Cintorín leží tesne pri východných hraniciach Kupoly. Tentoraz je tu nezvyčajné množstvo ľudí, ktorí si prišli uctiť pamiatku vodkyne Ostreľovačov. Pohľadom prechádzam po jednotlivých tvárach a spájam si Ostreľovačov. Ešte stále som sa nestihla s každým zoznámiť.

Niektorí hľadia do zeme, tí menší smrkajú a iní neprejavujú žiadne emócie, ako napríklad Nat alebo Rio. Pritom práve oni dvaja stoja najbližšie k jej hrobu.

Dozviem sa, že Lenalie Weissová nemala rodinu. Jej rodičia už zomreli na preťaženie rádioaktivitou a manžela ani deti nemala. Jej život bol o práci a jej jedinou rodinou boli Ostreľovači. Kto by bol povedal, že práve jeden z tých Ostreľovačov ju pripraví o život.

Rio sa priznal, povedal to ako holý fakt, nie ako niečo, čoby malo človeka drviť. Potiahol som spúšť a ukončil som jej život, povedal, keď sa zvalil vedľa steny Kupoly. Tvár mal bez mimiky, slová bez citov. Bol ako prázdna škrupina a mne v hlave kolovali jeho slová, ktoré vyslovil ani necelý deň predtým. Viem len jedno, ak sa raz dostanem do podobnej situácie, chcem byť ten, kto tam umrie. Očividne mu nebolo súdené dočkať sa svojho priania.

Potom odišiel spolu s Nat a ja som ho až dodnes nevidela. Rovnako ako som nevidela ani jedného Ostreľovača. Tí vyhlásili smútok až do dňa, kým nepochovajú imaginárne telo ich mŕtvej veliteľky. Mojej veliteľky.

Celé dni som sedela doma premýšľala. Skôr o Riovi, ako o Weissovej. Myslela som na to, ešte stále myslím na to, aké môže byť pripraviť niekoho o život. A k tomu človeka, ktorého považuješ za vzor, za svojho vodcu. Vždy, keď sa nad tým hlbšie zamyslím, prídem na to, že to vedieť nechcem.

Truhla bez tela sa spustí do zeme. Ostreľovači trvali na tom, aby bola pochovaná správne. Ako keby jej telo neležalo vonka v besniacich búrkach ale v pokojnej zemi na cintoríne Kupoly. Je to pekné gesto.

Keď sa pohreb skončí, váham. Dlho len stojím na mieste a pohľad zabodávam do ľudí, ktorí sa pomaly trúsia preč. Ostáva len Rio, Ed a Nat. Nakoniec Nat odvedie plačúceho Edwarda, ktorý sa úplne zrútil.

Rio hľadí na kopu zeme pred sebou. Nakoniec k nemu podídem. „Ahoj," pozdraví ma bez toho, aby zdvihol hlavu.

„Ahoj," odvetím po krátkom zaváhaní. Na čo som k nemu vôbec šla?

„Bojíš sa ma?" spýta sa ma zrazu a mne hodnú chvíľu trvá, kým pochopím jeho slová.

„Prečo by som sa mala?"

„Som vrah," podotkne, „A zároveň jediný človek v tejto Kupole, ktorý ti môže aspoň trocha konkurovať."

„Mám dôvod sa ťa báť?"

„Dúfam, že nie."

„Tak sa s tým potom nezaoberaj. Nebojím sa ťa."

„Určite?" Konečne ku mne zdvihne svoje oči. Leskne sa v nich žiaľ.

„Určite," prisvedčím.

„Takže... ak sa zajtra pre teba zastavím, aby som ťa zobral do práce, nezutekáš?"

Krátko sa zasmejem. „To nie."

„Ďakujem," hlesne.

„Za čo?"

„Že sa nebojíš."

+++++

Mama ma čaká pred domom. „Koľko bolo ľudí?" spýta sa a pritiahne si okraje svetra k telu.

„Veľa. Viac než som čakala," poviem potichu.

„Čo bude ďalej?" nadvihne na mňa obočie, keď vojdeme do domu.

„Čo by malo byť?"

Mama si povzdychne. „Rosie, práve umrela vaša veliteľka. A zabil ju ten chalan, ktorý ťa každé ráno vozí do práce. Si si istá, že chceš byť Ostreľovačkou?"

Letmo sa usmejem a zadívam sa do jej očí. „Teraz som si istejšia ako kedykoľvek predtým."

Mamu to úprimne šokuje. „Prečo?"

„Ja neviem," pokrčím plecami, „Ja to len cítim."

„Čo cítiš? Smrť? Pretože to čaká na každého Ostreľovača."

„Mami, smrť čaká na každého človeka."

+++++

Ráno je monotónne. Ak by som si nahrávala každý jeden deň, rána by sa ničím nelíšili. Najskôr nechuť vstať, potom sprcha, ktorá prebudí moje zmysli a nakoniec krátke raňajky, pričom Rio sedí vonka v aute a čaká na to, kedy sa už konečne vyšuchcem z domu. Jednoducho rutina.

„Ahoj," usmeje sa na mňa Rio, keď vyjdem z domu. Výnimočne je v čiernom a len na ramene jeho trička je sivý pásik.

„Ahoj," usmejem sa tiež. Pripadá mi to umelé, ako nanútená konverzácia.

Nastúpime do auta a Rio sa pohne smerom k budove SOFTPOE. „Ako pokračuješ vo výcviku?" spýta sa ma zrazu.

„No, nie som si istá. Ale dnes by som mala mať lekciu strieľania," odvetím neisto.

„Ross, chcel som ti niečo povedať," zamrmle Rio.

Trocha znervózniem, tón jeho hlasu neveští nič dobré. „Čo také?"

„Vieš, teraz, keď Weissová... už nie je, povinnosť veliť Ostreľovačom pripadá najsilnejšiemu z nás."

Prvú sekundu neviem, kam tým mieri. Ale keď si to konečne uvedomím, sánka mi padne až k zemi. „To nemyslíš vážne?!" vyhŕknem.

Rio na chvíľu pustí volant a obráti ruky dohora, akoby sa bránil. „Ja o tom nerozhodujem."

Zrejme si to neuvedomí, jeho slová sa ma dotknú. Nepriamo povedal, že ak by to bolo na ňom, ja by som sa veliteľom Ostreľovačov určite nestala. Niežeby som po tej funkcii túžila, ale vedomie, že ma považuje za niekoho, kto si s tým neporadí, mi nepadne najlepšie. Akoby aj mohlo?

„Ale ja viem žalostne málo," snažím sa z toho vykrútiť.

„Nič sa neboj, Ross," šepne, „My ťa všetko naučíme."

„Práve toho sa bojím," odvetím tiež šeptom a Rio sa zasmeje. Ten hlas mi utkvie v pamäti. Totižto to nie je ten starý dobrý smiech, ktorým ma občas obdaroval. Je napätý a falošný. Poznačený vraždou Lenalie Weissovej, ktorej miesto mám teraz nahradiť. Miesto poznačené smrťou.

Ja viem, krátka časť a v podstate je bez deja... :/ pripadá mi zatiaľ najslabšia :/
Hm, mimochodom, sa vám chcem poďakovať za vyše dvesto hlasov a druhé miesto v rebríčku sci-fi :3 ste super! :3