Mal som držať jazyk za zubami. Alebo čo lepšie, mal som si ho hneď odhryznúť, ušetrilo by mi to kopu problémov. Lebo ja, dopekla, musím púšťať hubu na špacír, keď mám čušať. Fajn, pekne poporiadku, Rio, teraz sa sústreď na to najdôležitejšie. Lebo je sakra jednoduché sústrediť sa, keď si povedal kamarátke, že je nebezpečná a budú sa jej chcieť zbaviť.

Uviažem si kravatu a upriem na seba letmý pohľad. V zaparenom zrkadle je môj odraz nejasný, zakalený bledým závojom a pripomenie mi to dych Mutanta. Bleskovo pokrútim hlavou nad tou myšlienkou a vyjdem z kúpeľne.

„Saverio!" skríkne na mňa otec a ja mám nutkanie prejsť si rukami po vlasoch- zlý nápad, hodinovú prácu ničiť nebudem.

„Čo chceš?" zavrčím naňho. Rozvaľuje sa na pohovke v obývačke. Aby sa nezabudlo dodať, je od pása nadol nahý. V rukách má cigaretu a z úst vypúšťa obláčiky dymu.

„Kde ideš?" spýta sa ma s prižmúrenými očami.

„Mám schôdzku, vravel som ti to ráno," odvrknem, „Že si zase pil?"

Odpoveďou mi je len jeho nezrozumiteľné zahuhlanie. Zovriem dlane do pästí a s hlbokým nádychom sa od neho odvrátim. Snažím sa jemu aj celkovo jeho „teritóriu" vyhýbať čo najviac sa to dá. Cigaretový dych ma vyslovene irituje, nehovoriac o tom, že je naňho príšerný pohľad. Je stále zarastený, väčšinou polonahý a to nehovorím o jeho fázach, keď vidí tancujúcich potkanov a šašov so zbraňami. Fakt s ním nerád trávim čas.

„Saverio, počkaj!" Vytacká sa do stoja a dobehne ma. Opriem sa o rám dverí snažím sa hľadieť mu do očí, no ani tam nie je bohvieaký pohľad. Má ich zakalené bielim závojom, zreničky rozšírené a stratili tú typickú zelenú farbu. Sú ako lístie pokryté centimetrom prachu.

„Čo chceš?" zopakujem otázku, „Mám naponáhlo."

„Vidím, vidím." Začne horlivo prikyvovať až sa uňho ten pohyb zautomatizuje a nedokáže prestať. Hlava mu ide hore-dole donekonečna.

„Tak to už vyklop!"

„Nekrič!" zavrčí na mňa, „Bolí ma hlava."

„Čuduješ sa?" vyprsknem neveriacky. Jeho dych páchne po niečom ostrom, čo sa mieša s cigaretami.

„Nie! Chcem na to lieky."

„Takže ty chceš lieky?" nadvihnem obočie. „A čo tie, ktoré som ti dal pred týždňom? Len mi nehovor, že sa už minuli."

„Nie!" zarazí ma, „Neviem kde som ich dal."

„Tak si ich potom nájdi, lebo nové nedostaneš. Koniec debaty, prídem až večer. Skús nezdemolovať dom. Ďakujem." Tými slovami sa zvrtnem na päte a vyjdem z domu. Už beztak ma obsiahol jeho skazený dych. Meerová bude priam nadšená.

Nahlas si odfrknem. Akoby bol jej najväčším problém iba môj smrad. Ó, to vôbec. Ona bude mať na probléme oveľa zaujímavejšie veci. Ako napríklad takú nedávnu vraždu. Akoby mi nestačilo vlastné svedomie.

+++++

„Hľadám slečnu Meerovú," oznámim vysokej sekretárke s plešinami vo vlasoch. Na jej nose sedia kockové okuliare.

„Máte u nej objednanú schôdzku?" spýta sa ma chrapľavým hlasom, ktorý poznačili roky práce. Začne pohľadom kĺzať po svojom papieri.

„Áno, dala si ma zavolať ona. Volám sa Saverio Rott."

„Aha," pomaličky prikývne, keď si ma nájde v zozname, „Nasledujte ma, pane."

Sekretárka vyjde spoza pultu recepcie a vyvedie ma na tretie poschodie dlhej budovy s logom SOFTPOE. Tu sídli vrchná riaditeľka SOFT-u, Carlota Meerová, ktorá riadi celý chod Kupoly. Taktiež sa tu nachádzajú aj hlavné výskumné stanice a najbližší spolupracovníci Meerovej, ako aj Rada, ktorá sa skladá z pätnástich vybraných členov spoločnosti. Každý jeden z nich zastupuje istú skupinu ľudí. Miesto tu má aj vodca Ostreľovačov, doteraz to bola Weissová, no teraz tá povinnosť pripadla Ross. Som si istý, že Meerová je od šťastia bez seba.

„Počkajte pred dverami," zavelí sekretárka. Zaklope a vstúpi do kancelárie s neprehľadným sklom namiesto dverí a stien.

O pár sekúnd zase vyjde a kývne mi, že môžem vstúpiť. Pokyniem hlavou na znak vďaky a vstúpim do kancelárie.

Väčšina stien je zo skla, preto má naša veliteľka úžasný výhľad na mesto, či uličku medzi ostatnými kanceláriami. Ona sama sedí za masívnym dubovým stolom. Ruky má založené na doske, ktorú pokrývajú papiere. Bledú pokožku má líčidlami oživenú v tvári a tenké pery jej pokrýva rúž sýtej červenej farby. Oči má zvýraznené tmavými čiarami a na mihalnice má nanesenú špirálu. Nie je stará, no má vrásky okolo očí a ani kopa mejkapu neprekryje tmavé kruhy pod jej očami.

