Nasledujúce ráno si dávam záležať na tom, aby som odignorovala čierne auto za oknom. Rio sa opiera o kapotu a, aké prekvapivé, čumí do mobilu. Dám si rýchlu sprchu a hodím na seba čierne oblečenie, ktoré som si zobrala domov. Ohnivú hrivu vlasov si zopnem do chvosta a nohy vtlačím do tenisiek. Vet mala v jednej veci pravdu- moje ryšavé pramene čierna oživuje.

„Na čo si prišiel tak skoro?" zagánim na Ria, ktorý si ani nevšimol, že som vyliezla z domu.

Dvihne ku mne pohľad a usmeje sa. „Čierna ti pristane," uškrnie sa, „Ani neviem, som tak trocha zvyknutý na to, aby som bol v SOFT-e skôr."

„Ale ja nebudem skôr vstávať," ohradím sa.

„Všimol som si." Zablýska očami a otvorí mi dvere na strane spolujazdca.

„Dokážem si tie dvere otvoriť aj sama," ohradím sa a premeriam si ho. Zas a znova celý v sivom. Asi sú tým celým obliekaním totálne posadnutí.

„Okej." Dvihne ruky a nezabudne zatresnúť dvere. Počujem ako sa zasmeje, keď si to zamieri k vlastnej strane a vlezie do auta.

Pretočím oči a otvorím si dvere. Vleziem do auta podobne ako on, pričom ma sleduje pobaveným pohľadom. „Si tvrdohlavá," skonštatuje nepopierateľný fakt.

Naštartuje a motor sa s tichým bzučaním pohne. Nahradenie škodlivín v pohonnej látke znížilo aj zvuk motora a ten nevrčí ako besný vlk. Aspoň to nás učili v škole.

Rio zapne rádio a auto sa pohne. „Fakt ti tá čierna pristane. Vet odviedla dobrú prácu."

Nereagujem.

„Onemela si? Príjemné."

Ostávam ticho. Som si takmer stopercentne istá, že ma chce vyprovokovať.

„Takto sa môžem rozprávať so sebou. Konečne nejaký inteligentný spoločník," poznamená Rio.

Neveriacky naňho fľochnem ale neozvem sa. Jemu mykne kútikmi pier. „Máš proti tomu niečo?"

Len to, že ešte stále sa rozprávaš so mnou, nie so sebou, Rio.

„Prečo ma ignoruješ?"

„Len tak," poviem a preruším mlčanie.

„Urobil som niečo, prečo by si mohla byť, teoreticky naštvaná?" spýta sa nechápavo a ja naňho zazriem. V skutočnosti neurobil nič, len to, čo začalo ako zaryté, urazené mlčanie, sa zmenilo na čistú provokáciu. Z mojej strany.

Namiesto odpovede len pokrčím plecami.

Zvraští čelo. „Ak som niečo urobil, povieš mi to?"

Pokrútim hlavou a začne mi mykať kútikom pier. Nesmej sa, Rosie. Nesmej sa!

„Ale no ták!" Rio rozhodí rukami a na pár sekúnd pustí volant. Všimne si, že sa moje pery zvlnia v jemnom úsmeve. „Ty si zo mňa robíš srandu?" obviní ma so zvrašteným obočím.

Jeho obočie sa spojí v jedno, čelo sa zvlní a jeho oči zúžia ako Číňanovi z mojej triedy. To už nevydržím a vyprsknem smiechom. Začnem sa rehotať ako blázon a on ma len sleduje s tým pekelne smiešnym pohľadom. Netrvá však dlho a začne sa smiať aj on.

+++++

Čakám na Nat pred strelnicou. Opieram sa o studenú stenu chrbtom a sledujem malého Liksa, ktorý sa bije s fialovlasou Amou. Zdá sa, majú spoločný tréning. Ama poučuje Liksa ako docieliť silnejšiu ranu.

