Lose vyzerá strašne. Tvár má bledú, ale na druhej strane oveľa pokojnejšiu, ako kedykoľvek predtým. Do pravého ohybu lakťa jej prúdi priezračná tekutina cez infúziu a jediné, čo dokazuje, že je živá, je pravidelné pípanie prístrojov. Miestami je nesmierne rýchle, inokedy takmer nebadateľné. No nikto tomu nevenuje pozornosť. Prečo by aj? Ak jej telo nepremôže radiáciu od seba, nikto a nič jej nedokáže pomôcť.

Bez slov vyjdem z jej izby a zamierim si to k otcovi. Posledné dni už bol pri vedomý, ale veľmi sme sa nerozprávali. Len sme si vzájomne hľadeli do očí, akoby boli slová úplne zbytočné. Viem, že je to odo mňa sebecké, no nechcem s ním byť dlhšie, ako je to nevyhnutné. Každý jeho pohľad je tak bolestivý, že mi plne pripomína mamu a ja mám zas chuť schúliť sa do klbka a rozplakať sa.

„Ahoj, Rosie." Usmeje sa na mňa unavenými očami, keď sa posadím na stoličku vedľa jeho postele.

„Ahoj, oci." Tiež sa usmejem. „Ako sa cítiš?"

„Oveľa lepšie. Už by som išiel rád domov."

„Yan mi vravela, že ak všetko pôjde ako doteraz, cez víkend si ťa môžem zobrať," vyhlásim. Neviem, či sa tešiť alebo nie. Z jednej strany sa bojím toho, že by sa to mohlo zase skomplikovať a ja by som prišla aj o posledného člena rodiny.

Otcov pohľad spočinie na mojej ruke, na ktorej mám pripnutý malý náramok s kľúčikom. Odkedy som sa stretla s Meerovou ho nosím stále, keď sa dá. „Čo sa deje?" spýta sa ma zrazu a odtrhne oči od môjho zápästia.

„Nič." Vyčarujem falošný úsmev. „Čo by sa malo diať?"

„Si ustarostená," poznamená napäto a ja sa len pousmejem. Keby len vedel, ako nervózne vyzerá on. A ja mám na rozdiel od neho aj dôvody.

„Som v poriadku," ubezpečím ho, „Ale budem musieť ísť, oci. Ešte ma čaká práca."

„Dávaj si na seba pozor, Rosie."

+++++

„Ross!" Na chodbe ma zastaví Vet a skôr, akoby som sa stihla otočiť sa mi vrhne okolo krku. „Ďakujem!"

„Za čo ďakuješ?" spýtam sa nechápavo ale jej dusivému objatiu sa nebránim. Už dávno ma nikto nezovrel v náruči a ten pocit mi naozaj chýba.

„Bez teba by ma ešte stále obviňovali," zamrmle usmrkane a odtiahne sa. Pozrie sa mi do očí. „Kto to mohol byť?" spýta sa takmer pošepky.

Meerová, preblesne mi hlavou. Nepochybujem o tom, že v tom má prsty ona. Určite nie po mojej návšteve u tej mramorovej sochy. „Neviem," zaklamem.

„Nebol to Rio," povie s dôrazom a očami zapichnutými do tých mojich, „Som si s tým istá."

„Ja viem, že to nebol Rio," ubezpečím ju, no niekde v kútiku mysle sa vynorí otázka, prečo si je s tým taká istá.

Usmeje sa na mňa a vyparí sa rovnako rýchlo, ako sa aj objavila. Pokrútim nad ňou hlavou a tesne pred tým, akoby som vošla do kancelárie mi na pleci pristane niečia ruka. Od ľaku sa myknem, no hneď, ako zbadám prívetivé zelené oči, sa usmejem.

„Meškala si," podotkne so smiechom a ja sa zmôžem len na prevrátenie očami.

„Bola som pozrieť otca. A Lose," dodám už tichšie, ale vo chvíli, keď jeho úsmev ochabne, ľutujem aj tú malú pripomienku. On ju pozná predsa len dlhšie ako ja.

„Nevyzerá to s ňou lepšie?" spýta sa s miernou nádejou v hlase, ktorý však potláča strach a nervozita.

Mlčky pokrútim hlavou.

„Hovorila som aj s Yan," poznamenám už v kancelárii, „Dáva jej tak týždeň. Dovtedy sa to buď zhorší alebo zlepší. No ona vsádza na prvú možnosť."

„Nepozná Lose." Pokrúti Rio hlavou a pohľad uprie von oknom. „Je silnejšia, akoby si človek myslel."

