S veľkým nádychom otvorím dvere kancelárie, v ktorej ani nie pred pár dňami úradovala naša veliteľka Weissová. Jeden Ostreľovač v čiernom a s tyrkysovou páskou cez pravé rameno, práve dvíha posledné krabice naplnené vecami padlej veliteľky. Je vyšší ako Rio, no tenší a menej svalnatý. Hnedé vlasy má upravené a sčesané. Jeho hnedé oči sa na mňa usmejú spolu s plnými perami. Myslím, že sa volá Alex. „Zdravím, šéfka," kývne mi, keď prejde vedľa mňa so škatuľami a nohou za sebou zavrie dvere.

Osamiem s Riom, ktorý si so záujmom prezerá kanceláriu. Až na nábytok je prázdna. Veľké okná osvetľujú lesklé drevo stola a vytvárajú tak efekt magickej čistoty. Akoby to miesto bolo nanovo zariadené, hoci je to len klam.

„Nechcem, aby ste ma volali šéfka," podotknem a pozriem na Ria.

Jeho pery sa zvlnia v úsmeve. „Ale čo, tak ako ťa máme volať, slečna Parkerová?"

Zamračím sa nad jeho provokačným hlasom. „Ross. Ako doteraz."

„Ak dobre viem, nikto ťa nikdy nevolal Ross. Len my," poznamená Rio a sadne si na gauč v rohu. Jednu nohu si vyloží na druhú a chytí sa za lýtko.

„No a?" nadvihnem obočie. Chcem si sadnúť, no zaváham. Nemám k tomu, aby som si sadla na kreslo za stolom. V hlave mám ešte stále čistý obraz Weissovej ako na mňa hľadí, hlavu si podopiera o prepletené prsty. Ten obraz je ešte stále príliš živý. Rio si všimne moje zaváhanie a zaujato zvraští obočie, preto sa rýchlo opriem o dosku stola za sebou a ruky si založím na hrudi.

Rio otvorí ústa, akoby chcel niečo povedať, no ozve sa klopanie na dvere a on prehltne vlastné slová. „Ďalej," poviem trocha neisto. Príde mi to zvláštne.

Dvere sa otvoria a dnu vojde Nat. Červené vlasy má v konskom chvoste, ktorý jej padá na chrbát. Je len v tielku a legínach z tenkej látky, podľa čoho usúdim, že práve prišla z telocvične. „Ospravedlňujem sa za rušenie," povie mierne otrávene, keď si všimne Ria na gauči, „Ale ak by si chcela dnes ešte strieľať, mali by sme začať."

Prikývnem. „Fajn, tak ja ti sem donesiem veci z toho skladu na dolnom poschodí." Prihlási sa Rio a vydriape sa na nohy.

„Ďakujem."

+++++

Nat mi vtlačí do rúk revolver s obyčajnými nábojmi a dá mi voľnú cestu k neživej figuríne. Neisto pred ňu predstúpim. Oddeľuje nás možno dvadsať metrov. Vzdialenosť, ktorá nie je nijako obrovská, ale momentálne mi príde nemožne nekonečná.

Zbraň sa kĺže v mojich rukách mokrých od potu a pažba mi príde neforemná. „Pamätáš si ešte na ten postoj?"

Prikývnem a zaujmem postoj. Rozkročenie v šírke ramien, vystretý chrbát, napnuté ruky v deväťdesiat uhlovom zovretí s telom. „Dobre," pochváli ma Nat. Strelnica je akoby zázrakom prázdna. Zdá sa, že Nat to dokáže zariadiť zakaždým, keď chce.

„Vystreliť je jednoduché. Stačí potiahnuť spúšť. Ukáž, akoby si to urobila."

Zavriem jedno oko a pokúsim sa namieriť. „Nemier!" zahriakne ma, „Povedala som vystreľ."

„Len tak?"

„Len tak."

„Ale to nejde len tak," protestujem a skloním ruky so zbraňou. Nejasne si uvedomím, že až doteraz stáli vo vodorovnej polohe a ani sa nezatriasli.

„Čoby nie," oponuje Nat ľahostajne. Zoberie mi z rúk zbraň a vystrelí. Raz, dvakrát a aj tretíkrát. „Išlo to, nie?"

„Ale ja nie som ty."

„Práve o to ide. Si čierna Ostreľovačka, musíš byť lepšia ako my všetci dohromady. Preto chcem, aby si to skúsila."

„Nemôžem radšej mieriť?" skúsim sa jej prihovoriť.

Prešpikuje ma sivými očami. Mám pocit, akoby som hľadela do oka hurikánu, ktorý sa snaží zničiť zvyšky našej civilizácie. „Nie," odpovie vražedným hlasom, ktorý neprijíma námietky.

Zbraň si od nej zoberiem späť a okamžite napriahnem ruky. Vystrelím len raz, ale sila, ktorá sa pri tom uvoľní ma hodí o kúsok dozadu. „Nestrieľaj," prikáže mi Nat a ja skloním hlaveň pištole. Prejde k figuríne, premeria si ju a vráti sa so správou, ktorá mi bola jasná už predtým, než guľka opustila hlaveň pištole: „Netrafila si."

„Čakala si snáď niečo iné?"

„Nie. Zopakuj to, ale teraz už mier."

