„Trafila si," zopakuje Nat nechápavo, „Ako?"

Spustím ruky popri tele a ostanem nechápavo civieť na umelohmotnú figurínu s dierou presne uprostred hrudníka. Na mieste, kde som mierila. „Ako si to urobila?" spýta sa ma zas. Podíde tesne ku mne a vrhne na mňa pohľad, ktorý by som nedokázala identifikovať za žiadnych okolností. Jej oči pripomínajú sivé mračná, ktoré uschovávajú tie najväčšie búrky. Všetko v nich priam vrie.

„Ja- ja neviem," vytisnem zo seba, „Ale prečo je to také prekvapivé?"

„Samo o sebe to, že si trafila je zvláštne ale oveľa zaujímavejšie je to, ako sa tvoje telo správalo pri streľbe. Napla si sa, vôbec tebou nemyklo. Len ťa hodilo dozadu."

„To je taký problém?" Ešte stále mi to nedochádza.

Nat sa na mňa pozerá kamennou tvárou no v jej očiach sa toho deje toľko, až to nejde ani popísať. „Neviem. Nič takéto som ešte nevidela. Radiácia v guľke mala vytvoriť vlnu energie, ktorá by sa mala snažiť všetko vyhodiť do vzduchu. Preto by sa mali myknúť aj tvoje ruky a preto si sa aj posunula. Ale tvoje telo bolo napäté ako struna na gitare."

„Čo teraz?"

„Skúsiš to s vlastnou zbraňou," zavelí po chvíľke váhania, „Možno to celé spôsobilo len to, že to nie je kalibrované na teba a toľká radiácia u teba nevyvolala taký účinok."

Pokývam hlavou. Jej vysvetlenie neznie zle. Možno bolo tej radiácie málo, preto sa to u mňa tak neprejavilo. Lenže... ako je potom možné, že som doslova cítila, ako radiácia obomkla moje svalstvo, napla ho a nedovolila jej pohnúť sa?

Nat mi zoberie zbraň a do rúk mi vtisne moju vlastnú. Nie je nijako výnimočná. Rovnako ako všetky ostatné, má na boku vygravírované písmenká AP-R, pažbu pokrytú jemnou kožou a špeciálne upravený zásobník.

Nat mi natrčí ruku so škatuľkou, v ktorej sú guľky, jednu si váhavo vezmem a malú guľôčku zovriem medzi palcom a ukazovákom. Šklbne mi rukou, svaly v tele sa mi napnú, krv sa rozprúdi rýchlejšie a guľku zaplaví atramentová čierna.

S hlasným preglgnutím guľku vložím do zásobníka a zbraň nabijem. „Len rob to isté, čo predtým," povie Nat až príliš pokojne. Prejde k stene, stlačí na nej malý gombík, ktorý rozhýbe prestrelenú bábku a vymení ju za novú, nepoškodenú. „Môžeš."

Postavím sa tak ako mám, hoci sa mi trasú ruky. Moje hrdlo zovrie neopodstatnený strach, ktorý sála z celého môjho tela. Keď ruky obkrútim okolo pažby a moje prsty ustrnú, vystriem pred seba natiahnuté ruky.

Zrazu sa cítim na dne, akoby som bola zakopaná kilometre pod zem. Telo mám ťažké, ledva držím vystreté ruky a mám pocit, že sa mi čoskoro podlomia nohy.

„Nerozmýšľaj," poradí mi Nat, „Len vystreľ, bude to ľahšie."

Opatrne prikývnem. Naposledy si vydýchnem, v rýchlosti namierim do stredu hrudníka a vystrelím. Rovnako ako predtým, napnú sa všetky svaly v mojom tele, až moje telo skamenie. Nápor energie ma hodí dozadu oveľa silnejšie ako predtým a moje skrehnuté telo uvoľní až náraz o stenu za mnou, pričom sa zosypem na kolená.

Zbraň mi vypadne z rúk a ja sa opriem o dlane na studenej podlahe. Chce sa mi zvracať, hoci som dnes ešte nič nejedla. Nat ku mne pristúpi a skloní sa ku mne. „V pohode?"

„Jasné," dostanem zo seba ťažkopádne a popri stene sa vyškriabem na nohy.

„Neviem či je to dobré, alebo zlé, Ross, ale zase to dopadlo rovnako," podotkne keď sa opriem chrbtom o stenu a privriem viečka.

„Čo teraz?" spýtam sa ťažkopádne.

„Neviem," zamrmle, „Skúsim sa pozrieť do nejakých spisov a pohľadať v kronikách niečo podobné."

„Myslíš si, že niečo nájdeš?" spýtam sa a otvorím oči. Už mi je troška lepšie.