„O tom nepochybujem," prisvedčím, „No ani jeden z nás nepozná presné účinky AP-R zbrane, nie?"

„Už ako sa to vezme." Rio sa chrbtom oprie o dosku stola a zadíva sa na mňa, akoby hľadal odpovede v mojej tvári. Avšak nehrozí, aby som mu ich vedela poskytnúť.

„Ako to myslíš?"

„Poznáme nejaké tie účinky AP-R zbrane na organizmus, ale nikdy sa nestalo, žeby bol niekto postrelený zbraňou rovnakého kalibru ako je jeho radiácia. Môže sa stať v podstate hocičo." Pri tých slovách sa zatvári zvláštne, akoby ho osvietilo, ale nič viac k tomu nepovie.

„Počuj, Ross," začne po chvíli ticha a zamyslene sa zapozerá na vlastné topánky, „V ktorom odvetví SOFT-u pracovala tvoja mama?"

„Kontrolovala rádioaktivitu okolo hraníc," odpoviem zmätene, „Prečo?"

„A nevravela ti niečo o tom, že posledné dni bola rádioaktivita hustejšia než obvykle?"

„Ale áno, no prečo sa pýtaš?" Nerozumiem jeho náhlemu záujmu. Bolo to už predsa dosť dávno. Aspoň mne tých pár týždňov pripadá ako večnosť.

„Len ma to zaujímalo," mykne plecom Rio a vyjde z kancelárie v hlbokom zamyslení.

Jeho správanie ma len utvrdí v domnienke, že spolu s Nat mi niečo taja. A podľa jeho napätého hlasu, zamysleného výrazu a čudných otázok, usudzujem, že nejde o nič malé.

+++++

„Čo je s tebou?" opýta sa ma Ama a pomôže mi postaviť sa zo zeme.

Ťažko sa chytím za pravý bok, ale namiesto toho, aby som sa postavila na rovné nohy, sa len posadím na studenej podlahe telocvične. Dýcha sa mi ťažko a moje prepotené tielko sa lepí ku koži.

„Čo by bolo?" Dvihnem pohľad k Ame, ktorá nado mnou stojí s ustarosteným výrazom, ktorý pretkávajú fialové pramienky vlasov.

„Vyradila som ťa päťkrát po sebe s navlas rovnakým ťahom. Nie si sprostá, Ross, ak by si bola duchom prítomná, neušlo by ti to." Chytí ma za zápästia a vytiahne na nohy, hoci ma pritom nepríjemne zabolí doudieraný bok a mám čo robiť, aby som nesykla od pálčivej bolesti.

„Fajn," vydýchnem, „Myšlienkami som kade-tade."

„O čo ide?" zaujíma sa a pozbiera zo zeme moju odkotúľanú palicu.

Pokrčím plecami. „Ja vlastne neviem, ale všetko čo sa stalo je dosť znepokojujúce. Lose a jej záhadné postrelenie, tajomné nefungovanie kamier a kopa ďalších. Všetko naokolo sa rozpadá. Stav Kupoly je biedny, dochádza nám energia deň za dňom a my s tým nedokážeme urobiť nič." To najpodstatnejšie, že mi Rio s Nat niečo taja, zamlčím. Nie len preto, lebo na to nemám dôkazy, ale aj kvôli zvedavej kamere v rohu. Prečo len, musia byť všade?

„Takže hľadáš odpovede a riešenia na situácie, s ktorými ani tak nepohneš?" zaujíma sa Ama.

„V podstate," priznám.

Ama prevráti očami a usmeje sa. „Ľudská psychika je zvláštna. Stále rieši problémy, nad ktorými nemá moc. Čo keby si myslela na niečo iné? Hm? Napríklad na to, že už zajtra budeš mať doma otca. Alebo na to, aby odovzdala všetky papiere ešte pred vypršaním termínu. Alebo ak už nič iné, tak nad tým, aby som ťa nezabila pri obyčajnom tréningu. Čo ty na to, Ross?"

Nemôžem si pomôcť a zasmejem sa. Občas je smiech to jediné, čo potrebuje myseľ na odreagovanie.

Ľudia, teraz vám patrí moje obrovské ĎAKUJEM. Včera večer sme s Mutantom dosiali vyše tisíc hlasov, čo je neskutočne pekné číslo, hlavne ako sa teraz blížime k päťdesiatej časti. Naozaj, ste úžasní a ja môžem len ďakovať, že mám čitateľov ako vy. Ešte raz ďakujem :3333