Nebolo to také hrozné, ako som čakala, to nie. Bolo to zaujímavé, istým spôsobom smiešne a nemožné na okamžité pochopenie. No ten rozhovor dal zabrať.

Bola som hore do jednej v noci, aby som im vysvetlila o čo ide. Odmietali uveriť tomu, že sa guľka v mojich rukách prefarbila. Vraveli, že to nie je možné (Ďakujem za podporu, mami). Neboli z toho nadšený, no otec bol aspoň ticho a takpovediac akceptoval moju správu. Matka sa začala hádať.

„Ako myslíš, že ťa vybrali? Len tak? Bez nášho súhlasu?"

„Čo ti na tom vadí?"

„Čo ak nechcem, aby moja dcéra pobehovala za hranicami?"

„Pokoj, mami, bude to v poriadku."

„Kde to bude v poriadku, Rosielee? Nebude v poriadku nič. Už nikdy."

„Prečo ti to tak prekáža?"

„Nie si... typ bojovníčky. To je všetko."

„Ďakujem za obrovskú podporu."

„Neber to na ľahkú váhu, Rosielee!"

„Neberiem to na ľahkú váhu, dopekla! Nemôžem za to, že sa tá pekelná guľka zafarbila!"

Pri tej vete zakročil do našej malej „výmene názorov" otec. Mamine položil ruku na rameno a mňa prešpikoval pohľadom. Dobre vedel, že ak by sa k tomu postavil opačne, nedopadlo by to dobre.

„Bude to dobré. Ak ju vybrali a ona s tým súhlasí, my nemáme na výber. Už je dospelá," prihovoril sa k mame chlácholivo.

„Je to moja dcéra!" oponovala mama a jej tvár naberala farbu mojich vlasov.

„Aj moja."

„A toto je moje rozhodnutie." Rozhodla som sa do toho zamiešať. „Nemáte na výber. Musíte mi to dovoliť a ak mi to nedovolíte, ani to mi v tom nezabráni."

„My ti v tom nechceme zabrániť," pokrútil otec hlavou.

„Tak mi to len odkývajte a bude každý spokojný."

Mamine došli argumenty aj všetko ostatné. Povzdychla si a odišla do spálne. Otec ju po chvíli nasledoval. Ja som ešte zopár minút presedela na gauči dúfajúc, že sa vráti aspoň jeden z nich. Nestalo sa.

Ráno som troška dezorientovaná. Môže za to minimálne množstvo spánku a kopa teórii v mojej hlave. Čo ma čaká? Akí sú zvyšní Ostreľovači? Čo by som mala robiť, aby som sa medzi nich zaradila?

Mamina sedí v kuchyni a usrkáva si z kávy pri čítaní novín. „Nejako skoro," podotkne a zahľadí sa na mňa ponad okuliare.

„Nevymyslela som to ja, mami." Hájim nie len skoré vstávanie, ale celkovo tú situáciu. Mne by ani v sne nenapadlo, že sa dočkám niečoho podobného. O tomto som nesnívala ani v tých najdivokejších snoch.

„Ja viem, že si to nevymyslela, Rosie." Vstane a podíde ku mne. Pohladká ma po líci teplou dlaňou.

„Tak v čom je problém?"

Jej ruka na mojom líci stŕpne. Odtiahne sa a otočí sa ku mne chrbtom. „Nechcem o teba prísť."

„Neprídeš o mňa. Sľubujem." Moje slová ostanú visieť vo vzduchu aj po tom, čo sa zvrtnem na päte a vyjdem z domu. Nasledujú ma po celej ceste k budove SOFTPOE a nevzdialia sa. Slovo sľubujem mi dýcha na krk. Mám pocit, že sa nevzdiali nikdy.

+++++

„Ross," usmeje sa na mňa Troy, keď ma uvidí neisto postávať pred dverami Weissovej.

„Ahoj," pozdravím ho s úsmevom.

„Weissová tu ešte nie je," podotkne a podíde bližšie ku mne.

„Kedy príde?"

„Neviem," pokrčí plecami, „Tvrdila, že bude meškať. Nepovedala, ako dlho."

„Tak ja si sadnem." Ako poviem, tak aj urobím a sadnem si na malú stoličku vedľa dvier.

Troy sa uškrnie. „Poslal ma za tebou Rio."

„Aha."

Postavím sa. Kývne mi a ja ho neisto nasledujem. Chodby sú osvetlené neónovým svetlom, z ktorého mi na rukách vyráža husia koža. Troy je odo mňa vyšší, jeho slabý tieň dopadá na mňa. Zavedie ma pred jedny dvere. Na rozdiel od ostatných nie sú biele, ale majú sklenenú výplň. No nedá sa cez ne zazrieť nič konkrétne. Len nejasné obrysy.

