„Ako ti môžem pomôcť?" Ama si sadne oproti mne do kresla. Oddeľuje nás masívny stôl zaprataný tisíckami papierov. Za tých pár dní sa tu toho nakopilo až-až.

„Ja vlastne neviem," rozhodím rukami, „Rio tvrdil, že mi pomôže no potom zmizol. Nie je tu ani Nat, ktorá ide po ňom a popravde ani neviem, kto by nasledoval za Nat."

„A nemala si ty dnes strieľať?" spýta sa ma so smiechom, keď si všimne aký mám bezradný pohľad.

„Mala, ale ako vravím: Nat sa vyparila."

„Fajn, fajn," vzdá sa, „Takže, ako ti môžem pomôcť?" spýta sa ešte raz.

„Ja vlastne netuším," zamrmlem, „Neviem ani to, čo k čomu patrí."

Ama si vojde rukami do vlasov. „Čo keby si s tým počkala na Ria a my by sme si šli zacvičiť? Popravde ja sa do týchto papierovačiek veľmi nevyznám, stačia mi vlastné spisy."

„A kto by mi s tým vedel pomôcť?" nadvihnem obočie.

„Rio," reaguje okamžite a ja si povzdychnem. Po tej našej potýčke naozaj neviem, či s ním budem môcť tento týždeň rátať. Na druhej strane, je to môj podriadený.

„Dobre, tak si poďme zacvičiť."

+++++

Pri vchode do telocvične nás, teda skôr mňa, čaká nemilé prekvapenie. Lose boxuje s Liksom práve na mieste, kde som to ja zvyčajne zvykla robievať s Amou. Skameniem na mieste a zadívam sa na sériu úderov, ktorú si dvaja pätnásťroční vymieňajú. Príde mi neskutočné, že niekto ako oni narába s päsťami dokonalejšie, ako väčšina dospelých v celom meste.

„Zasekla si sa?" zvolá na mňa Ama, ktorá medzitým prešla vyše polovicu vesty k žinenkám.

Dobehnem ju. „Vysvetlila by si mi, v čom spočíva táto vaša mánia, že musíte nonstop do niečoho, alebo niekoho, mlátiť?" nadvihnem obočie a kývnutím hlavy naznačím na Liksa a Lose.

Ama sa krátko zasmeje. „Nejde o mániu, Ross. Ide o to, že sa neustále musíme udržať v dobrej kondícii a naše telo nemôže prestať pracovať. Ak to raz prestane, je asi tisíckrát horšie, dať sa znova do pohybu."

„A čo strieľanie?" Zo strelnice sa i teraz ozývajú zvuky, ako niekto trieska umelohmotné figuríny do hlavy.

„Strieľanie je niečo, čo nemôžeš zanedbať. Okrem toho, keď strieľaš, existuje len terč a pištoľ. Zvyšok sveta sa stáva nedôležitým a všetko, okrem tých dvoch vecí, je úplne zbytočné. Musíš sa sústrediť na vlastnú ruku, ktorá zviera zbraň a na terč, ktorým má preletieť guľka. Je to ako začarovaný kruh, ktorý sa spojí jedinou strelou a ten, kto vystrelí zostane už naveky spojený s tou guľkou, ktorá neminula cieľ."

Dostaneme sa až k dvojici detí, ktorý do seba mlátia, akoby si navzájom pokradli cukríky. Liks zasadí úder do Losinej sánky a tá mu to vráti v podobe päsťovky do tepny. Liks zachrčí ako pokazený stroj a zvezie sa na zem. Na znak toho, že sa vzdáva, zdvihne ruku do vzduchu skôr, ako ho Lose zase tresne. Dievča s ružovými vlasmi pomôže ryšavému chalanovi pozviechať sa zo zeme. Potom ma prebodne nepekným pohľadom jantárových očí.

„Lekcia streľby ťa prestala baviť, pani šéfka?" Na posledné slová priloží tak odporný dôraz, až mi po chrbte prebehnú zimomriavky.

„Nevolaj ma šéfka."

„Tak ako ťa mám volať?" spýta sa ma s okatým záujmom, „Harpya? Ja beriem aj to, len aby ste vedela."

„Mám nápad!" vyhŕkne Ama, ktorá nás spolu s Liksom len mlčky pozorovala, „Podľa mňa by ste si mohli zmerať sily."

„Čo za to?" reaguje okamžite Lose.

„Ak vyhráš, môžeš jej takto odporne vykať a oslovovať ju Harpya. Ak prehráš, budeš sa k nej správať normálne."

„Platí," prikývne po krátkom zaváhaní Lose.

„No počkať!" zarazím ich, „Ja som do toho nešla!"

„Neskoro, Ross, toto nie je demokracia. Ty vlastne o nič prísť nemôžeš." Pokrčí Ama plecami.

„Akurát tak o zuby," zamrmlem si pre seba.

Lose sa postaví na žinenku a ja oproti nej. Je menšia ako ja, svižnejšia, má rýchlejšie a silnejšie údery ako ja. Akú mám proti nej šancu?

