Ama ma vezie domov v úplnom tichu. Nadarmo sa jej dookola vypytujem, čo sa stalo a čo ju tak rozhodilo, zaryto mlčí. A to ma len usvedčuje vo fakte, že je to niečo sakra zlé.

Auto, ktoré si vypožičala z garáže, zastane pred našim domom a ona sa na mňa významne zahľadí. „Choď dnu, ale nikomu ani muk o tom, že sa niečo deje, jasné?" Zrejme už aj jej došlo, že som si uvedomila skutočnosť- niečo nie je v poriadku.

„Nie," zamietnem to, „Najskôr mi musíš povedať, čo sa deje. Čo sa naozaj deje."

Ama si povzdychne, pričom rukami nepokojne bubnuje na volant. „Neviem, čo také, by som ti mala povedať," vydýchne napokon.

„Pravdu?" navrhnem.

„Pravda..." zamyslí sa, „čo ak neviem, aká je skutočná pravda?"

„Ale ty to vieš, len hľadáš výhovorky," poznamenám, „Je to tak?"

„V podstate," prikývne pravdivo.

„Tak nás ušetri zbytočných rečičiek a vysyp pravdu."

„Prečo ti na tom tak záleží?"

„Prečo by nemalo?"

„Ide o Edwarda," vydýchne porazene, „Zmizol."

„Ako to, že zmizol?" vychrlím jedným dychom. Jasne si spomínam na okamih, keď sme ho vovliekli do kancelárie Weissovej a ona s výrazom vážnym ako kamenná busta povedala, že naňho dohliadne. V tej chvíli, a ani potom, som nepochybovala, že svoje slová dodrží. Tak čo sa stalo?

Jednoduché, Ross. Život nie je tá rozprávka, ktorú si si vysnila v tej tvojej naivnej hlavičke. Ženská mala prácu, nechala ho tam a on zdúchol. Nepotrebuješ k tomu kvantovú fyziku.

Zamračím sa. Jednak z dôvodu, že aj vlastný hlas ma volá Ross, nie Rosie, a aj kvôli tomu, že je to celé viac než len pravdepodobné.

Fantastické, vnútorný hlas. Prečo, dopekla, máš vždy pravdu?

„Jednoducho zmizol," zamieša sa do môjho imaginárneho rozhovoru Amin hlas, „V jednu chvíľu tam bol, v druhú nie."

„A vy sa bojíte, aby neurobil nejakú hlúposť," domyslím si.

„V podstate áno. Už sa párkrát pokúšal o samovraždu."

„Prečo si mi to nechcela povedať skôr?"

„Vieš," rozpačito sa pomrví na mieste, „Nováčikov vítame najradšej tak, aby nevideli pochmúrne časti nášho bytia, hoci to patrí k nám a je to našou neoddeliteľnou súčasťou. Ten, kto už raz prekročí hranice a v plnej svojej kráse i skaze uvidí to, čo ľudia urobili s našou planétou, sa neodvratne zmení."

„Mala by som sa začať báť?" spýtam sa mierne stiesnene.

Ama okamžite pokrúti hlavou. „To vôbec. Podľa mňa, by to mal vidieť každý, aby si uvedomil skutočnosť. Že kam až zavedie ľudská lakomosť a pýcha. Poznačí to človeka, to je síce pravda, no uvedomí si veci, ktoré ostatní nedokážu pochopiť."

„Mohla by som pomôcť s hľadaním," navrhnem po chvíli stiesneného ticha, ktoré nastane v aute.

„To nie," odmietne, „Sľúbila som Riovi, že sa ťa zbavím. Nie je úplne vylúčené, že budeme musieť zájsť za hranice, preto nemôžeme brať niekoho, kto ešte nie je vycvičený. Bolo by to tvoje po prvé, ale aj posledné."

„Takýmto postojom, by si mohla písať motivačné citáty," podotknem sucho.

Ama sa krátko zasmeje. „Možno áno, no na pravde je máločo ružové. Čím skôr si to človek uvedomí, tým lepšie preňho." Po kratšej odmlke dodá: „Choď už."

Potom už neprotestujem. Nechám nohy, aby ma vyviedli z auta. Dovolím prstom, aby obomkli kľučku dvier a otvorili ich. Nohy ma prenesú do kuchyne, kde sa do mňa zabodnú prekvapené oči matky. „Stalo sa niečo?" spýta sa.