„Strelnica je čistá?" spýta sa ma Nat, ktorá sa znenazdania objaví pri mojej ľavici. Prikývnem. Pozrela som sa tam, keď som prišla a odvtedy tu stojím. Nikto nevošiel. „Skvelé," vyhlási Nat.

Nehusté červené vlasy má v drdole. Visí na nej bordové tričko a nohy má obtiahnuté červenými legínami. Akoby práve prišla od Vet, preblesne mi hlavou.

Nat vojde do strelnice a ja ju nasledujem. Odvedie ma do vzdialenejšej časti, kde je obyčajná ľudská silueta z kartónu. Vedľa nej sa kopia ďalšie s roztrieskanými hlavami. „Najskôr sa naučíš strieľať z obyčajnej pištole," povie a vtisne mi do rúk revolver, „To je základ. Strieľa sa s tým ľahšie, ako so zbraňami AP-R a až budeš vedieť strieľať s týmto na pohyblivé terče, tak ťa naučím strieľať s AP-R zbraňou."

Prikyvujem na jej slová ako nejaká mechanická bábika. Revolver je ťažší, ako AP-R zbraň a má menší zásobník. Kov v ruke ma chladí a vzhľadom na to mi prebehnú zimomriavky po celom tele.

Nat si vezme do rúk druhú zbraň, ale aj tá je normálna, nie je špeciálne upravená. Rýchlim pohybom nabije zbraň, prehodí si ju do pravej ruky. Vystrie ruku vo výške ramena a bez namierenia vystrelí. Kartónová figúrka získa dieru rovno do stredu hlavy. V mojom uchu rezonuje výstrel akoby ho chytila ozvena. Praská a sviští v dlhej symfónii.

„Takto strieľajú tí, ktorí vedia so zbraňou narábať a majú prax," poučí ma, „Ty budeš strieľať dvojručne."

Ukáže mi, čo svojimi slovami myslí. Postaví sa do mierneho rozkroku, vystrie ruky do vodorovnej hladiny a namieri. Vystrelí a guľka preletí miestom, kde má figúrka nakreslené X, ako miesto srdca.

„Najskôr nabi zbraň." Podá mi náboje a zahľadí sa na mňa. „Vieš, ako na to?"

„Ani nie," poviem popravde.

„Robí sa to... takto." Počas slov ukáže ako na to a ja to po nej zopakujem. Pomalšie a menej šikovne, no výsledok je nakoniec totožný s tým jej.

„Skvelé," pochváli ma, „Mieri sa tak, že sa zahľadíš do tohto a sleduješ, aby bol tento výčnelok rovnomerne vysoko ako toto." Pri tom, ako vysvetľuje ukazuje na zbrani, čo myslí pod týmto a toto a predvádza, ako sa to robí. „Postav sa tak, aby si mala nohy v šírke ramien. Nohy spevni a ruky vystri do vodorovnej polohy."

Postaví sa tak a povie mi, nech ju napodobním. Podľa jej slov zaujmem postoj ale ona mi zbraň vyberie z ruky. Obíde okolo mňa. Ruku pritisne na môj chrbát. „Vystri sa."

„Nohy do šírky ramien." Štuchne mi do nohy. Robím, ako mi káže bez protestov a zbytočných rečičiek.

„Fajn," zhodnotí nakoniec, „Teraz takto ostaň."

Ostanem tak ale po chvíli ma začne ťahať dole váha vlastných rúk a tie klesnú, čím stratia rovnosť. „Drž to rovne!" zahriakne ma a zdvihne moje ruky späť.

„Aký to má zmysel?" opýtam sa jej. Moje ruky znova klesnú. Zas mi ich zdvihne hore.

„Zmysel? Ross, ty tu budeš mať problémy ako nikto." Pokrúti hlavou nad mojou, zrejme nezmyselnou, otázkou. „Na to, aby si vedela namieriť a držať zbraň v presnej pozícii, musíš vedieť ovládať vlastné ruky. Momentálne sú ako z rôsolu."

