Mama sa na večer rozhodne ostať v nemocnici, ale mňa pošle domov, vraj oddýchnuť si. Pravdupovediac, ona vyzerá viac zničene ako ja, ale moje protesty zamietne ešte v zárodku. Yan zariadi, aby mohla ostať s otcom, dokonca jej ponúkla, že jej tam zanesú lôžko, nech si pospí. Mama jej ponuku odmietla, no bola jednoznačne pokojnejšia, keď sa sama presvedčila o tom, aká príjemná Yan je.

Domov sa vyberiem pešky, hoci mi napadne zavolať Riovi, ale zamietnem to. Tak či tak, dnes som mu už dostatočne prekazila plány. Nie som z toho faktu dvakrát šťastná, ale keď som s ním naposledy hovorila, nevyzeral byť naštvaný.

Mame sľúbim, že sa vrátim hneď ako to bude možné. No ako jej, tak i mne je jasné, že sa zajtra musím dostaviť do práce a vybaviť aspoň nejaké drobnosti.

Cestou domov si v ruke šúľam papierik od Yan. Adresa bydliska jeho prastarkého. Je asi jedným z najstarších ľudí Kupoly, no nikdy som ho ešte nestretla. Býva v meste, neďaleko hlavnej budovy SOFT-u. Možno by jeho návšteva naozaj stála za uváženie.

Nikdy som sa nejako vážne nezaoberala otázkou, prečo mama nepozná svojich starých rodičov. Zomreli vraj dosť skoro, čoby ani nebolo také nepochopiteľné, ale za zaujímavejšie považujem samotný fakt, že ani ich dcéra, nevedela o tom, odkiaľ sú. Ja vlastne nepoznám ani len ich meno. Viem len, že moja prastarká, mamina starká, bola Parkerová a od nej sa to meno dedí. Ani presne neviem prečo, ľudia si prevezmú meno väčšinou z mužskej strany, ale u nás je toto asi nejaká výnimka.

Steny Kupoly pomaly zakrýva tmavý závoj a mesto upadá do tmy. Ulice sú vyľudnené a svieti sa len občasne. Od nemocnice bývame celkom ďaleko. Naše domy a centrum mesta oddeľuje dlhá lúka, kde po novom pestujú zeleniny.

Na mieste, kde bývame my, sú dlhé rady domov, všetky v rôznych farbách. Podľa toho sa nazvali aj ulice a hoci tie farby naozaj bijú do oka, aspoň je jasné, že Zelená ulica nebude tá, kde sú oranžové domy.

Domov sa dostanem o nejakej deviatej večer v úplnej tme. Z vrecka vytiahnem kľúče a hneď ako vojdem si za sebou aj zamknem. Prejdem do kuchyne, kde si spravím teplý čaj a potom sa vydám do kúpeľne.

V ordinácii som si zo seba síce zmyla zvyšky zaschnutej krvi, ale stále sa necítim vo svojej koži. Stále mám pocit, že kým si zo seba nezdrhnem ostatky dnešného dňa, pokoj mať nebudem. Ešte stále sa mi v mysli ozýva otcov kašeľ aj pocit, ako mi teplá tekutina pokropí tvár.

Teplá sprcha neurobí žiaden zázrak, no predsa sa cítim aspoň troška lepšie. Oblečiem sa do pyžama a so šálkou čaju sa posadím na sedačku. Zapnem si televíziu, v ktorej, ako vždy, bežia noviny. Nikdy som ich nepozerala rada, no ak by tu malo byť takéto ticho, zbláznila by som sa.

Niežeby som ticho a pokoj nemala rada, to nie, ale som zvyknutá na večere, keď mamina niečo chystá v kuchyni, pričom jej hučí rádio a ona si do rytmu aj pospevuje. Vtedy si otec zvykol čítať, občas dokonca aj nahlas, ak našiel niečo zaujímavé a ja som zvykla len vylihovať na gauči s pohľadom upretým do stropu, alebo do stránok starých kníh.

V novinách nie je nič extrémne zaujímavé, tak sa skôr venujem vlastným myšlienkam, ako dianiu naokolo. Možno je to únavou, alebo len prostým faktom, že je otec v nemocnici, no nedokážem sa sústrediť ani len na chod vlastného mozgu.

