Čas sa spomalí. Veľakrát som strieľal AP-R zbraňou ale ani raz, to nebol živý terč. Guľka naplnená radiáciou sa odpúta od zbrane. Vydá pri tom menší šok, z ktorého sa mi napnú svaly.

Očami vidím dráhu guľky, ktorá za sebou ťahá nenápadnú sivú čiaru. A vidím aj to, ako sa Mutant bleskovo pohne. Guľka minie jeho hrdlo len o pár milimetrov. Zavrčí mojim smerom a mne hodnú chvíľu trvá, kým sa nadýchnem. Aspoň v tej situácii to vyzerá ako večnosť.

To stvorenie, ktoré má za predkov ľudí, vyrazí proti mne. Edovo nehybné telo preskočí a za sekundu je vzdialený len na pár krokov. Vystrelím znova, tentoraz bez mierenia a guľka sa zaryje do pokožky na jeho ruke.

Zreničky sa mu rozšíria a zaplnia celé oči. Hrdelne zavrčí a jedným dlhým skokom sa dostane ešte bližšie. Zdvihne sa na zadné nohy a ja zas vystrelím. Guľka prejde jeho svalstvom na ruke ako maslom a vyletí na druhej strane. Ak to rýchlo neskončím, budem to ja, kto umrie.

Mutant sa tackavo vyberie ku mne, na rovnú chôdzu očividne nie je zvyknutý. Na celom tele sa mu napínajú mohutné svaly a treťou rukou, ktorá mu vychádza z chrbtice, si šmátra v prvej rane až kým nevytiahne guľku. Celé mu to netrvá ani sekundu.

Rozbehne sa ku mne a ja opakovane stlačím spúšť. Raz, dvakrát. A aj tretíkrát. Mutant sa ku mne načiahne aj napriek rádioaktívnym nábojom v tele a dlhé polámané nechty zaborí do môjho ochranného odevu na ramenách. Z úst sa mi vyderie výkrik i napriek tomu, že nič necítim. Je to čistá hrôza sformovaná v celom mojom tele.

Mutant ma pevne drží za ramená a ja sa nedokážem pohnúť. Neviem ani vystreliť, náboje v zásobníku sa mi minuli, ďalšie mám len vo vreckách na odeve. Stojím tam, Mutant zarýva svoje pazúry do rukáva oblečenia, jeho dych zaparí sklo mojej masky.

Celé to netrvá dlho, možno pár sekúnd, no prežívam to ako večnosť. Vidím len tie čierne oči na bielej pokožke, ktoré postupne miznú za oparom jeho dychu. A všimnem si aj to, že svojim posledným výdychom zo seba vypustí všetko. Potom padne.

Pritom so sebou stiahne aj mňa, keďže nechty má stále tuho zaborené v mojich rukávoch. Padnem naňho tvárou. Na mojej maske ostane krvavý fľak od rany na jeho hrudníku.

Odkotúľam sa z neho a chrbtom dopadnem do hliny. Až v tej chvíli si uvedomím, že ešte stále prší a nado mnou križujú blesky. Ale vietor je pomerne krotký. Moje srdce búcha ako šialené. mám pocit, že tých pár šialených sekúnd sa vôbec nepohlo a teraz sa to snaží dohnať.

Weissová, dopne mi zrazu a ja sa vymrští do vzduchu. Ed leží na zemi no nie som si úplne istý tým, či dýcha. Ale čo Weissová? Bojovala s Mutantom a ten ju vymrštil do vzduchu. Vtedy som nevidel, kam dopadla kvôli hustému dažďu, ale ten sa už relatívne preriedil. A tak zbadám nejasnú líniu ľudského tela.

Zdvihnem sa zo zeme, pričom odmietam pozrieť na telo mŕtveho Mutanta. Prejdem k Edovi. Na krku mu nahmatám tepnu a skontrolujem nejasný pulz. Potom ho zdvihnem a jeho ruku si prehodím cez rameno.