„Z toho vyplýva..."

„Z toho vyplýva," nadviaže, „že skôr, ako budeš môcť strieľať, si musíš spevniť ruky."

„Čiže..."

Povzdychne si: „Čiže prehodnotím vlastné plány a na zajtra ťa odovzdám Troyovi, aby s týmito špagátmi niečo urobil."

Pri slovách týmito špagátmi štuchne ukazovákom do mojej ruky, ktorá už zase klesla o niekoľko centimetrov. „Kým túto polohu neudržíš aspoň minútu, nikam sa nepohneme." Znova narovná moje ruky a vyhupne sa na nejakú skrinku v rohu.

„Máš to nakrivo," poznamená a ja narovnám ruky. Takto to pokračuje ešte dlho.

Až so mnou skončí, mám pocit, že mi tie ruky odpadnú. Dá mi prestávku na obed, ale mne tak neskutočne bolia ruky, že som sotva zdvihnem lyžičku s polievkou. Svaly mi horia, hoci som celý deň nič nerobila- len stála s vystretými rukami. Nechcem ani len pomyslieť na to, čo bude zajtra. Pri obede si ma vyhľadá Troy, s ktorým už, pravdepodobne, hovorila Nat. Vraj mám zajtra dôjsť len na ôsmu, pretože dovtedy bude mať prácu. Aspoň jedno plus, hoci budem musieť ísť peši.

Po obednej prestávke s Nat pokračujeme v nekonečnom držaní rúk. Možno o nejakej druhej usúdi, že to by stačilo a vtisne mi do rúk zbraň. „Zaujmi pozíciu," prikáže, „a drž."

Samozrejme, poslúchnem. Nemám som na výber hoci mi idú odpadnúť ruky. Ona vysedáva na stoličke, ktorú si pritiahla cez obednú prestávku a hypnotizuje ma prísnym pohľadom vyhladnutého vlka.

Neviem, ako dlho tam stojím, no už si necítim ruky. Nie som si istá, či je to dobré, alebo zlé. „Fajn, na dnes stačilo." Nat vstane zo stoličky a vyberie mi z rúk zbraň. „Prekvapila si ma," skonštatuje bez veľkého nadšenia.

„Ako to myslíš?" zvraštím obočie a moje ruky bezvládne spustím pozdĺž tela.

„Nepovedala by som, že vydržíš bez protestov," prizná.

„Keby si mi len videla do hlavy," pokrútim spomínanou časťou tela.

S úsmevom vyvráti oči stĺpkom. „Zvládla si to dobre, Špagát." Potľapká ma po odhalenom ramene. „Rio ťa už čaká pred budovou SOFT-u."

„Prosím?" vyhŕknem.

„Však ťa vozí sem, tak ťa bude voziť aj domov. Logika, Špagát."

„Nevolaj ma Špagát." Vyberie sa von a ja sa jej držím v pätách.

„Ak budeš mať na rukách aj niečo iné, ako holú kožu, tak ťa nebudem volať Špagát," povie s dôrazom na to jedno pomenovanie.

Premeriam si jej chrbát a vypracované ruky ako kráča preč po tmavej chodbe. Mračím sa na jej dlhé nohy a až keď zmizne z dohľadu, sa vyberiem von. Ako vravela Nat, Rio ma už čaká pred budovou SOFT-u. Rovnako ako ráno opiera sa o kapotu a hľadí do mobilu.

„Aký si mala deň?" spýta sa ma keď sa dostanem dostatočne blízko bez toho aby zdvihol hlavu.

„Dlhý," priznám a nasadnem do auta, „To ma budeš sekírovať každý deň?"

„Možno," pokrčí plecami a naštartuje, „Alebo možno nie."

Čuste! :D Časť mala byť už včera no nejako to nevydalo, však poznáte... :D
Osobne si myslím, že táto časť bola zaujímavejšia, ako predošlá :D Čo si o tom myslíte vy? :)