„Rio, sadnite si," prehovorí formálne. Od jej hlasu mi naskakuje husia koža, je chladný a ostrí a okrem opovrhovania sa v ňom nezrkadlí absolútne nič.

Posadím sa do kresla oproti nej. Naše oči sú v rovnakej výške, no z tých jej sa nedá vyčítať nič. Sú chladne modré, akoby vytesané z diamantu. Neobrúsené a nedokonalé, no tak studené ako ľad.

„Takže," začnem ale umlčí ma pohľadom. Jednoznačne dá najavo, že teraz rozpráva ona, nie ja.

„Rada by som počula vysvetlenie," poznamená, „ale nemám celý deň na vaše habkanie. Tak ak mi chcete niečo povedať, máte na to minútu. Potom začnem ja."

Odkašlem si, ale nič nepoviem. Neviem, čo by som mal povedať. Pravda je už raz taká, zabil som Weissovú a tým som vytesal schodíky Ross. Vytvoril som jej cestu k moci.

„Nič? Aké úsporné," poznamená, „Tak budem hovoriť ja. Po prvé, vaše konanie ma úprimne šokovalo. Nečakala by som, že po našich rozhovoroch, urobíte niečo takéto. Aký ste na to mali dôvod?"

„Ak človek stojí zoči-voči rozhodnutiu ako je tamto, tak nemyslí na následky."

„Takže vy ste nemysleli na následky?"

„Nie." Naozaj, niečo také bolo to posledné, čo mi napadlo. Meerová tú odpoveď rozhodne neschvaľuje.

„Dobre, takže takto: vy ste sa rozhodli zabiť vašu veliteľku namiesto toho, aby ste zabili starého ožrana, ktorého trest tak či tak nemôže minúť?" nadvihne obočie.

„Požiadala ma o to moja veliteľka. Rozhodol som sa vyhovieť jej poslednému prianiu." Nebudem, odmietam, sa vyhovárať na to, žeby ju pravdepodobne ani tak nezachránili. Chcela to tak a koniec. Na inom nezáleží.

„Ak by ste jej nevyhoveli, nebolo by to jej posledné prianie," poznamená Meerová chladne, „Alebo to ste si tiež nedomysleli?"

„Nedomyslel som to," prikývnem, „Ale ani to neľutujem."

„Takže vy neľutujete to, že ste niekoho zabili? Navyše vášho nadriadeného?"

„Ľutujem, že som niekoho zabil. Ale neľutujem, že som ju poslúchol," opravím ju.

Meerová vstane a ruky si oprie o stôl. „Zabili ste člena Rady, Rio. Uvedomujete si vážnosť vášho konania?"

„Uvedomujem," odvetím.

„Je vám to tak ľahostajné?" opýta sa ma.

„Smrť? Nie, tá mi ľahostajná nie je."

„Tak čo potom?"

„Nič. Len mi nie je jasné, či vám vadí viac to, že som zabil vlastnú veliteľku, alebo to, že sa takto dostala k moci Rosielee Parkerová."

„Parkerová!" vyštekne, „Vy si vôbec neuvedomujete vážnosť tejto situácie."

„Možno by ste mi ju mohli vysvetliť," poznamenám a sledujem ako sa do jej líc nahrnie trocha červene, „Lebo zatiaľ len tvrdíte, že je nebezpečná, no stále netuším, prečo."

„Je silná. Ľudia veria vo výnimočnú silu Ostreľovačov a to jej dáva do ruky moc, akú nik iný nemá."

„Ale to neznamená, že sa obráti proti systému," podotknem.

„Vy netušíte, čo hovoríte. Myslíte si, že ju poznáte? Že je ako každý z nás? Mýlite sa, Rio, tak strašne sa mýlite." Pokrúti hlavou.

„Tak ma z toho omylu vyveďte," požiadam ju.

„Máte radi náš svet, naše spoločenstvo?" spýta sa ma navzdory mojej požiadavke.

„Áno," odvetím bez váhania.

„Tak sa postarajte o to, aby sa slečna Rosielee nedostala k ešte väčšej moci, než má teraz," sykne po mne nebezpečne.

„Tak mi musíte povedať o čo v skutočnosti ide. Ak mám stáť v ceste mojej kamarátke potrebujem dôvod!" Teraz nie je čas ustúpiť. Odmietam byť súčasťou zosadenia Ross z funkcie. Nebolo by to spravodlivé, to miesto jej prináleží, právom patrí najsilnejšej Ostreľovačke. Konkrétne Rosielee Parkerovej.

„Chcete dôvod?" Jej hlas je ostrý ako britva. Reže bez dotykov. „Čo váš otec? Je ten dobrým dôvodom." Ustrniem. Ona si to samozrejme všimne a jej pery sa roztiahnu do spokojného ale umelého úškrnku. „Takže áno. Čo by sa s ním asi len tak stalo, keby si ľudia uvedomili, čo je zač? Asi by nedopadol najlepšie, nie? Predsa, čo by ste povedali vy, ak by ste zistili, že človek, ktorý má byť dávno mŕtvy si vysedáva celé dni na gauči a spokojne poťahuje z cigary? Zrejme by neboli nadšení."

Má pravdu. Môj otec oficiálne umrel na následky alkoholizmu. Ľudia ho nemali radi ani predtým, ako tomu úplne podľahol. Nebol a ani nie je, práve prispôsobivým občanom. Prehltnem guču v hrdle. „Čo odo mňa chcete?"

„Kamaráta."

*šok* *prekvapenie* *nechápavosť* "Ach, Rio..." *pokrútenie hlavou*