Prsty tuho zabáram do volantu až mi belejú hánky. Zuby mám pevne stisnuté. Pery vytvárajú rovnú líniu. 

„Kamaráta?"

„Presne tak, kamaráta."

„Aký je v tom háčik?"

„Budete s ňou väčšinu svojho času. Budete dohliadať na to, aby sa nám neprešmykla medzi prsty".

„Čo ak s tým nesúhlasím?"

„Tak nechcite vedieť, ako dopadne váš otec."

Jedno sa musí nechať, Meerová naozaj vie, kam treba udrieť, aby to človeka zabolelo čo najväčšmi. Musím zastať na kraji cesty, lebo sa mi roztrasú ruky a zahmlí zrak. Hnev nie je nikdy riešením na problémy, no momentálne necítim nič iné ako hnev na adresu veliteľky Kupoly. Ako sa vôbec mohla taká ženská dostať k takej moci?

„Nezabudnite na našu dohodu, Rio. Nemôžete urobiť chybu."

„Čo ak ju náhodou urobím?"

„Bude to porušenie pracovných podmienok."

Neznášam ju, to jedno viem naisto. Hnusí sa mi jej umelá tvár, akoby vytesaná zo skaly. Protiví sa mi jej chladný tón a štýl reči. Nehovoriac o postupoch, ktorými si pomaly podmaňuje každého vo svojom okolí. Vrátane mňa.

Frustrovane si vložím tvár do dlaní a vydýchnem. Stojí mi môj otec za to? Predsa, neznášam ho. Robí mi zo života peklo, prekáža mi na každom kroku a je len záťažou, ktorá ma ťahá do hlbín. A predsa, neváham. Áno, stojí mi za to. Stojí mi za to, aby som ho ochránil. Aj napriek všetkému je to môj otec. A i napriek všetkej tej nenávisti mi na ňom záleží.

Trocha sa prinútim upokojiť a znova sa zaradím do premávky. Váham, či ísť domov alebo do práce, ale nakoniec sa rozhodnem pre prácu. Koniec koncov, ak som už raz pristúpil na tú hru Meerovej, bude dobré začať hneď. I keď neviem, či sa dokážem pozrieť do očí Ross.

Zaparkujem v garáži pod budovou SOFT-u a po schodoch sa vydám hore, až do kancelárie našej veliteľky. Cestou míňam pracovníkov v bielo-čiernom oblečení. Všetci, až do najpodradnejšej sekretárky, sú oblečení elegantne a chodia vyrovnane ako nejakí roboti. Občas sa nad tým naozaj pozastavím. Či nie sú všetci pracovníci tejto firmy nejaké stvorenia z kovu. Však prečo nie?

V duchu nad tým pokrútim hlavou a zastavím sa pred dverami veliteľky Ostreľovačov. Na štítku na dverách ešte stále stojí meno Lenalie Weissovej.

Zaklopem, ale odpoveď nepríde. Nebola by tu? Zaklopem ešte raz, no odpoveď nepríde ani teraz. „Hľadáš šéfku?" ozve sa zrazu pri mne a ja sa zvrtnem na päte. Za mnou stojí Alex. Oprie sa o stenu a upravené vlasy mu skĺznu nabok.

„Nechce, aby sme ju volali šéfka," poznamenám, „Ale áno, hľadám ju."

Alex sa nad mojou poznámkou len zaškerí. „Pred niekoľkými minútami ju domov odniesla Ama. Vraj ju dostala Lose."

Zamračím sa. „Čo sa tu, dopekla, dialo?"

„Ja nič neviem." Pokrčí plecami. „Ale takto som sa dopočul."

„Fantázia, tak som sa sem trepal zbytočne," zavrčím a prejdem vedľa Alexa. Ten ma ale nasleduje.

„Čo bolo také dôležité, že si sa kvôli tomu vrátil?" zaujíma sa.

„Potreboval som vybaviť nejaké papiere," odvrknem nepravdivo.

„Si nejaký nepríjemný," podotkne Alex. To je až také očividné? „Stalo sa niečo?"

„Stalo sa toho až-až, ale momentálne to nie je podstatné."