Pokrúti hlavou. „Pochybujem, ale za pokus nič nedám. Nikdy som nič podobné nevidela. Akoby tvoje telo doslova odmietalo poddať sa radiácii. Asi preto ťa to aj tak unaví. Bojuješ každou jednou bunkou len preto, aby si nad ňou vyhrala."

„A to je dobré?"

„Neviem," prizná, „Z jedného smeru áno, pretože mieriš oveľa presnejšie ako ktokoľvek iný. Ale na druhej strane ťa to aj strašne unaví. Všetko má aj svoje výhody aj nevýhody."

+++++

Po polhodine sa vytrepem hore do kancelárie. Doteraz som sedela v jedálni s Nat a kým sa hrabala v nejakých starých dokumentoch na digitálnej čítačke, prinútila ma najesť sa, aj napriek tomu, že som na to nemala chuť. Ale musím povedať, že potom som sa začala cítiť o poznanie lepšie.

Rio vysedáva v kancli ale moje kreslo necháva voľné. Dvihne ku mne pohľad a pousmeje sa nad papiermi, ale keď si všimne môj vyčerpaný výraz, zarazí sa. „Ako to šlo?"

„Ja neviem," myknem ramenami a posadím sa. Moje telo je ťažké ako vrece tehál.

„Ako to, že nevieš?"

„Normálne tak, že neviem, Rio. Čo je na tom nepochopiteľné?"

„Povedz mi, čo sa stalo," požiada ma a zloží si z rúk papiere, čím mi venuje všetku svoju pozornosť.

„Na to sa spýtaj radšej Nat. Ona ti to vysvetlí objektívnejšie," zamrmlem a zakloním hlavu. Treští mi v nej, akoby mi niekto opakovane zrážal lebku s kladivom.

„Tak na to pôjdem ináč," povie po chvíli odovzdane, „Si v pohode?"

„Hej," prikývnem.

Ria to asi nepresvedčí. „Nevyzeráš byť dvakrát v pohode," poznamená.

„Lebo ty už len vieš, kedy som ja v pohode, že? Som len unavená."

„Vezmem ťa domov?" Vo chvíli, keď to vysloví, schmatne z kopy papierov kľúče od auta a postaví sa od stola.

„Nie," pokrútim hlavou, „Vezmeš ma niekde inde, ale najskôr spravíme aspoň niečo z tých papierov, lebo sa tu toho nakopí toľko, že sa z toho nevymoceme nikdy."

„Ak sa necítiš dobre, spravím to aj sám," snaží sa ma ešte stále presvedčiť ale ja len pokrútim hlavou.

„Prestaň, Rio. Chceš mi pomôcť? Tak sadaj a vrav, čo mám robiť."

Rio na chvíľku zaváha ale nakoniec si len sadne a povzdychne si. „Rozprávaš ako rodená šéfka."

„Netrep," zahriaknem ho aj keď mne samej mykne kútikmi pier.

Rio pretočí oči. „Netrepem. Akurát hovorím nevyvrátiteľný fakt. Si si istá, že to nechceš nadnes odložiť?"

„Som si istá. Ak to odložím dnes, zajtra tu toho bude ešte viac a postupne sa to bude kopiť. Nechcem, aby sa nám to potom celé zosypalo na hlavu. Takže, vybavíme to najdôležitejšie, potom ma hodíš k jednému známemu, zatiaľ sa ty vrátiš sem a dohliadneš na to, aby sa ostatní neflákali, keď ti zavolám, vrátiš sa pre mňa, zoberieš ma do nemocnice a naše cesty sa nadnes rozídu," stručne ho informujem o dnešnom pláne. Nemusí vedieť podrobnosti ako je napríklad to, že za kým idem a prečo. Po dnešku potrebujem odpovede a tie mi môže niekto poskytnúť. Len treba vedieť, ako sa pýtať.

„Samozrejme, pani šéfová," zaškerí sa Rio na čo ho štuchnem pod rebrá.

„Budeš ma stále podpichovať?"

„Až kým sa mi to neznudí," zazubí sa, „A ver, že to tak skoro nebude. Okrem toho, rád by som vedel, čo presne si myslela tým, aby sa zvyšok neflákal."

„Jednoducho nech robia to, čo majú," odvetím, „Nech si vybavia všetky papiere a venujú sa tomu, čomu aj inokedy. Inak, mali by sme zorganizovať aspoň nejakú poradu či čo. Vieš, aby som vedela ako to tu chodí, kto má čo na starosti a v neposlednom rade by som aspoň mohla každého konečne spoznať."

„To je dobrý nápad," prikývne, „Ja sa s nimi dneska dohodnem a dám ti vedieť."

„Ďakujem," poviem a úprimne sa naňho usmejem, „Za všetko."

„To je to najmenej, Ross. To najmenej."

Časť venujem Raula007 :)