Netrvá to dlho, čo je len dobré. Výkrik sa mi utne v hrdle vo chvíli, keď zadkom padnem na tvrdú zem. Spomedzi pier mi unikne bolestivé zastonanie, ale takmer v momente vyskočím na nohy s rukami napriahnutými pred telom.

Miestnosť, do ktorej som padla, nemá okná, jediné osvetlenie dodávajú blikajúce žiarovky nad mojou hlavou. Prach sa vznáša vo vzduchu a dopadá na počítače a vysoké hory papierov. Stoly sa prehýbajú pod váhou všemožných prístrojov a v strede štvorcovej izby sú poukladané štyri stoličky okolo nejakého zvláštneho prístroja s hadičkami.

Podľa všetkého tu už dávno nik nebol, no aj napriek tomu držím pred sebou AP-R zbraň. Malá vysielačka, ktorú mi dal Rio sa vytratila počas pádu, tak nemám možnosť skontaktovať sa s ním a ubezpečiť ho, že som v poriadku. Okrem toho... zišlo by sa zistiť, čo je toto za miesto. Nikdy som o tomto nepočula a pritom nie raz som prechádzala všetkými možnými spismi o budovách SOFT-u.

Ďalšia zaujímavá otázka by bola aj to, ako, dopekla, sa stadiaľto dostanem. Dvere nikde nevidím a tá diera v strope je príliš vysoko na to, aby som sa cez ňu vedela dostať hore. No nejaký vchod tu určite musí byť. Pochybujem, žeby sa niekomu chcelo zakaždým padať na zadok, ak sem zablúdi.

Pomaly prejdem k jednému počítaču a s váhaním ho zapnem. Avšak vyžaduje si to heslo, ktoré nemám. Povzdychnem si a radšej sa zapozerám na niektoré papiere. No to, čo na nich stojí ma skoro zhodí z nôh.

Tak teda vraj:

Pokus číslo stotridsaťpäť:

Pozorovaný objekt mal všetky predpoklady na úspešné dokončenie experimentu. Avšak pri poslednej fáze, kedy sa do tela napumpovala radiácia, srdce zvýšilo svoju činnosť až to neudržali cievy a popraskali pozdĺž celého tela. Objekt umrel.

Podľa všetkého to bol človek. Aspoň o tom hovorili nadchádzajúce papiere, ktoré sa oboznamovali o činnosti tohto projektu. Vraj sa jedná o činnosť AntiR génov. V celom ide o to, aby u ľudí dosiahli maximálnu odolnosť voči radiácii.

Zhlboka sa nadýchnem a rukou si prehrabnem vlasy, aby som sa upokojila. Myslím, že je jasné, čo toto celé znamená. Niekto experimentoval na ľuďoch a zrejme nejeden z tých pokusných králikov prišiel o život. Predsa, ten záznam hovorí o pokuse s poradovým číslom stotridsaťpäť. „Doriti," pošepnem si sama pre seba. Ak ma tu niekto nájde, zrejme skončím rovnako ako tí nešťastníci. Toto sa nikto nemal dozvedieť.

Z vrecka vylovím mobil, pričom si dávam pozor na to, aby to nebol náhodou ten, ktorý patrí Ross, a cvaknem ten papier. Bude lepšie, ak toto ukážem Riovi. Okrem toho, dôkazy sa vždy zídu. Kvôli chabému osvetleniu je obrázok na nič, ale s menšími ťažkosťami sa dá rozlúštiť jej obsah. Napadne mi, žeby som mohla zavolať Riovi, no niečo ako signál, tu zrejme ani neexistuje.

Papiere položím na kopu tak ako boli a prejdem k ďalšiemu stolu, kde sa znova posnažím zapnúť počítač no dopadne to rovnako ako pri tom predošlom. Mohla by som vyskúšať nejaké tie kombinácie, no pochybujem, žeby som uspela. Navyše, nechcem riskovať, že sa zas spustí nejaký alarm. Tu nemám kadiaľ utekať.

Na ďalších papieroch nájdem nejaké náčrty toho, ako funguje ten zvláštny prístroj v strede izby, ale na čo je to dobré, to sa nedozviem.

Svetlá na strope zablikajú, až ma rozbolia oči a viečka musím tuho privrieť, aby sa mi prestala motať hlava. Zosuniem sa na zem a vyvrátim hlavu so zavretými očami. Počujem praskanie žiaroviek a šumenie strojov, ktoré sú napojené na elektrinu.

Zhlboka dýcham, aby som sa upokojila, ale nie je to vôbec jednoduché. Pomaly na mňa dolieha pocit číreho zúfalstva z pocitu, že som zavretá medzi štyrmi stenami bez možnosti úniku. Možno som predsa klaustrofobička.