„Asi by si si potreboval trocha vypustiť paru."

„Hej. To by sa asi zišlo," zamrmlem.

„Fajn. O desať minút ťa čakám v telocvični. Nahoď si na seba niečo menej slávnostné," vychrlí Alex a o chvíľu ho už niet. Stratí sa za rohom.

Vrhnem krátky pohľad na vlastné ruky, ktoré pokrýva látka košele. „Vraj menej slávnostné. No určite."

+++++

Prezlečiem sa do športového oblečenia, ktoré mám uložené v skrinkách pri telocvični. Oblečiem si jednoduché sivé tepláky a sivé tričko s krátkym rukávom. Pri žinenkách ma už čaká Alex a na kraji miestnosti, na bežeckej dráhe, postávajú zvyšní Ostreľovači. Alebo aspoň veľká väčšina z nich. Dokonca aj Nat vyliezla zo strelnice a sleduje ma s úškrnom na tvári.

Alex je oblečený obdobne ako ja, ibaže v tyrkysovom vydaní. Usmieva sa a puká hánkami. Predvádza sa. S úsmevom pokrútim hlavou a podídem tesne k nemu. „Hádam si ich nezavolal, preto, že dúfaš vo výhru."

„Možno tak trocha," zazubí sa, „Problém?"

„To mi povedz ty," vrátim mu to a zaujmem postoj, „Vieš o tom, že toto nie je najlepší nápad? Vážne túžiš po tom, aby som si vybil energiu na tebe?"

Postaví sa oproti mne a vycerí svoje dokonalo biele zuby. „Som si istý tým, že to dobrý nápad nie je." Tými slovami ukončí naše rečičky a vrhne sa mojim smerom.

Namiesto toho, aby som mu päsťou vrazil do nechránenej sánky, len uskočím z jeho dosahu a chrbtom ruky ho jemne plesnem odzadu. Alex sa zvrtne na päte a jeho oči zablýskajú v bledom svetle lámp.

„Budeš sa so mnou hrať?" spýta sa.

„Možno," odvetím neurčito a zablokujem jeho úder rukou.

Pokúsi sa udrieť ma do brucha, ale ja ho schytím za zápästie a trhnem ním do boku, až sa zatacká. Vytrhne si ruku z môjho zajatia a tresne zas, tentoraz však trafí moju ruku.

Nadvihnem naňho obočie. „To naozaj dokážeš len toto?"

Neodpovie, zas sa pokúsi zaútočiť, teraz rýchlejšie a svižnejšia ako predtým. Zablokujem jeho prvý úder, nechám, aby jeho druhá ruka dopadla na moje prsné svaly a pravačkou mu zasadím úder do čeľuste. Alex sa zatacká dozadu a chytí sa za bradu. Peru má rozťatú a z kútika úst mu vytečie pramienok karmínovej krvi. Vypľuje sliny zmiešané s červenou tekutinou na prašnú podlahu.

Vyrazí do útoku a ja mám pocit, že toto je nonsens. Alex sa dobrovoľne nikdy nenechá zmlátiť, tobôž nie so mnou. Zdá sa, naozaj mu ide len o to, aby som vypustil paru. Zablokujem jeho údery a rozhodnem sa s tým skoncovať. Ak budem chcieť do niekoho mlátiť, vytiahnem boxovacie vrece, nie živého človeka.

Uskočím mu a pri tom, ako sa chce otočiť, ho zachytím za ruku. Zvrtnem ním, vytočím mu zápästie a prinútim hu klesnúť na zem. Tvár si zaborí do žinenky. „Nebudem ťa mlátiť," syknem po ňom.

„Chcel som len..." začne, no nemá šancu dokončiť to. Pustím ho, vstanem a odkráčam preč. Nepotrebujem súcit a už vôbec nepotrebujem to, aby ma nechali moji kamaráti vyhrávať.

+++++

Ráno čakám na Ross pred jej domom. Už som si na to zvykol, no tentoraz sa nedokážem prinútiť k tomu, aby som len tak bezstarostne čumel do mobilu. Dlane mám prepotené, netuším, ako sa vôbec na Ross pozriem.

