okolo toho kľučkovať, keď vy sám tvrdíte, že sa to čoskoro celé prevalí?" Zvrtnem sa na päte a pozriem sa na starca, ktorý sa ťažkopádne opiera o paličku. „Na čo sú dobré všetky tie tajomstvá a hádanky?"

Phil zostane mlčať ale nakoniec vydýchne. „Je mi to ľúto, ale nemôžem ti nič povedať. Len... stále si pamätaj, že existuje viac ciest. Tvoja rodina je ukážkovým príkladom. Vyber si to, čo šepká tvoje srdce. Ja viem, že sa rozhodneš správne."

„V čom sa mám rozhodnúť?"

„Príde situácia, kedy moje slová pochopíš. Zatiaľ ani sám neviem, ako bude vyzerať, kedy nastane a za akých okolností, no nastane. Vtedy pochopíš. Maj sa, malá ryšavka."

Viac mu k tomu nepoviem len sa otočím a pomaly vyjdem. Tento rozhovor mi odobral všetku energiu, rovnako ako aj dotyk starého lekára. Nechápem o čom točil, ale jedno viem naisto. Niečo podobné spomínal aj Rio. Som problém, ktorý treba vyriešiť.

Ak by wattpad neblbol, časť by tu bola už včera :D Tak...tí čo čítali Rádioaktívnu si asi túto časť pomerne užili :D zvyšok si musí počkať, kým sa slová starého doktora vysvetlia :D

Časť venujem agent_dream :)