Rio nakoniec odíde domov hneď po tom, čo sa mi podarí zavolať mame. Tá sa samozrejme vystraší, ale nakoniec si zachová chladnú hlavu a do mobilu mi oznámi, že sa objaví len čo to bude v jej silách.

Yan medzitým zložila môjho otca liekmi a ten teraz pokojne odfukuje na jednom z nemocničných lôžok v tej luxusnejšej časti nemocnice. Nie je to ani tak nijaké extrémne pohodlie, no aspoň to tu nesmrdí dezinfekciou ako všade inde. Okná majú zatiahnuté žalúzia, izbu má len pre seba. Je síce depresívne biela, no kytica umelých kvetov aspoň ako-tak oživuje okolie. V strede stropu bliká slabé svetlo neónovej lampy, ktoré len umocňuje nepríjemný pocit sálajúci z celej miestnosti.

Yan mi povedala, že najbližšiu hodinu by sa nemal prebrať. Vraj jediné, čo teraz potrebuje je oddych a hoci dobre viem, že má pravdu, bola by som oveľa radšej, ak by sa zobudil s tým svojim zvyčajným úsmevom na tvári a povedal by, že všetko je v najlepšom poriadku. Zbožná prosba, ja viem.

Keď dorazí mama, je od strachu celá bez seba. V očiach sa jej lesknú zvyšky sĺz, akoby celú cestu preplakala. Ani sa jej nečudujem. Odíde z domu raz za rok a stane sa toto. No koho by neporazilo?

Mlčky ju objímem a vyjdem, aby som im dopriala trocha súkromia. Moji rodičia si boli vždy veľmi blízky. Nikdy sa nehádali ani si neskočili do vlasov. Jeden druhého stále rešpektujú a chránia. Nepamätám si, žeby to bolo niekedy inak.

Vyjdem na sterilnú chodbu pokrytú bielymi kachličkami a rovnakým neónovým osvetlením ako otcova izba. Chodby sú, akoby zázrakom, prázdne. Väčšinou bývajú prepchaté, keďže ľudia sa sem dotrepú so všetkými maličkosťami, čomu naozaj nerozumiem. Áno, treba si dávať pozor na zdravie, ale prísť s boľavým malíčkom a čakať, že doktori určia presnú diagnózu, je jednoducho povedané, hlúposť. Ja to už len viem, predsa som sa chystala stráviť tu väčšinu svojho života.

Bez zaklopania vojdem do ordinácie Yan. Čiernovlasá doktorka sa na mňa usmeje. „Ako sa máš, Rosie?"

„Celkom dobre," poznamenám a posadím sa na stoličku oproti nej, „Ako je možné, že je to tu tak prázdne?"

Yan pokrčí štíhlymi plecami. „Ja neviem. Už pár dní je to tu celkom prázdne, akoby sa ľuďom unudilo vyhľadávať doktora."

„Je to vôbec možné?"

„Ešte pred týždňom by som povedala, že nie. Ale teraz... no, očividne to možné je," zamrmle, „Jednak je dobré, troška si oddýchnuť, ale je to zvláštne. A pripadám si taká zbytočná, ako tu vysedávam celý deň v podstate bez práce."

„To je tu až tak vyľudnené?" nadvihnem obočie. Predsa, s pár ľuďmi som sa stretla.

„Maximálni piati cez deň."

Zamračím sa. Piati? Pamätám si dni, ktoré som tu strávila. To zvykol byť normál na takú hodinu. „Ja tomu nerozumiem."

„Ver mi, že ani ja. Ale čo s tým narobím? Nemám v tom celom prehľad," prizná trocha ľútostivo. Yan má len dvadsaťdva rokov, čiže je pomerne mladá, no je o toľko šikovnejšia. Videla som ju pri ostrých situáciách, kde šlo o sekundy a nikdy ani len nezaváhala. Obdivujem ju za tú schopnosť.

„Ak je to niečo oficiálne, možno niečo zistím," poznamenám a upriem na ňu pohľad. Jej čokoládovohnedé oči si ma zvedavo premerajú.

„Myslíš to vážne, Rosie? Nechcem, aby si sa kvôli tomu dostala do problémov."

„Do problémov sa nedostanem," ubezpečím ju, „Nebudem sliediť, len si prezriem tie papiere, ktoré mám beztak na krku, o niečo lepšie."

Zatvári sa rozpačito, až sa do jej líc nahrnie horúčava. „Takže je to pravda?"

„Čo je pravda?"

„Že si sa stala novou veliteľkou Ostreľovačov."

„Áno," pousmejem sa. Síce nie som z toho faktu nadšená, no na ten pocit si začínam zvykať. Celkom rýchlo, až mi to príde divné.

„Nehnevaj sa na mňa, ale ja som najskôr nechcela uveriť ani len tomu, že si sa stala Ostreľovačkou. A teraz..." Yan pokrúti hlavou.