Dotackám sa ku Weissovej. Pozdĺž odhalených ramien ma páli rádioaktívny vzduch a dažďové kvapky na pokožke zanechávajú červené bodky.

Eda opriem o stenu Kupoly a skloním sa k Weissovej. Jej tvár je červená, zrejme si stihla strhnúť masku. Ochranné oblečenie má roztrhané a na jej tele sa tiahnu krvavé škrabance. Pri tom pohľade mi bolesť zovrie hrdlo. Weissová zaklipká viečkami.

„Rio..." vyderie sa z jej hrdla zachrípnuto. Dvihne ruku ku mne, akoby ma chcela chytiť, no nevládze ju udržať vo vzduchu. Jej dlaň zovriem vo svojej.

„Bude to v poriadku," hlesnem, hoci mi je jasné, že toto nie sú obyčajné škrabance. A rádioaktívna voda sa dostala do jej rán, do krvi, všade.

Pokrúti hlavou. „Zachráň... Edwarda..." vydýchne trhane.

Tentoraz pokrútim hlavou ja. „Zachránim vás. Oboch."

Odkašle si a jej pery zafarbí bordová krv. Zovriem jej dlaň tuhšie. „Choď," naznačí mi perami, z ktorých sa hlas nevyderie.

Viem len jedno, ak sa raz dostanem do podobnej situácie, chcem byť ten, kto tam umrie. Toto som povedal Ross a v tej chvíli som bol naozaj presvedčený o vlastných slovách. Teraz už nie. Nechcem umrieť, nechcem tu ostať napospas Mutantom a rádioaktivite. Nechcem, aby sa moje telo vstrebalo do pôdy. Ešte nechcem zomrieť.

Nikdy som si nemyslel, že bude niečo také ťažké, aby som sa nedokázal rozhodnúť. V živote by mi nebolo napadlo, že sa raz budem rozhodovať takto: medzi životom a smrťou; medzi Weissovou a Edwardom. Medzi ľuďmi, na ktorých mi záleží rovnako.

„Prepáč," hlesnem. Sformuluje sa to v mojom tele, nič iné povedať nedokážem. Moje počínanie nepotrebuje slová. Je len pištoľ, prázdny zásobník, ktorý čaká na nabitie, umierajúca žena, čakajúca na rozsudok a ja.

Prší. Ten vnem je jasný. Cítim klopkanie kvapiek na mojej pokožke, vôňu čerstvej vody, ktorá dopadá na sivú pláň. Počujem čvachtanie hliny pod nohami, keď sa postavím. Zrazu vnímam všetko ostrejšie, akoby to rozhodnutie spečatilo všetko dobré i zlé na našej zničenej planéte.

Nerozmýšľam, vedú ma inštinkty. Niečo silné, čo pramení priamo z podstaty človeka. Všetko sa vyostrí, všetko sa rozmaže. Nič nie je také ako kedysi, nič také ani nebude.

Pečať dopadne na vosk, zanechá obraz, ktorý možno niečo znamená, no každý si všimne len konečnosť. Niečo ukončené, konečný obraz. Nikto, pokým sa pečať nezlomí, sa nedozvie, čo sa za tým skutočne skrýva.

Nabijem zbraň.

Smrť nie je koniec, je to kus života. Nová etapa, nový začiatok. Začiatok nekonečna.

Namierim.

Kvapky dopadajú do prachu. Ten sa zvíja v kúdoloch. Sivá hmota sa mení na hlinu. Spája sa, vytvára nový celok.

Prst priložím na spúšť.

Hrmí. Počujem to. Nevidím to. Vidím len kvapky. Vo všetkých sa odrážajú jej oči.

Zhlboka sa nadýchnem.

Slzy ničia videnie, dúfam, že trafím správne. Ak nie, umrie bolestivo. A pomaly. Tak, ako si to nezaslúži.

Stačím spúšť.

Čas je relatívny. Občas sa vlečie, inokedy ubehne. Tentoraz sa to spojí. Je to bolestivo pomalé, zároveň šialene rýchle.

Sivá šmuha sa ťahá za nábojom.