„Ale nič," odvetím, „Vôbec nič."

Mamina po mne prebehne nedôverčivým pohľadom. „Prečo mi klameš, Rosie?"

Chcem odpovedať, že neklamem, hoci by to bolo ďalšie klamstvo. No v tom mame zapípa mobil a mne to znemožní všetky námietky. Zdvihne malý prístroj a priloží si ho k uchu. „Kto volá?"

„Prosím?"

„Nepočujem."

„Dobre, som tam čo nevidieť."

Prudko zloží mobil na stôl. Notebook si strčí do tašky a náhlivo vstane. „Deje sa niečo?" zamračím sa.

„Ťažko povedať," zamrmle mama pričom si súka nohy do topánok, „Na hraniciach namerali vysokú hladinu rádioaktivity. Viac neviem, spojenie bolo nanič."

„Kde ideš?"

„Do SOFTPOE. Potom zrejme k hraniciam," odvetí neprítomne.

„Zvezieš ma?" vychrlím skôr, ako si to stihnem premyslieť.

Mama ustrnie v pohybe. „Na čo?" Tú otázku vysloví, akoby sa sama bála odpovede.

„Niečo som si zabudla."

Gratulujem, Ross, klameš, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete.

Ó, čus, vnútorný hlas! V mysli ho uzavriem na sto zámkov. Už dávno som si zvykla, že hovorím sama so sebou, ale bolo to väčšinou preto, lebo som nemala čo robiť. Tentoraz však tento môj inštinkt jednoznačne prekáža a zjavuje sa v najnevhodnejšom okamihu.

Po krátkom zaváhaní mamina prikývne. „Dobre, poď."

+++++

„Ideš so mnou alebo si rovno ideš pre tú vec, na ktorú si záhadne zabudla?" spýta sa ma matka, keď jej auto zaparkuje pred budovou. Pri jej tóne ustrniem. Zrejme mi moje malé klamstvo nezhltla. Je jej jasné, že som si tu nič nezabudla. Skôr ma vedie vlastná zvedavosť. Maminu málokedy zavolajú do SOFTPOE.

„Idem s tebou," hlesnem a sklopím pohľad ako šteňa, ktoré rozhrýzlo papuču.

Nasledujem ju po chodbách. Naše kroky počuť na diaľku, ako dupoceme po bielej dlažbe. Mama zastaví až na najvyššom poschodí. Zaklope na biele a bez toho, aby jej to odsúhlasili a vojde.

Nasledujem ju a privriem dvere. Ocitnem sa zoči-voči žene s prenikavými modrými očami. Môže byť približne vo veku mojej mami, ale vďaka iskriacim očiam vyzerá mladšie. Možno na dvadsaťpäť. „Rosie?" osloví ma príjemným hlasom, „Tvoja mama o tebe veľa rozpráva."

Kútikom oka pozriem na mamu, ktorá sa zatiaľ usadila za kancelárskym stolom tejto ženy. Ryšavé kučery jej padajú do očí, ktorými prebieha po obrazovke.

„Tie hodnoty sú obrovské," vydýchne po chvíli šokovane.

„Preto som ti volala," zašvitorí tá žena. Tmavé vlasy má zastrihnuté úplne na krátko.

„Vieš mi dať aj vysvetlenie?" nadvihne mama obočie. Takto v práci je iná, ako ju poznám. Je vážnejšia a z jej tváre mizne ten krásny úsmev, ktorým ma deň čo deň obdarúva.

„Z časti," prikývne žena. Podíde k nej a dačo ukáže na obrazovke. Ja nemám šancu zachytiť to. „Nad Kupolou práve prechádza studený front, ktorý prináša silné vetry a búrlivé dažde. Akoby to nestačilo, radiácia sama o sebe znásobuje silu tejto fujavice, no okrem toho sa tu pred týždňom prehnala ďalšia silná búrka, čiže sa zhustila radiácia v ovzduší."

„A čo to celé znamená?" vydýchne mama ponuro. Mám pocit, že tak ako mne, aj jej došli slová tejto výskumníčky.

„Že sa nad Kupolou práve sformovala jedna z najsilnejších búrok, akú sme kedy mali možnosť zazrieť," vysloví žena slová, ktoré mi naženú husiu kožu.

