„Rio?" spýtam sa ho, keď si všimnem ako uprene zíza do rohu kancelárie. Sledujem jeho pohľad a uvidím malú vecičku, ktorá lenivo sleduje okolie. „Kamera?"

Ria moje slová vytrhnú z tranzu a pomaly prikývne. „Kamera," prisvedčí.

„Čo tu robí?" spýtam sa ho a upriem naňho pohľad plný otázok.

Mykne ramenom. „Ja neviem. Zrejme nejaká nová technológia, ktorú skúšajú."

„Prečo práve tu?" zvraštím obočie.

Rio chvíľu váha, no nakoniec vydýchne: „Podľa mňa sú všade."

Neviem prečo, no znervózni ma to. Sledujú každý jeden krok, každé jedno slovo a ktovie, čo všetko ešte. Jedno je isté- v budovách SOFTPOE sa odteraz neuskutoční nijaký súkromný rozhovor. Ak má teda Rio pravdu a sú všade.

„Vedel si o tom?" spýtam sa ho s pokrčeným čelom.

Rio len pokrúti hlavou a vstane. „Podľa mňa by sme mali skontrolovať, či je to tak v celej budove. A hlavne, či sú aj v našej budove."

+++++

Ako vysvitne, celú budovu SOFTPOE pokrýva spleť kamerového systému a k záznamom má prístup len samotná veliteľka a jej najbližší prívrženci. Taktiež namontovali kamery aj v telocvični a strelnici. A i na všetkých chodbách. Jediné miesto, kde sa nestáčajú zvedavé ohľady čiernych prístrojov, sú kabínky na prezliekanie a toalety. Inak niet nikde pokoja.

„Mne sa to nezdá," zamrmlem, keď s Riom prechádzame späť do budovy SOFT-u, „Určite si nedali toľko námahy s novou technológiou. Ak by to bolo tak, namontovali by tie kamery do troch miestností, nanajvýš. Ale oni v podstate pokryli všetko."

Rio rozhodí rukami. „Čo si o tom myslíš ty? Prečo to podľa teba urobili?"

„Podľa mňa je to účelové," zamrmlem, „Chcú niekoho sledovať. A keďže kamery namontovali aj do budovy Ostreľovačov, bude to jeden z nás."

Rio si ma so záujmom premeria, až nadvihnem obočie, ale on sa nakoniec len zadíva do zeme. „Ja neviem. Radšej to nerozpitvávaj, hej?"

„Nemám to rozpitvávať? Podľa mňa je toto dosť jednoznačné porušenie pravidla ochrany súkromia," namietnem so zvrašteným obočím. Podľa oficiálnych pravidiel Kupoly, má každý člen nášho spoločenstva nárok na to, aby sa pohyboval bez sledovania.

„A čo by si s tým chcela robiť?" spýta sa ma ironicky a zastane pred dverami SOFTPOE. Rozhodne sa mu nechce do budovy, kde sledujú každý jeden náš krok.

„Čo ja viem," pokrčím plecami, „Možno sa sťažovať."

„Nerob to," varuje ma.

„Prečo?"

„Nedopadne to dobre," poznamená, „Ver mi."

Zamračím sa nad jeho naliehavým tónom. „O čom vieš?"

Nechápavo nakrčí obočie. „Čo?"

„Netvár sa ako úplný debil," zahriaknem ho, „Si mizerný herec."

„Vážne?" spýta sa prekvapene.

Zasmejem sa nad jeho rozšírenými zreničkami a prikývnem. „Hej. Vidím, že o ničom vieš."

„Tak to sa asi mýliš," zamrmle a ten jeho letmý úsmev zmizne, „Neviem, o čom hovoríš."

„Ale vieš," poznamenám sucho, „a povieš mi to či sa ti to už páči, alebo nie." Tými slovami prejdem vedľa neho do sklenenej budovy SOFT-u.

„Hej!" dobehne ma, keď idem hore schodmi. Schytí ma za rameno, čím mi znemožní všetok pohyb. „Čo chceš urobiť?" spýta sa ma naliehavo.

Jeho zelené oči plné skutočného znepokojenia ma zarazia. „Nechcem urobiť nič, Rio. Ale naozaj by ma zaujímalo, prečo si tak mimo."

„Som mimo?" spýta sa prekvapene. Zas.

Pretočím nad ním oči. „Si mimo viac než dosť. Čo sa deje?"

Rio kútikom oka mrkne doľava a ja sa zadívam do ďalšieho zvedavého oka veliteľky Meerovej. Povzdychne si a pokrúti hlavou. „Nič sa nedeje, Ross. Naozaj. Čo keby sme šli zacvičiť?"

Váhavo prikývnem a otočím sa na schodoch. Vyberiem sa za ním, von z budovy, dnu do ďalšej, až kým sa nezastavíme uprostred prázdnej telocvične. Dokonca je ticho aj v strelnici. Pred chvíľou tu bol Liks aj Ama. Dokonca aj Nat. „Čo sa tu, dopekla, deje?"