Vypustím z úst zadržiavaný vzduch a odvrátim od nej pohľad. Zameriam sa na siluetu, ktorú musím trafiť. Zhlboka sa nadýchnem a prst priložím na spúšť. V hľadáčiku namierim na jeho hruď, pretože ak mi zbraň vyletí pod náporom trocha hore alebo dole, stále mám dosť priestoru na to, aby som trafila. Tento malý trik mi niektorý deň prezradila Ama.

Potiahnem spúšť, zas len raz, a zadívam sa na umelohmotnú bábiku. Kus z ľavého boku mu chýba. Mám čo robiť, aby som radostne nevykríkla. Nat uznanlivo pokýva hlavou. „Dobre, kam si mierila?"

„Do prostriedku hrude."

„Takže tvoja strela ťahá dole a kus doľava. Rátaj s tým, keď strieľaš a nemier presne tam, kde chceš aby dopadla guľka. Skús mieriť vyššie a o kúsok viac doprava. No udrž si tú istú stabilitu tela." Nat naznačí smer vlastnými rukami.

Poslúchnem ju a urobím ako mi nakázala. Tentoraz však guľka minie svoj cieľ. „Skús to zas." A zopakujem to.

Robím to nespočetne krát. Medzitým Nat nakreslí bábke veľké X, do stredu hrude. „Neodídeš odtiaľto, pokým to netrafíš. Teoreticky vieš ako na to, no potrebuješ si k tomu vybudovať cit a to je najdôležitejšie. Ten cit však získaš len trénovaním, trénovaním a ešte viacej trénovaním. Čím ho získaš?"

„Trénovaním," pretočím oči.

„Ja musím ísť vybaviť jednu dôležitú vec, ale niekoho ti sem pošlem. Aby si si náhodou neprestrelila vlastný mozog."

„Och, ďakujem za tú nesmiernu dôveru." Rozhodím rukami len čo si za sebou zatresne dvere strelnice. „Nemala mi vlastne povedať kam ide? Alebo pre ňu neplatí, že som jej šéfka?" Pokrútim hlavou nad vlastnými nezmyslami, ktoré mi pramenia z úst jedna radosť.

Dvere strelnice sa otvoria a dnu vcupotá mladé dievča. Podľa slov Liksa ju priradím k menu Lose, pätnásťročnej ružovej Ostreľovačke. O čom svedčia aj jej ružové vlasy zastrihnuté pod bradou. Rovnako ako všetci ostatní, aj ona smúti za Weissovou, tak má na ramene len tenký pás ružovej, inak je celá v čiernom. Za opaskom jej visí AP-R zbraň. Síce je malá, jednak postavovo a vekovo sa ešte radí medzi deti, z jej postoja detskosť rozhodne nesrší. Tvári sa tvrdo, akoby celý život preboxovala s Amou a v noci počúvala nahrávky od Nat aká je neschopná.

„Ty si Ross?" spýta sa ma. Ešte sme sa osobne nezhovárali.

„Hej." Prikývnem obozretne. Toto dievča vyzerá, akoby sa ma chystalo rozpárať. Už je neskoro zavolať si späť Nat?

„A ty máš byť naša nová šéfka," zhodnotí a zvedavo si ma prebehne pohľadom.

„Už to tak vyzerá."

Hlavu musí nadvihnúť, aby mi videla do očí. „Nič svetoborné," zhodnotí ma po chvíli. Má zvláštne oči, sú ako jantár.

„Poslala ťa sem Nat?" spýtam sa a ignorujem jej poznámku.

„Hej," prikývne bez väčšieho nadšenia, „Strieľaj."

„A to na mňa budeš celý čas hľadieť ako vyhladovaný sup?" nadvihnem obočie.

„Možno." Hoci vyzerá, že má sotva pätnásť, o jej psychike a odvahe sa to rozhodne povedať nedá. Dieťa je akurát tak telesne. „A teraz: strieľaj."

„Komanduješ ešte väčšmi než Nat," podotknem. Ani neviem prečo ju provokujem.

„Mohla by si už strieľať? Nechcem tu trčať celý deň. Navyše v tvojej prítomnosti." Jej hlas je prchký ako neriedená kyselina.

„Odkiaľ sa v takom malom dievčati berie toľko zlosti?" spýtam sa a následne si hryznem do jazyka, že som na niečo také vôbec pomyslela. Čo horšie, ja som to vyslovila.

Pristúpi tesne ku mne. Siaha mi pod plecia, musí vyvrátiť hlavu, aby do mňa mohla zabodnúť oči, v ktorých by sa utopil aj komár. „Pracujem tu od svojich desiatich. Či sa ti to už páči alebo nie, toto miesto mení každého. Vykreše oheň i v srdci, do ktorého neprúdi kyslík."

„Poetické," poznamenám. Normálnu odpoveď zo seba nedostanem. Mám pocit, že moje podvedomie, ktoré väčšinou len ticho komentuje, teraz prevzalo vládu nad mojimi ústami. Alebo za to môže niečo iné?

Lose si odfrkne. „Serem na Nat. Nauč sa strieľať sama." Zvrtne sa na päte a elegantne vypochoduje z miestnosti. Samozrejme, nezabudne tresnúť dverami.

Názory na Lose? :D
Btw. ďakujem vám za vyše tisíc prečítaní :3 ste úžasníííí :3