Troy neklope, len otvorí dvere. Kancelária je obdobná ako tá, ktorú vlastní Weissová. Nie je veľká, ale stena z okien zväčšuje malý priestor. Za stolom sedí Rio a uprene hľadí do svojho mobilu. V rohu izby postáva ešte ktosi a ja v mladej dievčine rozoznám Nat.

Červené vlasy sa jej ligocú na svetle, ktoré preniká spoza okien. Sleduje ma so zamysleným pohľadom a ja od nej musím odvrátiť zrak. Uprene sa zadívam na Ria, ktorý konečne odtrhne oči od mobilu a zadíva sa mojim smerom. Ten pohľad trvá ani nie stotinku sekundy.

„Sadni si," povie neprítomne Rio a ja poslúchnem. Sadnem si oproti nemu a zahľadím sa na kopu papierov na jeho stole. Sú to rôzne výpisy, grafy, číslice spojené s písmenami, ktorým nerozumiem.

„Volala Weissová," informuje, „má menšie problémy, dnes nevie dôjsť. A keďže ja čas nemám, dnes ťa do niečoho zasvätí Nat."

Premeriam si dievča stojace pri okne. Usmieva sa. Ale len perami, oči ostávajú chladné. Podíde ku mne a podá mi ruku. Postavím sa a prijmem jej pozdrav. „Teší ma."

„Potešenie je na mojej strane." Silno stisne moju dlaň v tej svojej.

„Nasleduj ma," rozkáže a vyberie sa von. Posledný krát vrhnem očkom po Riovi a Troyovi, ktorí mi už nevenujú pohľad. Tak nasledujem červenovlásku.

„Spolu s tebou je nás dvanásť," začne Nat vysvetľovanie, „Každý má vlastnú zbraň a iný stupeň radiácie. Biela, žltá, oranžová, zelená, smaragdová, modrá, tyrkysová, ružová, fialová, červená, sivá a čierna. Takto rastie stupeň radiácie od najslabšieho po najsilnejšieho. Ja som červená, Rio je sivý a ty si čierna. Zatiaľ je to jasné?"

„Áno," prikývnem a ona pokračuje.

„Vedie nás Weissová, aby sme nemuseli vybavovať všetky hlásenia my. Funkcia Ostreľovača je komplikovaná, ako po telesnej, tak i po psychickej stránke. Musíš sa pripraviť na všetko možné, preto musíš prejsť výcvikom ešte predtým, ako sa vyberieš do terénu. Chápeš?"

Znova prikývnem.

„Skvelé. Každý z nás má pre teba nejaké finty. Rio ťa naučí bojovať, ja ťa naučím strieľať, Vet z teba spraví skutočného Ostreľovača, Liks napraví tvoju kondíciu, Dag ťa naučí orientovanie a ostatní ti budú pomáhať so všetkým možným. Varujem ťa, nebude to prechádza ružovou záhradou."

„To my bolo jasné od začiatku," podotknem a ona sa uškrnie.

„To je dobré, ak si s tým rátala, ale nevieš si ani predstaviť, čo ťa tu čaká. Nasleduj ma, ideme pre tvoju zbraň."

Vyvedie ma z budovy SOFTPOE a zavedie ma do menšej budovy vedľa. Nie je taká nápadná ani veľkolepá ako budova SOFTPOE. Je z betónu s malými oknami. Zaniká vedľa veľkej presklenej budovy s obrovským nápisom SOFTPOE v kruhu.

Zaklope na dvere z dreva a vojde skôr ako stihne dostať nejakú odozvu. Nasledujem ju po tmavej chodbe, ktorú osvetľujú len blikajúce žiarovky. Neviem, či je to za účelom zastrašenia, ale ak áno, tak im to vychádza bravúrne.

„Ideme bočnou cestou, aby sme sa vyhli bande zvedavcov," vysvetlí, keď zabočí do úzkej chodbičky a vedie ma v tme.

„Toto je sklad zbraní. Nie sú tu len AP-R zbrane, ale aj iné. No momentálne tu máme aj zbraň čiernej radiácie. Odteraz bude patriť tebe, no radšej s tým neexperimentuj, pokým nebudeš mať lekcie strieľania."

„Dobre," prikývnem a vojdem do skladu.

Steny sú obložené policami na ktorých sa váľajú pušky a aj nejaké iné veci, len ich neviem pomenovať. V Kupole vládne mier a zbrane sú zakázané. Najnebezpečnejší predmet, aký je ľuďom poskytnutý, je kuchynský nôž. Ale nepamätám sa, žeby tým niekto niekomu ublížil.