Raz som myšlienkami v SOFTPOE a pokúsim sa rozlúštiť to, prečo sú zrazu všade kamery, v ďalšej sekunde som ale pri otcovi, ktorý je zrejme ešte stále nadrogovaný liekmi, aby si odpočinul.

V skutočnosti ani neviem, či ma viac znepokojuje to, alebo to. Viem, že je otec v dobrých rukách a to ma značne upokojuje. Kým v SOFT-e to ide dole vodou. Kamery? Prečo by dávali všade kamery?

Je mi jasné, že niekoho sledujú a aj to, že je to jeden z nás, Ostreľovačov. Ako prvé, mi napadalo, že to bude kvôli mne. Dávalo by to zmysel. Rio vyhlásil, že som pre naše spoločenstvo hrozbou a deň na to celú budovu pokryjú kamerami. Nepovedala by som, že je to náhoda.

No to, ako sa Rio správal... bol až príliš podozrivý. Snažil sa pôsobiť uvoľnene, ale zároveň bol aj taký napätý ako struna na gitare. Niečo vie a to niečo mi zatajuje. A mne sa to vonkoncom nepozdáva. Čo mu stojí za to, aby klamal? A hlavne, prečo by mal byť z malého klamstva také na nervy?

Z mojich myšlienok ma vytrhne až zvonenie mobilu, ktorý mám položený na konferenčnom stolíku. Na displeji svieti mamino meno. „Deje sa niečo?" spýtam sa okamžite a mierne nervózne.

„Ja len že či si už doma," ozve sa mamin medový hlas poznačený ťažkým dňom.

„Áno, už som došla. Ako je na tom otec?"

„Podľa doktorky to nie je až také zlé," povie ticho, „Ale zatiaľ sa nezobudil."

„Dnes sa už pravdepodobne ani nezobudí, mami. Podali mu silné lieky, aby si pospal a načerpal silu. Teraz je to tým najdôležitejším," upokojím ju, hoci dobre viem, že slová jej teraz nepomôžu. Pomohlo by len to, ak by sa otec zobudil.

„Ja viem," povzdychne si, „Ale ty choď odpočívať, Rosie. Myslím, že si toho dnes urobila dosť." V tomto sa s ňou nemôžem hádať. Je pravda, že som toho veľa neurobila, no už len samotný incident, že som videla vlastného otca v tak zúboženom stave, ma vyčerpal viac, ako všetky rozcvičky Ostreľovačov. Toto sa nedalo s ničím porovnať.

„Dobre, mami. Ale pospi si aj ty."

„Dobre zlatko. Dobrú noc."

„Dobrú," odvetím ticho a zložím. S ťažkým povzdychnutím si ruky zaborím do vlasov a zrútim sa na gauč. Možno by som mala ísť naozaj spať. Len by mi to prospelo, aj keď dosť pochybujem, že po všetkom, čo sa stalo, len tak zaspím. Myšlienky mi to asi nedovolia.

Mobil sa znova rozozvučí a ja sa zamračím. Pozriem na obrazovku, kde sa zračí Riovo meno. Čo len môže chcieť?

Zdvihnem to po krátkom váhaní. „Áno?"

„Ahoj, Ross," započujem jeho hlas, „Ako sa má tvoj otec?"

„Kvôli tým liekom je ako zabitý," podotknem.

„To mám brať ako dobre alebo ako zle?" spýta sa.

„Ber to s rezervou v oboch možnostiach," poviem vyčerpane, „Potrebuješ niečo?"

„Ja len že či sa mám pre teba ráno zastaviť, alebo si v nemocnici, či ako," vysvetlí.

„Som doma a ak sa chceš, zastav sa. Do práce idem," odvetím s istotou.

„Si si istá?"

„Som si istá. Je tam toho veľa a potrebujeme s tým pohnúť. Ale asi tam neostanem až do konca."

„Tomu rozumiem," zamrmle, „Tak, dobrú noc, Ross."

„Aj tebe," zašveholím potichu a zložím. Teraz už naozaj potrebujem spánok. Tie telefonáty akoby zo mňa vysali všetok život.

Časť venujem @LadislavT17 :) Dúfam, že sa časť páčila :D Teraz budem mať jarné prázdniny a tak by mali budúci týždeň vychádzať kapitoly častejšie. Pravdepodobne :D

Okrem toho, chcem vám veľmi, ale že veľmi, poďakovať za 400+ hlasov :33