„No tak, nemôžeš nechať Lose aby ťa porazila!" povzbudí ma Liks, „Nabi ju!" Tento chlapec mi je sympatický. No to sa nedá povedať o jeho rovesníčke, ktorá si ma premeriava ako kus pohodeného mäsa.

„Ty vlastne fandíš komu?" spýtam sa Ami a ona s nevinným úsmevom mykne plecami. Pretočím nad ňou oči a zaujmem podobný postoj ako Lose. Nohy v miernom rozkroku, pokrčené kolená a lakte, nahnuté plecia a dlane zovreté do pästí.

„Pome, Ross!" zakričí na mňa Liks. Len ja mám taký pocit, alebo Lose veľmi nemá v láske? Alebo je to spôsobené len faktom, že mu pred chvíľou uťala dych?

Lose proti mne vyrazí. Jej päsť smeruje do môjho brucha, ale uskočím jej rane. Zabalansujem a počkám, kým sa nedostane ku mne zas. Jej úder smeruje zas do brucha, no jej ruku zadržím vlastnou. Avšak si nevšimnem jej druhú ruku, ktorá ma trafí odboku.

Zalapám po dychu, trafila miesto po modrine, a vrátim jej úder. Moja päsť sa zaryje do jej brucha, ale ňou to ani nehne. Uskočí doľava a zas ma trafí do boku. Rozoženiem sa ľavou rukou a odvrátená časť mojej vystretej dlane ju tresne po hladučkej tvári.

Zatacká sa dozadu, ale nadlho ju to nevyradí. Dlane zovrie do pästí a vrhne sa na mňa s väčším zápalom. Jednou rukou ma zamestná, druhú mi vrazí do boku a nohou mi kopne do kolena, ktorým mi vzápätí preletí vlna bolesti. Lose to využije.

Udrie do môjho brucha smerom nahor a moje telo sa automaticky skrčí. Lose akoby s tým rátala a jej päsť pristane na mojej sánke. Má tvrdú ranu, padnem na zem. A Lose mi vzápätí namieri lakeť na hlavu a ukončí náš súboj rovnako, ako aj moje videnie.

+++++

„Dobre, že žiješ," podotkne sucho Ama, keď roztvorím oči. Som vo vlastnej kancelárii, ležím na pohovke, Liks sedí vedľa mojich nôh a Ama sa opiera o stoličku.

„Čo, dopekla..." začnem a siahnem si na hlavu, kde mi pulzuje bolesť. Vzápätí syknem a odtiahnem ruku. Bolí to ako sto čertov.

„Lose vyhrala," poznamená Liks nevyvrátiteľný fakt, „Ale nečudujem sa. Nebrala to ako priateľský zápas kým ty áno. Ak by trafila o kus ďalej, mohla by ťa zabiť."

„To nemôžete myslieť vážne," zaskučím. To ma fakt nabila až tak?

Ama si odfrkne: „Tá malá má jednoznačne problémy so psychikou. No jej rodičia tvrdia, že je v najlepšom poriadku." Ama rozhodí rukami a začne sa prechádzať koldokola. „Snažíme sa ju krotiť nakoľko to len ide, ale je tvrdohlavá a to, že je tu už dobrých päť rokov, z nej robí silného človeka. Aspoň navonok. Podľa mňa je vo vnútri prázdnejšia ako Steph."

„Kto je Steph?"

„Nevieš?" nadvihne obočie, „Tak to sa potom spýtaj Ria, on je na rozprávanie takýchto príbehov ako stvorený."

„Akosi pochybujem, že so mnou v najbližšej dobe dobrovoľne prehovorí," zamrmlem si skôr pre seba, ako pre ňu ale aj tak to zachytí.

„Ako to myslíš?"

„Menšia „výmena názorov"," vysvetlím.

„Ahá." Ama sa rozpačito poškrabe po hlave. „V každom prípade, podľa mňa by si mala zajtra ostať doma."

„To nie!" zamietnem okamžite a až príliš horlivo. Ama s Liksom sa na mňa prekvapene pozrú. „Teda, nemôžem ostať doma. Jednak sa to moja matka vôbec nesmie dozvedieť a okrem toho, už sa musím naučiť strieľať a podobne. Takto sa nikam nepohneme." V skutočnosti mi záleží len na prvej veci- aby sa to moja matka nedozvedela. To by už oficiálne prehlásila, že sa do roly Ostreľovača nehodím. Možno má aj pravdu, no momentálne si to rozhodne otvorene nepriznám.

Ama si povzdychne. „Fajn. Ale teraz ťa zoberiem domov. Ak sa teda dokážeš postaviť."

„A nepomôžeš mi?" spýtam sa. Trešťanie hlavy neprestáva a všetko naokolo je pokryté svetielkujúcimi bodkami, ktoré si poletujú v étery. Pochybujem, žeby som sa postavila.

„Jasné," povie Ama a podíde ku mne.

Ďakujem vám za všetko, dúfam, že sa časť páčila :) Ďalšia bude z pohľadu Ria :D