Rio ma odvezie domov o niečo skôr, ako zvyčajne. Ešte sme si trocha zacvičili, naobedovali sme sa a Rio mi nakoniec vysvetlil niečo ohľadom tých najdôležitejších papierov, ktoré sa musia odovzdať. S niektorými mi aj pomohol. Okrem toho mi oznámil, žeby sa so mnou rada stretla veliteľka SOFTPOE, Meerová. Nikdy predtým som tú ženskú nevidela, no už len vedomie, že má chod celej Kupoly pod palcom, mi naháňa husiu kožu. Rio nakoniec usúdil, že je toho na jeden deň až-až.

Cesta ku mne prejde mlčky a hoci Ria zavolám na kávu, odmietne so slovami, že si musí ešte niečo vybaviť.

Napočudovanie, mama nie je doma, na rozdiel od otca, ktorý sedí na sedačke a s okuliarmi na nose číta noviny. Sadnem si vedľa neho a on sa na mňa usmeje. „Ahoj, Rosie. Aký si mala deň?"

Tiež sa usmejem a pozriem sa na článok, ktorý číta: Slávnosti Kupoly sa vydarili! Konečne sa našiel posledný Ostreľovač.

„Celkom ušiel," zamrmlem a pohľadom upretým na článok. Otec si všimne, ako na písmená hľadím a zasmeje sa.

„Na moju obranu, ja som to nečítal. Práve som pretočil stranu."

Tiež sa zasmejem a pokrútim hlavou. „A čo zaujímavé si tu ešte našiel?"

„Nič také," podotkne, „Väčšina článkov je o slávnosti. Pre toto mám radšej denné noviny."

„Tak prečo čítaš toto?" nechápem.

„Len zo zvedavosti," vycerí zuby v úškľabku.

Pozriem sa naňho a usmejem sa. Môj otec má plné pery, živé oči farby teplého kakaa, dosť veľký nos, vždy rozcuchané hnedé vlasy a bledú pokožku, ktorá zodpovedá jeho ruským koreňom. Nikdy som sa na otca veľmi nepodobala. S mamou mám oveľa viac podobných čŕt. Ako napríklad ohnivé kučery, tenké pery, malý, trocha zahnutý nos a o kúsok atletickejšiu postavu.

Oči mám však jedinečné. Trocha modré, kúsok zelené. Tie dve farby sa dokonale miešajú. Moja matka má čisté modré oči, bez štipky zelenej. To je asi ten najpodstatnejší rozdiel medzi mnou a mamou.

„Kde je mama?" spýtam sa otca, ktorý sa medzičasom zahľadel na ďalší článok, ktorý informuje o stave stien Kupoly.

„V práci. Lili si ju zavolala ešte niekedy počas obeda," vysvetlí.

„Nevieš, čo chcela?" zamračím sa.

„Nemám ani poňatia," odvetí otec, „Od tej veľkej búrky im vraj šalejú systémy."

„Aké systémy?"

„Ochrana Kupoly," povie jednoducho, „Ja presne neviem, ale ak by to bolo niečo vážne, tvoja matka by nám už dala vedieť, nemyslíš?"

„Zrejme áno," zamrmlem potichu a opriem si hlavu o jeho rameno. No pokoj mi to nedá. Niečo sa deje. Ja... neviem, akoby som to pomenovala. Cítim to v každej bunke, v každej svojej molekule, že niečo nie je v poriadku. A nejde len o stenu Kupoly. To ako sa Rio správa... má až prehnane dobrú náladu, povedala by som, že až umelú. Nerozumiem tomu. Zrazu sa správa inak, ako doteraz a hoci ma do toho nič nie je, príde mi to zvláštne.

Ale možno je to celé len nepekná súvislosť medzi stenou Kupoly a problémami, ktoré v nej nastali. Však, ak sú tie problémy naozaj závažné, bolo by mysliteľné, aby to nejako ovplyvnilo aj našu psychiku, nie? Teda, Mutantom to zmenilo gény hlavne po psychickej stránke. Ak v Kupole narastá stupeň radiácie, alebo niečo podobné, mohlo by ísť práve o nejakú mutáciu. Alebo len niečo menšie, no možno spôsobené práve tým.