Je koniec, už to nemožno odvrátiť. Dvaja mŕtvy, jeden deň. Zleje sa to. Vidím ju, vidím Mutanta. Tmavé oči, iskriace oči. Bledá pokožka poznačená červenými kruhmi rádioaktivity. A krv.

Guľka sa dostane do cieľa. Lebka zachrupčí. Ten zvuk je otrasne hlasný. Nemožný, nereálny. A predsa je tu, predsa som si istý tým, že ma bude prenasledovať do konca života.

Neskloním sa k nej. Odvrátim hlavu. Minulosť je minulosťou. Pre ňu je už neskoro, Edward ešte má šancu. No on bude ten, koho to najviac zničí. Nie ja, nie Weissová. On.

Zdvihnem ho zo zeme. Ťažká hlina, v ktorej je vyváľaný, ho ťahá dolu. Nohy sa mi zabárajú do zeme. Je ťažké chodiť. Ale oveľa ťažšie je dýchať.

Trvá to dlho, predsa krátko. To bude už navždy všetko také? Naraz rýchle aj pomalé? Dúfam, že nie. Je to neznesiteľné. Vidím vchod do Kupoly. Vidím záchranu. A koniec. Koniec cesty. Vtedy sa obzriem. Neviem, čo čakám. Či ju uvidím kráčať za nami a vynadá mi, že sa tak vlečiem. To sa nestane. Už sa to nestane nikdy.

Dovlečiem sa ku vchodu. Otvorím. Zamknem. A potom... čelím tým pohľadom.

+++++

Nikdy som nechápal, prečo hľadá Ed šťastie v alkohole. Teraz by som možno pochopil. Dni sú rozmazané, nejasné ako šmuha. Čas nevnímam. Viem len to, že existuje deň a noc. A ľudia. Kopa ľudí.

Kontrolujú ma, akoby som bol blázon. Ale ja ním nie som. Však ním nie som? Možno sa len boja. Boja sa pravdy. Som vrah. Zabil som ju, zabil som Weissovú. Vedia to. Odkiaľ? Povedal som im to.

Nezáleží na tom, čo si o mne myslia. Je to jedno. Záleží len na dôkladnej pečati zamknutej na sto zámkov. Na tom, čo sa stalo vonka. Najskôr Mutant, potom ona. Edward prežil. Je v nemocnici, starajú sa oňho dvadsaťštyri hodín denne.

Deň som tam pobudol aj ja. Kým mi skontrolovali hladinu rádioaktivity, vyliečili rany a ubezpečili sa v tom, že som v poriadku. Aspoň po fyzickej stránke. O psychickej sa mlčí. Pre istotu.

Lenalie Weissovú som poznal roky. Oveľa skôr, ako som sa sám stal Ostreľovačom. Dávnejšie, v mojich prvých spomienkach, mi nevykala. To sa zmenilo, keď sa pri mne prejavil stupeň radiácie. Vtedy sa zmenilo všetko.

„Rio? Si doma?" Klopanie. Tak veľmi neznášam tento zvuk.

„Kde by som asi bol?" vyprsknem, keď sa vchodové dvere domu odchýlia a dnu vkukne hlava s červenými vlasmi. Nat.

„Pri tebe nikdy neviem," zamrmle Nat a zavrie za sebou dvere.

„Pozval som ťa?" nadvihnem obočie. Je mi jedno, že som k nej hnusný, hoci sa ma len snaží vytrhnúť z depresie.

„Neviem o tom," povie ľahostajne a posadí sa oproti mne, „Ako sa máš?"

„Čo si o tom myslíš ty?" spýtam sa so zvrašteným obočím.

„Že vyzeráš akoby ťa prešlo auto, zaradilo spiatočku a prešlo zas." Nat. Tak úprimná ako vždy. Tá vec, ktorú na nej mám tak rád.

„Díki, že si to tak krásne zhrnula," zamračím sa, „Ani ty nevyzeráš bohvieako."

Natasha si povzdychne. „Vieš, to, že Lenalie zomrela, nezasiahlo len teba."

