Niekto ju postrelil.

Ona umiera, Rio. Už pre ňu nič nemôžem spraviť.

Slová Yan Mainoirovej mi behajú hlavou celučičký deň. Nedokážem sa sústrediť na nič, vôbec na nič. Niekto postrelil Lose. V budove SOFTPOE, ktorá je monitorovaná kamerami. Cez deň. No je toto možné?! Jasné, že nie.

Kto každý má prístup k AP-R zbraniam? Jedine Ostreľovači. Dvanásť ľudí, ktorí sú si blízki ako súrodenci.

Kto každý má prístup ku kamerám? Poskokovia Meerovej. A ja spolu s Ross.

Kto každý sa tu nachádzal v tom čase? Vet, Lose a ja.

Asi by som sa nemal čudovať, že som istým spôsobom podozrivý. Hoci nikto to nevysloví nahlas. Kým Ross nepripomenula kamery, každý ostával v tom, že vinníkom môže byť jedine Vet. Lenže ona by s tými kamerami nemohla urobiť nič. Ak by teda nemala komplica.

Odpoveď je podľa mňa, jasná, akurát, nikomu ju nemôžem povedať. Tým by som sa prezradil a všetci by zistili, že robím pre Meerovú. Pretože som si na sto percent istý, že za tým celým stojí práve ona. Sama Carlota Meerová, ktorá riadi chod celej Kupoly.

Vlastne už len čakám, kým sa mi rozzvoní mobil a jej sekretárka so škrekľavým hlasom vyhlási, aby som sa neodkladne nasáčkoval do jej kancelárie.

Ale na druhej strane, ma upokojuje fakt, že Ross mi dôveruje. Vidím to v jej krásnych očiach. Ona si nemyslí, že som to bol ja a to je pre mňa naozaj dôležité. Hoci ani neviem prečo. Jednoducho sa cítim lepšie ak viem, že to ryšavé dievča verí v moju nevinu. A pritom ani nevie, ako ju moja prítomnosť ohrozuje.

„Sadaj," prikáže mi Nat zatiaľ čo ona vybehne na poschodie rodinného domu. Ja sa s povzdychom posadím na čiernu sedačku a ruky zložím vedľa tela.

Jej rýchle dupotanie po schodoch ma ubezpečí v tom, že našla niečo naozaj zaujímavé. Keď predo mňa hodí zväzok papierov v čiernej záložke, zamračím sa. No viac ma upútajú jej rozladené oči. „Pozri toto." Do rúk mi strčí svoj mobil.

Zadívam sa na rozmazaný obrázok, no to, čo na tom stojí mi dokonale vybije dych. „Robíš si zo mňa žarty?" vyhŕknem a zadívam sa do jej búrlivých očí.

„Vôbec." Pokrúti hlavou. „V tej budove bol nejaký tajný priechod, Rio. Viedlo to do utajenej miestnosti s kopou papierov a starých počítačov. Bol tam aj nejaký prístroj, ale netuším, na čo to bolo dobré. Neboli tam ani okná, ani dvere. Len tá sprostá diera v strope, cez ktorú som tam padla. Potom sa tam objavili dvaja chlapi. Nevideli ma, ale vraveli, že pracujú pre Meerovú. Vraj ich drží len pre to, aby strážili tú prekliatu miestnosť. Ale čo najhoršie..." Pozrie mi priamo do očí a mne sa zdá, že sa v nich zaleskne niečo, čo som u nej ešte nikdy nevidel. Strach. „Oni mali zbrane, Rio," zašepká.

„Zbrane? To nie je možné, Nat. Nikto okrem Ostreľovačom nemôže vlastniť žiadnu zbraň," namietam ale jej oči jasne vravia za to, že to myslí smrteľne vážne.

„Ver mi, Rio. Prečo by som si to vymyslela?" nadvihne obočie a zosunie sa do kresla oproti mne. „V tejto Kupole sa dejú veci, o ktorých nemáme ani šajnu."

Jej zlomený hlas mi láme srdce na maličké kúsočky. Ani nejde popísať, ako veľmi mi na tomto dievčati záleží. Poznám ju a viem, že ju hocičo nerozhodí. Ani sa nečudujem, že sa jej to tak dotklo. Byť na jej mieste, asi by sa mi svet zrútil na prach a nikdy v živote by som sa už nepozbieral.