„Si nejako veľmi zamyslená," poznamená otec, keď odloží noviny vedľa seba a ja sa ani nepohnem, „Deje sa niečo?"

Môj otec ma až priveľmi dobre pozná. Samozrejme, že mu neunikne môj zamračený a neprítomný pohľad, rovnako ako ani to, že si hryziem peru, ako to robievam vždy, keď sa nad niečím až príliš zadumám. „Len rozmýšľam," odvetím neurčito.

„A dozviem sa aj to, o čom tak horlivo premýšľaš?"

„Ak k niečomu dospejem, tak áno. Ak nie, tak to nebude potrebné," vyhlásim a zodvihnem hlavu z jeho ramena. Prejdem do kuchynskej časti izby a nalejem si pohár minerálky. „Chceš aj ty?" spýtam sa otca a on len prikývne.

Vrátim sa k sedačke a podám mu pohár s vodou do rúk. Usmeje sa na mňa na znak vďaky. Medzi mnou a otcom je normálne, že si nevravíme prosím alebo ďakujem. Vždy nám prišli ako prázdne frázy bez štipky úprimnosti. Používajú sa len zo slušnosti a keď sa jeden na druhého s úsmevom zahľadíme, dá nám to oveľa väčší pocit zadosťučinenia ako oné prázdne slová.

Napijem sa a otec si tiež priloží sklenený pohár k ústam, no ešte predtým, ako sa jeho pery dotknú priezračnej vody, sa rozkašle. Voda sa mu vyleje na ruky a kvapky dopadnú aj na podlahu. Rýchlo, vlastne ani neviem ako sa mi to podarí, zachytím vo vzduchu padajúci pohár. Zachránim ho tak pred roztrieštením sa o podlahu, no neodľahne mi.

Pozriem na otca, ktorý sa drhne, chytá sa za hrudník pričom si naťahuje košeľu, akoby sa chcel toho kusu oblečenia navždy zbaviť. V rýchlosti neviem, čo robiť, no otec si priloží jednu dlaň k ústam a až keď si ich odtiahne, si všimnem krvavú šmuhu na jeho pokožke. Úplne vydesená vyskočím na nohy a vzápätí sa k nemu skloním.

„Oci?"

Otec si začne ohmatávať krk, čoby sa chcel zaškrtiť, a vykašle ďalšiu dávku krvi, tentoraz rovno na moju tvár. Teplá tekutina mi pokropí tvár, ale v tom momente mi to je jedno. „Musíš ísť do nemocnice," vydýchnem. Je tu však problém. Ja šoférovať neviem, on by to v tomto stave nezvládol, navyše, rodinné auto je momentálne u mami. Ak toto nie je definícia riadneho problému, tak potom naozaj neviem čo.

Fajn, hlavne si zachovaj chladnú hlavu. Veď si vyučená doktorka, nie? Prehltnem guču v hrdle, pretože naozaj neviem, čo robiť. Síce viem, že vykašliavanie krvi môže mať fatálne následky a môžu ju spôsobovať veci od vnútorného krvácania až po rakovinu, no ten fakt mi teraz sotva pomôže. Aby som s tým vedela niečo robiť, potrebovala by som nejaké tie prístroje.

Keďže mi nič lepšie nenapadne, zdvihnem zo stola môj mobil, ktorý používam asi tak raz za štvrťstoročie. Vyhľadám mamine číslo, pričom podám otcovi servítku. Jeho kašeľ sa nachvíľu upokojí a začne si z pier utierať tmavú krv.

Mama akoby zázrakom nedvíha. Určite robí niečo dôležité. „Nič sa neboj," prihovorím sa otcovi, „To bude v poriadku."

On má však na moje upokojovanie vlastný názor a zas sa rozkašle. Pokúsim sa zavolať mame ešte raz, no tá nedvíha. Frustrovane si vojdem voľnou rukou do vlasou ale nakoniec dostanem nápad.

Do mobilu naťukám telefónne číslo, ktoré som si všimla na niektorých papieroch, ktoré sme dnes s Riom preberali. Boli tam vlastne všetky telefónne čísla na všetkých Ostreľovačov, no ja som rada, že sa mi podarilo zapamätať si jedno konkrétne.