„Ale je to rozdiel," podotknem tlmeným hlasom. Nerozumie? Je iné, stotožniť sa s faktom, že je niekto mŕtvy, ako uvedomenie si toho, že si danú osobu zabil.

„O tom nepochybujem," prikývne vážne. Ako vždy. Na jej perách sa úprimný úsmev zrkadlí málokedy.

„Počuj, Nat, ak si sem prišla len preto, aby si ma..." začnem no preruší ma dvihnutím ruky.

„Neprišla som sem iba pre tvoje duševné zdravie," pokrúti hlavou, „Edward sa zobudil."

+++++

Nat ma požiada o jednu vec- vysvetliť Edwardovi čo sa stalo. Vraj ja som jediný, kto to dokáže podať tak, aby sa nezrútil. Edward, hoci by mi mohol byť aj otcom, už dávno zaujal v mojom živote miesto staršieho brata. Teda skôr mladšieho, väčšinu času sa starám ja o neho, nie on o mňa.

Záleží mi na ňom, podobne, ako mi záležalo aj na Lenalie. Od doby, ako som sa pridal k Ostreľovačom, sa jej prístup ku mne zmenil. Brala ma ako seberovného, hoci som jej nikdy nesiahal ani po členky. Či už v odvahe, rozume, alebo v telesných zručnostiach. Vtedy som ju začal volať Weissová a meno Lenalie zmizlo. Teraz ľutujem, že som sa tej ženy, ktorá bývala mojou tetou, vzdal tak ľahko.

Edwardov pohľad smeruje do stropu. Ak nie inokedy, teraz musím ostať silný. On je na hrane, stačí malý kus a padne do priepasti, z ktorej sa nevyvlečie. Ja mám ešte šancu. Preto nesmiem dovoliť aby padol on. Stiahlo by to aj mňa.

„Umrela, že?" spýta sa ma, ani na mňa nepozrie.

„Áno," hlesnem. Musím sa premáhať, aby sa mi netriasol hlas. Znova sa mi vybaví spomalený dážď a jej oči, ktoré som videl všade, kde môj pohľad padol. Som znova tam a zabáram sa do hliny na zemi, až kým ma úplne nepohltí.

„Čo sa stalo?" spýta sa motorickým hlasom, ktorý neodráža žiadne emócie.

„Búrka. Potom prišiel Mutant."

„Ja som na vine," podotkne.

„To nie," pokrútim hlavou a on konečne odvráti hlavu od bieleho stropu a zadíva sa na mňa. Ten jeho pohľad vráža dýky do môjho srdca, pretože je plný sĺz.

„Tak potom kto za to môže, ak nie ja? Neklam mi, prosím, ušetri ma od toho," požiada ma. Jeho hlas sa láme. Rovnako ako ten môj.

„Môžem za to ja. Mal som na vás dávať pozor. Ona nemala zbraň, ja áno. Nebol som dosť ostražitý."

„Rio, netrep," pokarhá ma, „Toto nemôžeš brať na seba. Obom je nám jasné, prečo sa to celé stalo. Len si to nechceš priznať." Jeho hlas je zas kamenný. Akoby všetky city popukali a ostala len vyschnutá škrupina, prázdna natoľko, že neprejavuje nič.

Ostanem ticho. Áno, ja viem, že má pravdu. No nedokážem mu to zazlievať. Cítim len jediné previnenie a to vo vlastne osobe. Že som nekonal, kým som mal šancu, nerobil všetko pre to, aby prežila. Ja som ju zabil. Nebol to Mutant, bola to moja neschopnosť a následne guľka, ktorá uťala jej posledný dych.

„Ja som ju zabil, Edward."

Pozrie na mňa. Nie so znechutením, ani vyčítavo. Len prekvapene a zároveň smutne. „Poznám túto situáciu," vydýchne po chvíli, „Viem, aké to je. Ostaň silný, nepadni tak tvrdo ako ja."

„Ed... ja..."