Sľúbila som Riovi, že sa ťa zbavím. Nie je úplne vylúčené, že budeme musieť zájsť za hranice, preto nemôžeme brať niekoho, kto ešte nie je vycvičený. Bolo by to tvoje po prvé, ale aj posledné. Tieto slová mi povedala dnes Ama, keď ma informovala o Edovom zmiznutí.

„Je niekto za hranicami?" vyhŕknem skôr, ako si stihnem zalepiť ústa.

„Kto by tam mal byť?" Žena nechápavo zvraští obočie.

Zas a znova ti gratulujem, Ross. Teraz budeš musieť vyjsť so všetkým na svetlo sveta. Si naozaj šikovná.

„Ech..." zajachcem.

„Rosie..." ozve sa moja matka výstražne.

„Ja..."

„Kristepane, Rosie, ak to vieš, tak to povedz!" Jej hlas je mi neznámy. Taký ten typu: Som tvoja matka, tak to, dočerta, vyklop! No problém je v tom, že ten hlas som u nej nikdy predtým nezaregistrovala. Je naraz varovný aj prosebný. Nejasný.

Vsajem vzduch do pľúc a na jeden dych vychrlím: „Tak trochu sú možno vonku Ostreľovači."

„Prosím?!" vyhŕkne mama so ženou súčasne. „Čo tam, dopekla, robia?" Tá veta už patrí neznámej ženskej.

Ostávam ticho, pričom ma mama prepaľuje nečitateľným pohľadom. „Lila, poď so mnou. Ideme k hraniciam a ty, Rosie, ostaň tu."

„To nie," protestujem, „idem s vami."

„Zabudni," pokrúti hlavou mama a jej tón jasne prezrádza, že protesty mi nepomôžu.

„Ak ma nezoberieš, pôjdem pešo," varujem ju.

Tá žena, zrejme Lila, to na rozdiel od mojej matky zváži. „Možno to nie je taký zlý nápad."

„Je to hrozný nápad," prikývne matka, „Nejdeš, debatu ukončujem."

„Ako ma tu chceš udržať?"

„Zamknem ťa." Pokrčí plecami akoby to nič nebolo. No ja dobre viem, žeby to nedokázala.

„Vyleziem cez okno."

„Sme na dvanástom poschodí," pripomenie mi.

„No a?"

Mama si frustrovane vojde rukami do vlasov. „Prečo chceš tak veľmi ísť?"

„Sú to moji priatelia, mami." Momentálne neriešim, že väčšinu z nich som ešte ani nestretla. No čo Ama, Rio, Troy? Dokonca aj Nat. A čo bude s malým Liksom?

Chvíľu zvažuje moje slová. „Ale musíš mi sľúbiť, že ma budeš počúvať, áno?" zaväzuje ma slovnou prísahou.

„Nemám päť, mami," pripomeniem jej.

„Súhlasíš?" Nedá sa odradiť.

„Áno, súhlasím," prikývnem po kratučkom zaváhaní.

+++++

Hvizd vetra počujem aj v aute. Ako sa blížime k hranici stále silnie a mám pocit, že sa mi ten hlas usadí v hlave ako neskutočne doterný hmyz. Keď sme na vzdialenosť približne sto metrov, všimnem si aj farebné oblečenia ľudí, ktorí postávajú tesne pri hranici.

Mama zaparkuje tesne vedľa nich, čo im samozrejme neunikne. Vystúpime a ja napočítam osem ľudí, z ktorých väčšinu nepoznám. No je tu aj Ama a Troy. Podídem priamo k nim.

„Čo tu robíš?" sykne po mne Ama. Troy si ma len premeriava nesúhlasným pohľadom.

„Za Kupolou je vraj najväčšia rádioaktívna búrka v histórii," zavrčím, „prepáč, ale nebudem sedieť na zadku. Kde sú ostatní? A Weissová?"

„Šli von," odvetí znepokojene Troy, „Nat, Cala, Rio aj Weissová sa vybrali von pred vyše polhodinou. Nedokážeme sa im ozvať."

„Je vonka aj Ed?"

„Podľa všetkého áno," zamrmle Ama a nervózne si prejde rukami po vlasoch, „Najhoršie zo všetkého je to nemé čakanie."

Troy začne nepokojne poklopkávať nohou. O chvíľu dá do pohybu aj ruky. Je nervózny, no zdá sa, nie je sám. Každý sa hýbe, moce a znepokojene sleduje stenu Kupoly. Akoby každý čakal len na to, že sa zrazu objavia.