Nemusím čakať dlho a vyzváňajúci mobil niekto zdvihne. „Prosím?" ozve sa na druhej strane Riov hlas a ja si nahlas vydýchnem. Vedľa mňa kašle otec, no i tak počujem, ako Rio na niekoho nakričí, aby sklapol.

„Rio? To som ja Ross," predstavím sa v rýchlosti.

„Ross?" začudovanie je v jeho hlase priam hmatateľné, „Deje sa niečo?"

„Potrebujem odvoz. Teraz," požiadam ho.

„Teraz? Ross, ja nemám čas..." začne sa vyhovárať.

„Prosím, Rio. Potrebujem môjho otca odniesť do nemocnice." Pokúsim sa o to ešte raz.

Započujem ako si Rio vydýchne, no nakoniec sa poddá: „O päť minút som tam."

„Ďakujem," zamrmlem, no to už zloží mobil.

Pozriem sa na otca, ktorý sa zas troška upokojil. „Zohnala som odvoz."

„Nechcem... ísť..." zachrčí ale ja nad jeho protestmi len pokrútim hlavou.

„Teraz naozaj nie je čas na to, aby si sa hral na hrdinu. Vykašliavanie krvi môže znamenať fakticky hocičo." Vezmem si vreckovku zo stola a utriem mu pery, následne i ruky. Nakoniec si jednou vreckovkou prejdem aj po tvári, kde ma ofŕkali kvapky.

Ozve sa zvonček a ja bleskovo vyskočím na nohy. Otvorím Riovi, ktorý na mňa uprie prekvapený, no hneď na to trocha vyľakaný pohľad. „Ty si od krvi," šepne.

„To nerieš!" zahriaknem ho, „Pomôž mi s otcom."

Nasleduje ma do obývačky, kde sa otec snaží zdvihnúť na rovné nohy, no to uňho vyvolá len ďalší záchvat kašľa. Schmatnem ho pod jednu pazuchu a nemusím nič vravieť, Rio to urobí na druhej strane. Spoločne ho podoprieme a pomaly sa s ním vytackáme k jeho autu.

Položíme ho na zadné sedadlá a ja ešte vbehnem do domu pre servítky. Som rada, že Rio vôbec prišiel, nieto aby mu otec ešte okašľal celé auto. Sadnem si vedľa otca na zadné sedadlá a Rio vzápätí naštartuje. Neotáľa pravidlami cestnej premávky, jednoducho poriadne dupne na plyn.

„Čo sa stalo?" spýta sa po chvíli.

„Ja netuším," pokrútim hlavou a snažím sa zoškrabať z tváre zvyšky, už zaschnutej, krvi, „Chcel sa napiť, začal sa dusiť a po chvíli sa pridala aj krv."

„Nevieš, o čo by mohlo ísť?" vypytuje sa ma Rio naďalej.

„Neviem," priznám sa, „Vykašliavanie krvi môže byť následkom vnútorného krvácania, môže ísť aj o rakovinu, ale môže to byť aj taká banálna vec ako je zapálenie a následné poškodenie dýchacích ciest. Okrem toho sa nedávno zistilo, že je to aj príznak na preťaženie organizmu radiáciou."

„Na čo by si to tipovala ty?"

„Podľa intenzity a farby by to mohla byť pľúcna embólia. Alebo aj preťaženie. No ťažko to takto posúdiť."

Rio po chvíli zaparkuje pred nemocnicou, čo je vlastne podlhovastá budova s veľkým krížom nad dverami. Stála tu už pred časmi Kupoly a rozhodli sa ju zachovať aj potom, len si prešla prerábkou.

„Ja ho odnesiem," povie mi Rio, keď vystúpim, „Choď sa postarať o nejakú pomoc."

Náhlivo prikývnem a vbehnem dnu do sterilných miestností. Prebehnem chodbou. Našťastie to tu poznám, posledný rok som sem chodila často, aby ma čo-to naučili.

Práve preto viem aj to, ku ktorým dverám musím ísť a kde zaklopať. Našťastie tu nie je nejaká veľká premávka. Otvorí mi sestrička s tmavými vlasmi a milým úsmevom, no ten jej zamrzne na perách, keď si všimne moju tvár. „Preboha, Rosie, čo sa stalo?"