„Aspoň ti tu nebudem zavadzať," zaškerím sa, „Obe dobre vieme, že toto nie je nič pre mňa."

Yan sa úprimne zasmeje. „To mi bolo jasné od prvého okamihu, ale to nič nemení na fakte, že si bola moja najlepšia spoločnosť za posledných pár rokov."

„Toto je ale urážka na Mey," podotknem so smiechom. Mey je super, len je upätá a ku všetkému sa stavia až príliš vážne. Ťažko sa s ňou trávi toľko času.

„Ja ju neurážam," ohradí sa Yan, „Len vravím, že s tebou je väčšia zábava. Bude mi to chýbať," vydýchne rezignovane.

Spomeniem si na chvíle, čo sme sa smiali po nejakom nepríjemnom klientovi, či sme si spoločne vystrelili z vedúceho oddelenia. Pri tých spomienkach sa uškrniem. „Onedlho ti sem aj tak priradia niekoho nového."

„To je mi jasné," pretočí očami, „Ale určite to bude zas nejaký nafúkanec, ktorý si myslí, že všetko vie len preto, že pol života pozeral do učebníc anatómie."

Zasmejem sa na jej otrávenom tóne reči. „To prežiješ. Už si si predsa zvykla, nie?"

„Ale áno," povzdychne si, „No to neznamená, že som z toho nadšená. Navyše, taký sa na mňa stále pozerajú ako na nejaký odpad."

„Na to naozaj nemajú dôvod," ubezpečím ju, „Si tá najlepšia doktorka, s akou som mala kedy dočinenia."

Yan si odfrkne. „To mám asi z génov."

Pretočím nad ňou oči. „Za to nemôžu gény, Yan. Máš na to jednoducho talent."

„Za všetko môžu gény, Rosie. Len sa pozri na seba." Rozhodí rukami a veľavýznamne nadvihne obočie.

„V mojom prípade je to iné," namietnem, „Pri mne o tom doslova rozhodujú gény. Hoci netuším, kde sa pozbierali."

Yan našpúli pery. Zazriem na ňu, vidím na nej, že mi chce niečo povedať, no váha. „Možno... ale nechajme to tak," pokrúti nakoniec hlavou.

„Čo?" vyprsknem ale ona očami odmietne všetky moje žiadosti.

„Nič, Rosie. Nechaj to tak."

„Ak si s tým už raz začala, neskús z toho vycúvať!" varujem ju, „Pekne to dokonči."

„Ide o môjho prastarého otca," šepne, „Ide o to, že on tu bol, keď Kupola ešte len vznikla. A nejakým zázrakom ešte stále žije, hoci má už vyše sto rokov, logicky. Ja len... on toho dosť vie. Možno by si sa ho na niečo mohla opýtať."

„Ohľadom čoho?" nechápem.

Yan ešte stíši hlas, až jej slová skoro ani nezachytím: „Pamätáš si, ako si mi vravela, že nevieš odkiaľ pochádza tvoja matka? Ak by si mu povedala svoje priezvisko a všetko, čo vieš, možno, ale naozaj len možno, by ti vedel poskytnúť zopár odpovedí."

„Sama si vravela, že je už starý," namietnem, „Pochybujem, že si na niečo pamätá."

„Nepodceňuj ho, Rosie," poradí mi.

„Dobre," prikývnem, „ale nič nesľubujem. Kde ho nájdem?"

Zo stola zoberie kúsok papiera a čiernym perom načarbe adresu. Papierik vzápätí posunie mojim smerom. Nebýva ani tak ďaleko. „Povedz mu, že som ťa poslala ja."

„Ešte neviem, či za ním zájdem," podotknem ale papierik si strčím do vrecka na nohaviciach.

„Premysli si to."

„Premyslím, ale nie teraz. Práce mám vyše hlavy a teraz ešte aj toto s otcom..." povzdychnem si pri spomienke na jeho krvavé pery.

Yan sa ku mne nakloní a stisne mi plece. „Neboj sa oňho. Bude tu mať maximálne pohodlie a sama dohliadnem na to, aby mu nič nechýbalo."

„Ja viem. Preto som aj tak pokojná," pousmejem sa na ňu. Ak by som Yan nepoznala, zrejme by som bola od strachu celá bez seba. Našťastie som si ale istá, že jej môžem plne dôverovať a ak ona tvrdí, že bude všetko v poriadku, verím jej. Neraz som videla, ako náhodným rodinám oznámila, že nie je možné, zachrániť ich milovaného. Vždy šla na to rovne a priamočiaro, bez všelijakých okolkov. Preto viem, že nejde o nič vážne. To by nás už informovala. Určite áno.

Ták, rozhodla som sa, že postupne venujem každému čitateľovi jednu časť.

Začneme s tým, kto sa na moju žiadosť aj prihlásil. Časť venujem @Lenka1370 :) :D