Všetko vo svojom živote dala za to, aby sa mohla stať Ostreľovačkou. A prečo? Aby sa necítila tak neskutočne podvedene v našom spoločenstve. Aby mala prehľad vo veciach, ku ktorým sa obyčajný človek nedostane a zrazu zistí, že všetko o našom mierumilovnom spoločenstve, bolo vlastne klamstvo? Chabá ilúzia? Dokonca aj mne od toho stávajú chĺpky dupkom a to som vedel o tom, že Meerová tají kopu vecí.

„Ja ti verím, Nat," zašepkám, „Ale nemá zmysel riešiť to. Ani si nevieš predstaviť, koľko vecí Meerová tají."

„Práve o to ide." Dvihne ku mne pohľad. „Ona vie všetko, dokáže nás manipulovať akoby sme boli len jej bábkami. Môže sa nás hocikedy zbaviť a my si to ani nevšimneme."

„Ja viem," priznám a pre zmenu som to ja, kto sklopí pohľad k zemi.

„To ona stojí za tým, čo sa stalo Lose, že áno?" spýta sa po chvíli ticha Nat.

Mlčky prikývnem a ona vypustí z úst ťažký vzdych. „Fajn... Mal si pravdu, Rio," prehovorí a do jej hlasu s zas vkradne tá stratená sila, „Musíme sa Meerovej zbaviť. Pozri sa na tie papiere." Hlavou mi kývne k záložke a ja si ju váhavo vezmem medzi prsty.

„História Ostreľovačov?" opýtam sa prekvapene a otvorím spisy.

„Presne tak..." Nat sa bez všetkého presunie ku mne a spolu so mnou sa zahľadí do papierov. „Ja som si to už zbežne prezrela a vravím ti, naozaj to stojí za to."

„Kto to písal?" Prekvapí ma, že to nie sú žiadne tlačené dokumenty, ale ručné zápisky. Hneď na prvej strane je nákres AP-R zbrane so všetkými detailmi, ktoré k tomu patria.

„Samuel O'Leander. Vedec, ktorý vytvoril AP-R zbrane," hlesne Nat a moja sánka klesne kdesi sto míľ pod povrch zemský.

„Prosím?"

„Počul si dobre, Rio. Vedec, ktorého meno nik nepoznal mal celý spis toho, ako sa AP-R zbrane vyrábajú. A po celý čas ho vlastnila rodina Meerovej."

Zhlboka sa nadýchnem a pozriem si ďalšiu stranu. „Je to zvláštne," podotknem po chvíli čítania. Nie sú to obyčajné spisy, na aké človek narazí v každej jednej kancelárii. Sú tam všetky myšlienky a aj dôvody vedca, že prečo konal tak ako.

„To je," prisvedčí Nat so stisnutými perami, „Pozri toto." Prelistuje niekde do stredu toho celého a ukáže na jedno konkrétne meno v mori atramentu. „Philip Meinoir."

„Počkaj..." zarazím ju, „Meinoirová je aj tá doktorka, ktorá..."

Nat prikývne. „Je to jeho pravnučka. Okrem toho, ten chlap ešte žije."

„Ale tak už musí mať aj niečo cez sto rokov," poznamenám, keď mi dôjde kam so svojimi slovami mieri, „Už určite nie je pri zmysloch, nemôže nám nič povedať, ani keby niečo vedel."

„To nie je také isté," oponuje mi Nat, „Za pokus to predsa stojí, nie?"

„Máš pravdu ale..." Nejako sa mi jej nápad nepozdáva, hoci sám neviem povedať, prečo.

„Žiadne ale, Rio. Proste za ním zájdeš buď ty, alebo ja." Jej pohľad hovorí jasne za to, že v tomto smere nie je ochotná so mnou diskutovať.

„Fajn, tak za ním zájdem. Ale až zajtra," podvolím sa jej a ona sa uškrnie. Toto je tá Nat, ktorú poznám.

+++++

Dosť namrzene sa zadívam na mobil a s nevrlým „Prosím?" to zdvihnem sekretárke Meerovej. Ja som tak vedel, že si ma ešte dnes dá zavolať.

„Máte sa dostaviť za slečnou Meerovou najrýchlejšie ako to pôjde," oznámi zvonivým hlasom a ani sa nenazdám, už zloží.