Nakoniec sa premôžem a doplazím sa k diere v strope. Začnem ohmatávať podlahu, aby som našla tú prekliatu vysielačku, ale nemá to žiaden zmysel. Prečo som sa ja sem vôbec trepala? Mal sem ísť Rio presne podľa plánov a ja som sa mala vlámať do systémov, aby som mu pomohla. Prečo som mu to len nedovolila? On aspoň nepanikári v uzavretých priestoroch. Ak by som aspoň vedela, čo je toto za miesto a či som pod zemou alebo kde.

Oblečenie mám ešte stále mokré od dažďa, tak sa všetok ten prach až neskutočne lepí na celé moje telo. To mi k pocitu pokoja rozhodne nepridáva. Jediné, čo ma trocha upokojuje je pocit, že v rukách držím zbraň. To je moja jediná istota.

V mojom samom zúfalstve ku mne priľahnú neznáme hlasy a ja sa rýchlo pozbieram zo zeme a vleziem pod najbližší stôl. Z prednej strany má dosku, takže ak budem ticho, nik by si ma nemal všimnúť.

Dych mám roztrasený a to nehovorím o výdychu, ktorý opustí moje ústa vo chvíli, keď začujem kroky neďaleko mňa. Ako sa sem vlastne dostali?

Predo mnou prejdú dva páry nôh a podľa všetkého zastanú pred jedným z počítačov. „Bol tu niekto," prehovorí mužský hlas so zvláštnym chrapľavým podtónom. Znova prejde pred stolom, pod ktorým sa skrývam a zastane si pod tou dierou, ktorou som sem padla. „Vidíš tie mokré odtlačky?"

Ten druhý prejde k nemu a ja zadržím dych, keď sa len tak znenazdajky zvrtne na päte a zastane si priamo predo mnou. „Kto to bol?" spýta sa druhý.

„Čo ja viem." V hlase druhého je značne počuť podráždenie. „No Meerová nebude rada."

„Čuduješ sa?" odfrkne si, „Drží nás len na to, aby sme dávali pozor na túto sprostú miestnosť a niekto sa sem vláme? Však nám utne hlavu, ak nie niečo horšie."

„Ak neukradli nič, tak to môžeme ututlať. Povedzme, že silný nárazový vietor vybil okno a spustilo sa poplašné zariadenie," zamudruje ten s hrubým hlasom.

„To ju považuješ za takú hlupaňu?" zasmeje sa druhý a oprie sa o stôl, pod ktorým sa skrývam. Prsty silno zaryjem do pažby zbrane a hoci ma to stojí neskutočné sebazaprenie, prinútim sa nehýbať. Nech už vypadnú! Prosím...

„Nie, ale ak je všetko v poriadku, tak je to jedno, nie?"

„Stiahne nás z kože," zahundre a odstúpi sa od stola, „Poď, padáme," zavelí svojmu kolegovi a potom začujem len vzďaľujúce sa kroky. Rýchlo si hlavu strčím k okraju stola, aby som na nich dovidela. Obaja sú pomerne vysoký a vypracovaný ako nejaké gorily. Sú v tmavom a na hlavách majú kapucne. A čo najlepšie... za opaskom majú zbrane. Nie rádioaktívne AP-R zbrane, ale obyčajné revolvery.

Kráčajú k otvoru v stene, ktorý tam pred chvíľou ešte nebol. Na stene stlačia nejaký gombík, prstom nakreslia veľké písmeno fí, prejdú dierou a stena sa zas a znova uzavrie. Až v tej chvíli si opäť vydýchnem a po pár minútach sa vyškriabem na nohy.

Bohovská stráž, to sa musí nechať. Ani im nenapadlo prehľadať to tu, či tu ten votrelec ešte nie je. Chvalabohu, že sú taký nedbalí idioti.

Ešte raz sa obzriem v miestnosti a môj pohľad upúta záložka, na ktorej je veľkými písmenami napísané: História Ostreľovačov. Všetky papiere, ktoré k tomu patria si založím pod kabát a v rýchlosti prebehnem k stene. Nahmatám malý gombík a zopakujem po symbole strážnikov prstami nakreslím jeden prečiarknutý kruh- starogrécke písmeno fí.

Našťastie sa panel na dverách odsunie a ja sa rozbehnem smerom von a hore po schodoch tak rýchlo, akoby za mnou horelo. Už nikdy viac sem neprídem. Nikdy.

Ďakujem vám krásne za vyše 800 hlasov :333 ste úžasní :333