„Nie, Saverio, prosím mlč. A choď. Posledné čo potrebuješ je počúvať blbé reči starého capa." Pri mojom celom mene ma vystrie. Akoby do mňa vystrelili tisícky elektronických iskier a napli každý sval. Nikto ma tak nevolal už dlho. Veľmi dlho.

„To nie je pravda."

„Ale je. Neklam si toľko."

„Neklamem."

„Ale áno. Nie si ten, kým si býval. Si iný, nie horší, nie lepší, ale iný. A to je moja vina."

„Nič nie je tvoja vina," pokrútim hlavou, pretože presne viem, kam tým smeruje. A tá cesta sa mi nepáči. Nechcem, nemôžem, sa k tomu vracať.

„Musíš sa zmieriť s minulosťou a aj s tým, že je to naozaj moja vina. Mrzí ma to."

„Edward prestať..."

„To s tvojom mamou mi je ľúto, len aby si vedel. Teda, ja viem, že to vieš, ale chcem, aby si to počul priamo odo mňa. V ten deň sa zmenilo naozaj všetko."

„Prosím..."

„Chcem, aby si to vedel, Rio. Neurobil som všetko pre to, aby som ju zachránil. Naozaj. Nič iné som nikdy neľutoval viac, Rio." V jeho očiach sa lesknú slzy a ja cítim, ako si po mojich lícach razia cestu ďalšie. Nedokážem to počúvať, nedokážem sa odvrátiť. Nie je v mojich silách urobiť nič.

„Mohol som ju zachrániť. Mohol som zachrániť obe."

„Aj ja som mohol zachrániť vás oboch," vytisnem cez hrdlo chrapľavo.

Edward sa trpko zasmeje. „Nechápeš, Rio, ešte stále nechápeš."

+++++

O tri dni je pohreb. Lenaliu Weissová mali v Kupole radi. To je zrejme dôvod, prečo je pcintorín plný ľudí v čiernom. Lenalie bola v súkromí vždy milá a ohľaduplná. No i silná a plná energie. Bola stelesnením toho, čím má Ostreľovač byť.

My, jej najbližší, stojíme tesne pri hrobe z mramoru, na ktorom stoja pozlátené písmená s úhľadným písmom. Po mojej pravici stojí Nat a po ľavici Edward. Pozbieral sa natoľko, že nepotrebuje vozíček na premiestňovanie.

Nat má suché oči, kamennú tvár a pery stisnuté v rovine. Kým Edward smrká a po líci sa mu kotúľajú slzy. Ja len mlčky stojím, pohľadom kĺžem po dave a hľadám jednotlivých Ostreľovačov.

Vet, Troy a Dag stoja pod stromami neďaleko a hľadia na truhlu z lesklého dreva, ktorá sa pomaly púšťa do zeme. Cala sedí na lavičke spolu s Alexom, ktorý ju objíma okolo pliec. Cala sa ešte stále celkom nedostala z rádioaktívnych účinkov búrky a ledva stojí. Lose, Liks a Wan stoja pri rodičoch, každý oddelene. Lose a Liksovi sa po lícach kotúľajú slzy. Wan ešte nedokáže pochopiť smrť. Je príliš mladý.

Ross stojí sama. Ryšavé vlasy má upevnené v konskom chvoste, má na sebe čiernu blúzku s čiernou sukňou pod kolená. Očami prečesáva okolie tak ostražito, akoby nebola na pohrebe, ale vonka za hranicami. Modro-zelené oči sa jej lesknú, no nie sú to slzy, ktoré ich napĺňajú. Tú vec neviem pomenovať, je to niečo iné, niečo silné. Niečo čo dokonalo charakterizuje jej povahu.

A to mladé dievča ani len netuší, že sa jej život zmení. Najsilnejší Ostreľovač preberá veliacu funkciu. Doteraz, to bola Lenalie, kvôli skúsenostiam. Ale teraz... Ross bude moja nová šéfka.

Táto časť bola celkom tvrdý oriešok :D ale myslím, že sa mi to celkom podarilo, čo si myslíte vy? :D Ďakujem vám za všetku podporu :)