V hlave mi neustále kolujú slová Meerovej a ja sa ich nedokážem zbaviť. Mám pocit, že sa ich už nezbavím nikdy.

„Pamätajte, musíte sa držať pri nej."

„Čo ak to nebude chcieť?"

„Preto si musíte získať jej dôveru."

„Mám si získať jej dôveru a potom ju bodnúť od chrbta?"

„Nebudete ju musieť bodnúť, ak si ju budete držať na uzde."

Ross vyjde z oranžového domu. Jej oči sa do mňa vpijú a ja prestanem dýchať. Naozaj to dokážem? Dokážem jej to urobiť? Ryšavé kučery sa jej kĺžu pozdĺž tváre a oživujú jej bledú pleť. Rovnako ako i jej čierne oblečenie.

„Mám otázku," začne, keď si sadne do aut vedľa mňa, „Kto je Steph?"

„Aká Steph?" nechápavo zvraštím obočie.

Ross si povzdychne. „Včera mi Ama povedala, že Lose je ešte prázdnejšia ako Steph. Kto je tá Steph."

„Najskôr mi povedz, čo sa stalo s Lose," požiadam ju. Napočudovanie, jazyk ma nezradí. Naštartujem auto a pomaly sa pohneme po uliciach.

„Ama vymyslela, že by sme sa mi dve mali spolu pobiť. V skratke, ona mi zmlátila hlavu tak, že som tam skoro ostala. Koniec rozprávky."

Zaškerím sa. „To ťa tak doriadila? Mimochodom, si otrasný rozprávač."

„Hej, doriadila. Hrču tam budem mať ešte minimálne mesiac. Teraz mi ale povedz, kto je Steph, keďže ja som hoci nanič rozprávač, tebe to očividne ide."

Krátko sa zasmejem nad jej slovami. „Stephanie Tysonová bola kedysi červená Ostreľovačka, ktorá sa vraj pomiatla. Kolujú o nej rôzne reči. Vraj bola posadnutá svojou zbraňou natoľko, že jej dala postaviť oltár. Ľudia, ktorí k nej išli na návštevu sa museli zbrani pokloniť a vzdať jej bezpodmienečnú úctu. Okrem toho si dala zafarbiť vlasy na červené, nechty tiež. Na pokožku si nanášala nejakú farbu, aby mala červený odtieň nehovoriac o tom, že si robila po tele škrabance, v ktorých nechávala zaschnúť krv, len aby bola červenšia. Pery mala stále krvavočervené, do očí si vkladala červené šošovky. Nakoniec, keď ju chceli prepustiť, sa totálne zrútila a vraj zoskočila zo strechy budovy SOFT-u."

„To je..." začne Ross, ale preruším ju.

„...hrôza? Čistý des? Súhlasím." Zaparkujem bod budovou SOFTPOE a spoločne s Ross vyjdeme k jej kancelárii.

„A je to pravda?" spýta sa ma po chvíli. Jej oči sa lesknú ako drobné kamienky. Sedí v kresle nebohej Lenalie a zozadu ju osvetľujú umelé slnečné lúče. „Myslím to so Stephanie."

„Neviem," pokrčím plecami, „Väčšina Ostreľovačov verí tomu, že sa niečo také stalo, hoci je to vraj dosť v superlatívoch."

Zahľadí sa na mňa so strachom v očiach, akoby sa bála, že či rovnaký osud nepostihne aj ju. Chcem ju ubezpečiť, že je všetko v poriadku, ale keď k nej vzhliadnem, všimnem si malú kameru v rohu miestnosti.

Meerová, zapne mi okamžite a ja prehltnem guču v hrdle.

„Nezabúdajte, Rio, ak bude až príliš zvedavá, vy budete ten, kto ju umlčí. Či tak alebo onak je len na vás."

Dvadsiata časť? :o Oh my God! :o Tristo hlasov? :o Ako, dopekla...?! Ďakujem vám za to, neskutočne krásne :3 Príde mi to ako úžasná zhoda náhod, dvadsiata časť a rovných tristo hlasov! ❤❤❤❤❤