„Môj otec," vychrlím, „Že mu pomôžete?"

„Samozrejme," prikývne Mey okamžite, „Postarám sa o to."

Vďačne jej kývnem a odbehnem, aby som zohnala Ria, ktorý sa mierne neisto potáca s mojim otcom. Ten už síce vyzerá trošku lepšie, ale pochybujem, žeby dokázal chodiť. Schytím ho a pomaly sa s ním dotackáme pred oné dvere.

Zas zaklopem, no to mi už otvára doktorka Yan Meinoirová, ktorá nám okamžite odstúpi z cesty. „Dajte ho na lôžko," prikáže a spoločne s Riom ho posadíme na biele lôžko. Yan mu prikáže, aby si ľahol a otec poslúchne.

„Čo sa stalo?" spýta sa ma.

Vyrozprávam jej všetko a oveľa podrobnejšie ako Riovi. Viem, na čo treba klásť dôraz a čo zaváži pri tom, aby mu diagnostikovala chorobu. Predsa, to ona ma zaúčala. Ona sa pritom na mňa ani nepozrie. Zasvieti otcovi do očí, potlačí mu zopár miest na tele a nakoniec mu prikáže otvoriť ústa, no na to sa rozkašle. Jeho krv neminie ani doktorku, no tá má na tvári našťastie masku.

„Budeme ho musieť napojiť na infúziu, keďže nie je v najlepšom stave. No má šťastie, že si ho priviedla hneď. Podľa všetkého ide len o preťaženie organizmu a to sa dá, ako iste vieš, za pár týždňov vyležať," informuje ma Yan.

„Ďakujem, že si ho hneď prijala," usmejem sa na ňu. Ak by sa zo mňa nestala Ostreľovačka, skončila by som práve tu a pomáhala by som jej s chorými. Minimálne rok, kým by som nezískala dostatočné schopnosti, potom by som si mohla zaobstarať vlastnú sestričku a založiť si vlastnú ambulanciu. Popravde, Yan je taká skvelá spoločnosť, že naozaj pochybujem, žeby sa mi od nej chcelo odísť. Má skvelý zmysel pre humor, neustále sa usmieva a vie i tú najhoršiu správu podať tak, že sa človek nezrúti. Asi to má v rodine, jej predkovia boli samí doktori.

„To nestojí za reč, Rosie," kývne mi hlavou a zloží si masku z tváre, „Čo by som ja len pre teba neurobila?" To je pravda. Vo voľnom čase mi dosť pomáhala, pretože mi to s doktorským umením naozaj nešlo. Teraz je to už troška lepšie. Aj keď, ešte stále nedokážem reagovať pohotovo.

„Aj tak. Som ti nesmierne zaviazaná." Usmejem sa.

Krátko sa zasmeje. „Choď sa umyť, Rosie. Tvojho otca presunieme na izbu A44. Vieš, kde to je."

Prikývnem a poberiem sa k Yaninej súkromnej kúpeľni, ktorú som už neraz navštívila, no okamžite sa aj zvrtnem. Pohľadom zavadím o Ria, ktorý stojí v rohu miestnosti pri skrinkách a v ruke si obtáča kúsok košele. Je naladený celkovo dosť elegantne a mne zrazu príde ľúto, že som ho v jeho programe, nech už bol akýkoľvek, vyrušila.

Podídem k nemu a vďačne sa naňho pozriem. „Naozaj si vážim, že si mi pomohol, Rio."

Úsmev mi opätuje. „To je v pohode, Ross. Rád som pomohol."

„Je mi ľúto, že si si musel posunúť program."

Rio sa zasmeje. „Mne to ľúto naozaj nie je, takže to nemusí trápiť ani teba. Bež sa už umyť, ja počkám vonku." Pokývam hlavou a zvrtnem sa na päte. Ešteže som si to jeho číslo zapamätala.

Troška iná časť... chcela som ju pridať už v piatok ale... zabudla som :D Upsssss :D No hlavné je, že to tu je :D
Mimochodom, napadla mi taká vec. Nechcel by niekto venovanie? Ak áno, šup, dajte vedieť do komentárov :D