Ama spolu s Troyom mi dajú čas na oddych. Dlho len sedím na žinenkách uprostred telocvične spolu s Liksom, ktorý si užíva novú spoločnosť. Zistím, že má pätnásť rokov, hoci vyzerá byť mladší, taktiež sa mi zdôverí s tým, že medzi Ostreľovačmi nie je najmladší. Vraj je tu Lose, ružová Ostreľovačka v jeho veku a potom malý Wan, ktorý len prednedávnom dovŕšil dvanástku.

Po nejakej polhodine ho vysedávanie začne nudiť tak mi oznámi, že si ide zastrieľať s Nat, ktorá v strelnici trávi celý deň. Troy sa niekam vyparil, tak nemám na výber a zájdem za Amou, ktorá vytrvalo udiera do boxovacieho vreca. Na jej rukách sa napínajú svaly každým pohybom a ja zrazu nepochybujem o tom, že ak by chcela, pri dnešnom tréningu by ma zabila.

„Nevieš, kde zmizol Troy?" spýtam sa jej.

Pokrúti hlavou. „Ale povedal, že až ťa unudí sedenie, môžeš ísť domov."

Prekvapí ma to, no neprotestujem. Som unavená, bolí ma bok od tvrdej rany a mám oškreté hánky od prvého Aminho úderu, kedy mi tresla po prstoch. Keď vyjdem, pred budovou SOFT-u je prázdno. Rio ešte určite pracuje tak sa vyberiem domov pešky.

Nespomínam si, kedy som došla domov, ale viem, že som sa zvalila do postele a začala odfukovať ako medveď grizly. Pravdepodobne to je dôvodom toho, že sa ráno zobudím ešte pred budíčkom. Len čo sa posadím do boku mi vystrelia iskričky bolesti a ja nadvihnem okraj trička.

Modrina vo veľkosti dlane hrá všetkými možnými, i nemožnými, farbami. Zaskučím, keď vstanem a počas celej cesty do kúpeľne hromžím, že ako, dopekla, mohla Ama udrieť tak silno. Väčšinou mi nevadia zranenie; pre mňa je takmer normálne, ak padnem a oškriem si celú ruku, alebo sa potknem a doudieram kolená, ale toto je iné. Akoby mi tá modrina do tela vysielala milióny bleskov s vysokým napätím.

Po tom, čo sa mi podarí nasúkať do trička, si všimnem, že Rio sa zas a znova opiera o kapotu svojho auta a hľadí do mobilu. Zaujímalo by ma, čo s ním stále robí. Internet sa používa len v SOFTPOE, bežní občania ho nemajú sprístupnení. Rio síce pracuje pre spomínanú firmu, ale to ešte neznamená, že sa dokáže pripojiť aj cez mobil. Alebo...?

„Ahoj, Rosie," pozdraví ma mama, ktorá sa za mnou znenazdajky objaví, „Prečo ho nezavoláš dnu?"

Myknem plecami. „Neviem, mami. Ak by chcel prísť dnu, zazvonil by."

„Čaká na teba každé ráno, myslím, žeby bolo slušné pozvať ho dnu," podotkne mama s hrejivým úsmevom na ružových perách.

„Tak ho zavolaj. Ja si musím ešte niečo zobrať." Tými slovami sa zvrtnem na päte a zbehnem do svojej izby. Postavím sa do zrkadla a nadvihnem si tričko s bolestivým syknutím. Fakt je, že je to len modrina, no bolí to ako sto čertov. Ama si ranu vypočítala presne, ak by to šlo o pár centimetrov vyššie, palica by narazila moje rebrá a tým by mohla narobiť peknú škodu.

Ešte kým som nevedela, že som rádioaktívne pozitívna, som sa chystala za doktorku- nie dobrovoľne. Bolo mi to jednoducho priradené a ja som nemohla odporovať ani keby som chcela.

Preto si teraz siahnem na bok a začnem ohmatávať. Viem, čo mám hľadať a čo treba skontrolovať, aby som si bola úplne istá tým, že je to naozaj len modrina. Okrem otupujúcej bolesti necítim nič iné, nezvyčajné, tak si stiahnem tričko späť na miesto. Nerada by som šla do SOFTPOE s nejakou vnútornou neplechou.

V duchu uvažujem, či mama naozaj zavolala dnu Ria a ak áno, či to odmietol alebo prijal. Jeho hlas, ktorý započujem skôr, ako sa dostanem k dverám kuchyne, mi dá jednoznačnú odpoveď. Prevrátim očami pri myšlienke, že čo také, môže s mojou mamou tak zaujato rozoberať.

„Ahoj, Ross," zaškerí sa na mňa Rio zo stoličky, kde bežne sedávam ja.

„Čau," pozdravím ho a sadnem si oproti. Dnes nemám nijaký vopred určený čas, kedy sa mám dostaviť do SOFT-u a matka už nesie Riovi bodkovaný hrnček s horúcim čajom. Asi si chvíľu posedíme.

„Ako si sa vyspala?" spýta sa so širokým úsmevom.