„Fantázia," zamrmlem a uterákom si vysuším mokré vlasy. Ak si so mnou už chcela pohovoriť, mohla mi dať vedieť aj skôr. Nie po tom, čo som sa konečne dostal domov od Nat a dal si sprchu. Dnes chcem už len spať, nie viesť dych berúce- a to doslova- debaty s veliteľkou Kupoly.

„Do jedenástej som doma," oznámim otcovi, ktorý si vylihuje na sedačke s tvárou zaborenou do vankúša. Keď sa ani neozve, podídem k nemu bližšie. „Žiješ?"

Po chvíli ku mne dvihne pohľad a krátko sa zasmeje. Len nad ním pokrútim hlavou a bez všetkého ďalšieho vyjdem z domu.

Cesta prebehne rýchlo a pokojne, no ja som každou chvíľou nervóznejší. Fakt, ak sa ma nezbaví Meerová, tak to budú moje návštevy, z ktorých raz dozaista schytám infarkt.

Hlavná budova SOFT-u je už v podstate prázdna, chýba dokonca aj stará recepčná, tak sa vydám priamo hore po schodoch do kancelárie Meerovej. Vojdem bez zaklopania a presne ako predpokladám, ona na mňa už čaká so svojim typickým mrazivým pohľadom.

„Môžem vedieť, prečo som sa sem mal dostaviť o takejto neskorej hodine?" Naozaj neviem, prečo čakala celý deň.

„Samozrejme, Saverio."

„Tak?" Nadvihnem na ňu obočie a ona si založí ruky na hrudi. Mám približnú predstavu toho, prečo tu sedím ale chcem to počuť od nej. Priamo od tejto nepodarenej ženskej, ktorá ničí jeden život za druhým.

„Bolo to varovanie," vyhlási po chvíli.

„Zas? Nebola aj smrť Rossinej matky varovanie?" Ja ju už naozaj nechápem. Veľmi rád by som videl do jej chaotickej hlavy, no mám pocit, že potom by som stratil všetok reálny úsudok.

„Zamyslite sa, Saverio," poradí mi, „Nemyslite si, že mne nedošlo, kto sa vlámal do skladu."

„Preto ste zastrelili Lose?"

„Ja?" opýta sa naozaj prekvapene, „K tomu by som sa nikdy neznížila. Ale áno, ona bola tá cena, ktorú ste zaplatili. A len tak mimochodom, bol to taký malý náznak toho, že vaša kamarátka Parkerová môže hocikedy dopadnúť rovnako. Nehrajte sa na niekoho, kým nie ste. Musíte si uvedomiť, že nič proti mne nezmôžete. Ak budem chcieť, zbavím sa aj vás, aj Parkerovej, aj Laundalovej. Hocikoho a nič s tým nedokážete urobiť. Zmierte sa s tým a pochodíte lepšie. Ak sa rozhodnem odpratať Rosielee, nič s tým neurobíte. Nedokážete to a ani by ste sa o to nemali pokúšať. Bude to o horšie aj pre ňu aj pre vás." Na chvíľu sa odmlčí potom pokračuje. „Budete skákať ako pískam, a nie neberiem ako odpoveď. Ešte je veľa ľudí, ktorí by mohli dopadnúť podobne ako slečna Lovise."

Mlčky pokrútim hlavou. Toto nie. Tomuto som naozaj chcel predísť. Teraz už nejde len o môjho otca ale konkrétne som do toho zamočil každého jedného človeka, na ktorom mi záleží.

„To nemôžete urobiť. Ľudia prídu na to, kým ste a padnete," poviem potichu, lebo na nič iné sa nezmôžem. Úplne mi zviazala ruky. Ale čo som čakal? Že mi dovolí kutrať sa v starých spisoch bez trestu?

„Ale to vám môže byť ukradnuté, všakže?" nadvihne na mňa obočie, „A teraz choďte. Nechcem počuť už ani slovo."

V tej chvíli mi nie je úplne jasné, či sa viac bojím alebo som viac naštvaný. Možno tak oboje ale jedno je isté- zamiešal som sa do niečoho, od čoho som sa mal držať kilometrovým oblúkom.

Menšia pripomienka pre tých, ktorí čítali Rádioaktívnu: V Rádioaktívnej bolo spomínané meno Samuel Olender, ale tu som to trocha..ehm, vylepšila, tak sa z toho stalo meno Samuel O'Leander :D To aby sa predišlo nedorozumeniam :D