Prejdem k mame. „Buď úprimná," požiadam ju, „Aká je možnosť, že to prežije štvorica Ostreľovačov?"

„Záleží od toho, ako sú imúnni na radiáciu," povie mama znepokojene.

„Dvaja siví, jedna červená a..." Pri poslednom sa zarazím. Ama spomínala Calu. Netuším, aký stupeň radiácie má ona. Prebehnem pohľadom Ostreľovačov tu. Nevidím jednu jedinú farbu. „... smaragdová," nadviažem.

Mama si s Lilou vymenia nepokojné pohľady. „Pri tej smaragdovej nie som si istá," prizná.

Tvár si zaborím do dlaní a zhlboka sa nadýchnem. Bolo by možné... je naozaj možné, aby tam vonka len tak umrela?

Na pleci pocítim maminu ruku, no vytrhnem sa jej, pretože začujem zvuk, ako keď škrípe kov. Vtedy sa dvere Kupoly otvoria a dnu padne postava. Je celá v ochrannom odeve, ale na ramene má smaragdový pás. Ostatní k nej pribehnú a zdvihnú ju.

Oprú ju o stenu Kupoly a vtedy vojde, tentoraz už naozaj vojde, druhú postava. Na jej ramene je červený pásik. Nat. S ťažkým nádychom si zloží masku a oprie sa o stenu Kupoly. „Pomôžte Cale," zachrapčí.

Ostatní dajú Cale dole masku. Mladé, možno devätnásťročné dievča je v bezvedomý. Jej čierne vlasy sa lepia na kožu. Na tvári má farebné fľaky, akoby ju chytili plamene.

„Ross!" zakričí na mňa Ama a ja sa strhnem. Podídem k nim. „Urob niečo," požiada ma.

„Ja?" vypadne zo mňa neveriacky.

„Však si sa učila za doktorku, nie?" spýta sa ma.

„To áno ale nikdy som nikoho skutočne neošetrovala," pokúšam sa brániť.

„Ale si jediná, kto jej momentálne môže pomôcť."

„A-ale ja nedokážem..." jachcem no ona na mňa stále pozerá tak úpenlivo, až sa mi z hrôzy, že jej život naozaj závisí odo mňa, podlamujú nohy.

„Ja jej pomôžem. Mám doktorát," zamieša sa do toho Lila, ktorá si očividne všimne moju bezradnosť. Vďačne sa na ňu usmejem. Skloní sa ku Cale.

„Myslím, že došlo len k prehriatiu organizmu, no netreba to podceňovať." Pozrie na moju mamu. „Zober obe do nemocnice, dobre?" Pri slove obe sa Nat zarazí.

„Akože mňa? Ja som v pohode. Ja tu počkám na Ria," protestuje. Tiež má červenú tvár no je na prvý pohľad jasné, že pochodila oveľa lepšie ako Cala.

„Nat mala by si..." snaží sa k nej prihovoriť Vet, ale Nat pokrúti hlavou.

„Som v pohode. Čakám tu s vami."

Mama mi venuje jeden krátky pohľad potom pomocou Lili zdvihne Calu a odnesú ju do auta. „Chce ešte niekto ísť?" spýta sa Lili, „Aby videla známu tvár, keď sa zobudí."

„Ja pôjdem," ozve sa vysoký chalan v tyrkysovom svetri.

Len čo sa auto pohne Nat sa zosunie na zem. Vet k nej priskočí, ale ona len mávne rukou. „To je v pohode. Len už ma nevládzu vlastné nohy. Spojili ste sa s Riom?"

„Nevieme sa s nimi spojiť," poznamená pochmúrne jeden chalan v zelenom.

„Mne to šlo. S Weissovou našli Eda," podotkne Nat. Pošmátra si na maske a zapne malý gombík. „Rio? Kde ste?"

„Na ceste," odvetí hlas, ktorý nepochybne patrí Riovi.

„Pohnite si," povie Nat. V tom stenu Kupoly osvieti blesk a spojenie sa preruší.

Po dlhšej dobe je tu nová časť. Ospravedlňujem sa, že to tak trvalo ale som chorá a písanie je takto o kus náročnejšie, hádam chápete :D
Mimochodom, nezabite ma, že ešte stále neviete čo je s Riom... ak mi to vydá, časť pridám už zajtra :D