Nad jeho prehnane dobrou náladou prižmúrim oči. To len viac roztiahne jeho úsmev. „Celkom fajn, ďakujem za opýtanie."

Rio sa usmeje ako malý nezbedný chlapec a vezme si do rúk šálku. Poďakuje mojej mame, ktorá si sadne na stoličku vedľa mňa.

„Mal by som otázku," začne zrazu Rio a otočí pohľad k modrým očiam mojej matky, „Vo vašej rodine sa zatiaľ nik nevyskytol so stupňom radiácie?"

Mama zvraští obočie, ako to stále robí, keď nad niečím dumá. Nakoniec len odovzdane pokrúti hlavou. „Prepáč, Rio, ale na toto neviem plnohodnotne odpovedať. Moji rodičia nimi neboli a ani rodičia môjho manžela. Možno ich rodičia áno, ale o tom dosť pochybujem. Len vtedy nejako boli vynájdené tie zbrane."

Rio zamyslene zovrie hrnček v dlaniach. „Viete, pomohlo by nám, ak by sme zistili, odkiaľ plynie tá radiácia vo vašej dcére. Čierny Ostreľovač sa zatiaľ nikdy nikde nevyskytol a ona sa zjavila prakticky z ničoho."

„Chápem, o čom rozprávaš, Rio," začne mama pomaly, „ale ja naozaj neviem, či bola moja starká, alebo starký, už z ktorejkoľvek strany, Ostreľovačom."

Rio položí šálku. Dvihne ruky nad hlavu, akoby sa vzdával. „Ja tomu rozumiem, pani Parkerová, len ma to zaujímalo."

Založím si ruky na hrudi odhodlaná zamiešať sa do rozhovoru. Tí dvaja o mne klebetia, ako keby som tu ani nebola a pritom na nich hľadím ani nie z metrovej vzdialenosti. „Ale veď v SOFT-e musia mať nejaké záznamy o tom, kto kedy kde pracoval, nie? Prečo si to nepozriete tam?"

Rio sa na mňa zahľadí mierne prekvapene, akoby si pomyslel: No konečne vyšlo z úst tejto baby aj niečo rozumné! „Mohlo by sa," potvrdí, „ale problém je v tom, že na začiatkoch bol v systéme Kupoly dosť chaos. Umrelo dosť ľudí, niektorí sa pomiatli, alebo si udreli hlavy tak, že mali amnéziu. V podstate sa preto nezaevidoval každý hoci si tí ľudia neskoršie založili rodiny."

„Ale hádam by ste nedali rádioaktívnu zbraň do rúk niekomu, kto si nepamätá ani ako sa volá," pokrútim hlavou.

„Boli to iné časy, Ross. Ľudia sa báli, potrebovali veriť v to, že bude všetko v poriadku. Preto sa začali AP-R zbrane používať. Aby sa ľudia prestali báť. Nebol veľký výber."

„A čo ten kto vynašiel tie zbrane? Tomu bolo jedno, že s tým pobehujú pomätenci?" nevzdávam sa.

Rio sa zaškerí a jeho vážna tvár zmizne rovnako rýchlo ako sa aj objavila. „Je vidieť, že ešte si sa medzi nami nezabývala, Ross," pokrúti s hlavou, „Podľa istých zápiskov vedca, ktorý vynašiel AP-R zbrane, zhotovil tie zbrane pre jednu osobu."

„No a?" spýtam sa nechápavo.

„Tá mala vraj amnéziu, čiže podľa tvojich slov, tie zbrane boli vyrobené pre pomätencov. Pre nás, pre ľudí s podobnými génmi. Niektorí tvrdia, že každý Ostreľovač má korene v ich rodine, no to je hlúposť, pretože niektorí poznáme svojich predkov a nesiahajú k nej. No istá súvislosť medzi nami je. A keďže ona bola prvou, hoci neoficiálnou, Ostreľovačkou, a ako si vravela, bola pomätencom, tak my, všetci, ktorí stúpame v jej šľapajach, sme pomätenci. Blázni." Rio mi venuje víťazoslávny úsmev, ktorý sa rozhostí na celej jeho tvári.

Ja si až v tej chvíli uvedomím, že mama na mňa pozerá mierne zarazene. Pozerá na vlastnú dcéru, ktorú však v čiernom oblečení nespoznáva. Pozerá na dievča, ktoré bývalo mĺkve ako hrob, no teraz háji svoj názor pred chalanom, ktorý má po boku zbraň. Pozerá na mňa, na Rosielee Parkerovú, ktorá nepoznáva sama seba.

Zmenila si sa, Rosie, podotkne hlas v mojom vnútri, Alebo ťa mám volať Ross?

Tak tým, ktorí čítali Rádioaktívnu, sa možno niečo pospájalo :D alebo aj nie? :D Ale zatiaľ to nie je také dôležité :D

Rada by som sa vám poďakovala za 100+ hlasov na tomto príbehu :3 berúc do úvahy, že je len toľkoto častí (navyše, včera som si všimla, že tento príbeh bol zaradený medzi anglické o.O), je to krásne číslo :3 Ďakujem vám neskutočne pekne :33