„Nič podstatné. To len Ostreľovači raz za mesiac kontrolujú chod Kupoly. Zájdu do podnikov, skontrolujú účty a podobné chujovinky. Proste nuda, ale povinnosť. Ja sa z toho poväčšine ulejem, keďže vybavujem aj tak dosť veľa papierovačiek. No a vodkyňa tam nechodí vôbec," vysvetlí Rio.

„Prečo som o tom ani nevedela?"

Rio sa zaškerí. „Čo ja viem? Prečo si nedržíš prehľad, šéfka?"

Prepálim ho ostrým pohľadom. „Nabudúce by si mi to mohol oznámiť? Aspoň deň predtým."

„Jasné. Tak? Ako využijeme tento čas?" nadvihne na mňa obočie.

„Chcel si cvičiť, alebo nie?"

„Ono, cvičenie je obšírny pojem."

„Rio, nenaťahuj to. Čo chceš robiť?" prevrátim oči.

„Ja by som bral najradšej také to boxovanie. Myslíš, že to tvoja hlava ustojí?"

Zagánim naňho. Síce mám na hlave menšiu guču, ktorá pri dotyku zabolí, no mohlo by to byť aj horšie. „Ak mi nebudeš mlátiť hlavu tak áno, zvládne."

„Skvelé." Rio si tleskne rukami. „Tak poď." Mávne na mňa rukou a sám podíde k žinenkám. Nasledujem ho. Ten jeho nadšený úsmev sa mi nepozdáva.

„Začni," povie Rio a dá mi priestor, aby som naňho zaútočila. Neisto prestúpim z nohy na nohu. „Čo je?" zasmeje sa.

Do tváre sa mi nahrnie červeň. „Keď ja nikdy neviem, ako mám začať," posťažujem si so zapýrenou tvárou.

Rio s úsmevom pokrúti hlavou. „Prvý úder by mal vždy mieriť na najslabšie miesto protivníkovho tela. Tam, kde má chabú obranu, ale zas nie je zo skaly."

„Ako zistím, kde tá jeho časť je?"

„To, že čo si nechráni vidíš na každom, to je hádam pochopiteľné. A... no, kde by si udrela mňa?" Postaví sa do obranného postoja, aby som mohla odhadnúť jeho slabiny. „Rozmýšľaj nahlas," poradí mi.

„Tak... tvár si chrániš dobre, udrieť tam by bolo zbytočné. Na druhej strane, to, že máš tak vysoko ruky odkrýva dosť veľký kus z tvojho brucha," zamrmlem neisto.

„Takže kde by si ma udrela?" nadvihne obočie.

„Pravdepodobne do brucha," poviem, „Odspodu."

Rio prikývne. „Dobre, tak to skús."

Pokrútim hlavou. „Teraz mi to bude nanič. Vieš kam zaútočím, tak si budeš chrániť aj brucho."

„Dobrý postreh," pochváli ma s úsmevom, ktorý mu vykúzli jamku na pravom líci, „Ale aj tak to skús."

Rezignovane si povzdychnem, no poslúchnem ho. Postavím sa do útočnej pozície a pokúsim sa mu zasadiť päsťovku do brucha. Podľa očakávaní, ranu odchýli rukou.

„Udri silnejšie," poradí mi.

„Na čo, keď to aj tak odrazíš?" nechápem, no poslúchnem ho. Ranu zase odchýli, len teraz ma to zabolí viac ako predtým. Fakt výhoda.

„Na to, Ross, aby si sa naučila udierať silnejšie."

„Je to nanič," zavrčím, „Nat mala pravdu. Mám ruky ako zo špagátu."

„Nepodceňuj sa," pokarhá ma, „Len musíš trénovať."

„Vieš kde je problém?" nadvihnem naňho obočie, „Že všetko treba len trénovať, trénovať a trénovať, no času je tak žalostne málo. Nehovoriac o tom, že teraz musím riešiť všetky tie papierovačky." Frustrovane si vojdem rukami do vlasov, ktoré mám v rozcuchanom drdole.

„Ty to zvládneš." Rio ma potľapká po pleci a zosunie sa na žinenku. Potľapká si miesto vedľa seba a ja sa so žuchnutím posadím vedľa neho. „Zvládli to doteraz všetci. Nenechaj sa zahanbiť."

Ironicky sa zasmejem. „Fantázia. Bude ohromné, že sa mi to nepodarí ako prvej."

Rio pretočí oči. „Nie si ty náhodou, pesimista?"

„Možno áno. Od optimistu mám rozhodne ďaleko."

„Tak buď radšej optimista," poradí mi, „Pretože geneticky nie je možné, aby sa to nepodarilo práve čiernej Ostreľovačke."

„To bude fakt sranda, ak to jednoducho vzdám. Prelomím genetické zákony," odpoviem mu sucho. On sa zasmeje a ten jeho zvučný hlas zaplní celú tichú miestnosť, ktorá páchne potom a čistiacimi prostriedkami proti plesni.