V Kupole vravia, že násilie a nepokoje boli uzamknuté za stenami. Vraj, keď došlo k výbuchu jadrovej zbrane, bolo takmer všetko zničené. Ľudia, ktorí prežili, nemali chuť na to, aby vyvolávali konflikty. Chceli len žiť. Tu mali bezpečie a mier. Boli si navzájom neznámi, preto jeden druhého nepodozrievali. Bol pokoj a deti sa narodili do pokojného sveta. Nemali od koho pochytiť násilie a zlo a práve preto je mier, ktorý pretrváva. Vraj, ľudia sú od prírody súťaživí a radi rýpajú do ostatných. Ale teraz... akoby na tú vlastnosť zabudli. Nie je to tak úplne pravda, no niečo v tom je.

Uprostred skladu je stojan na pušky. Presne na dvanásť pušiek. Jedenásť z nich je prázdnych. V poslednej, v dvanástej, stojí AP-R zbraň. Moja AP-R zbraň.

„Chceš ju teraz, alebo radšej až po lekciách?" spýta sa ma Nat.

Pokrčím plecami. Najradšej by som ju mala, najradšej by som ju nemala. Je to vo mne zmiešané. Tá zbraň je mojou súčasťou, ale je nebezpečná. Mám právo na to, aby som mala pri sebe niečo tak nebezpečné?

Jasné, Rosie, však ty máš právo na všetko, ironicky poznamená môj vnútorný hlas. Neznášam, že môj vnútorný hlas- moja intuícia, má vždy pravdu. Vždy.

„Radšej až po lekciách," prinútim sa povedať.

„Dobrý výber," prikývne Nat, „Teraz ti predstavím členov nášho tímu."

Postrčí ma von z dvier a zamkne za mnou. „Aké meno ti dal Rio? Ross?"

„Hej," prikývnem, „Prečo?"

„Tu nepoužívame celé mená, pretože väčšinou sú dosť krkolomné a na rýchlu komunikáciu sú oveľa lepšie krátke slová. Preto dávame každému nejaké skratkové meno. Ja som v skutočnosti Natasha. No niektorí z nás majú prirodzene krátke mená. Tým ostávajú tie. Ak chceš dobrú radu, veľmi sa nikoho nepýtaj na celé meno."

„Prečo?" nadvihnem obočie.

„Len ma poslúchni," odbije ma a zavedie ma k jedným dverám. Tie otvorí s treskom a z tej miestnosti sa k nám otočí hneď niekoľko párov očí. „Drž sa pri mne."

Poslúchnem. V blízkosti strašidelnej červenovlásky sa jednoducho cítim lepšie. Sama tomu nerozumiem. Ideme pozdĺž steny. Počas našej cesty stihnem vydedukovať, že sa nachádzame v telocvični. V strede veľkej miestnosti sú žinenky. Na nich je dvojica mladých ľudí. Vedľa, smerom doľava, sú tri laná, ktoré padajú zo stropu. Na druhej strane sú boxovacie vrecia. Po okraji, tam kadiaľ kráčame, je bežecká dráha posypaná červeným pieskom. A na konci miestnosti sú dvere, ktoré vedú do strelnice. Počujem stade výstrely.

Nat ma vedie k žinenkám. Na nich stojí žena a mladší chlapec. Zastanú uprostred sérii úderov a tá žena si ma premeria zelenými očami. No tie rozhodne nie sú to, čo k nej priťahuje pozornosť. Má totižto fialové vlasy.

Chalan vedľa nej je mladší ako ja. Má možno trinásť alebo štrnásť a na hlave hniezdo ryšavých vlasov. „Ahoj, volám sa Liks," natiahne ku mne chlapec ruku a ja mu ju podám.

„Rosie," usmejem sa a zadívam sa na babu. Tá je zas staršia ako ja.

„Ja som Ama. A ako si si to zrejme domyslela, som fialová. Teší ma." Usmeje sa ale ruku mi nepodá.

„Potešenie je na mojej strane." Opätujem jej úsmev.

„Liks je oranžový," dodá Nat keď sa vzdialime.

„Dobre vedieť."

Prevedie ma do strelnice, kde strieľa na pohyblivé terče štvorica ľudí- dvaja chalani a dve baby.

„Nebudeme ich rušiť," povie Nat a ja sa zastavím vedľa nej, „Tá s ružovým három je Lose, ten starší vymakaný je Dag, tá dlhovlasá blondína je Vet a ten krpec Wan."

Premeriam si štvoricu, ktorá ničí kartónové figúry guľkami, čoby boli z papiera. Terče z nich musia mať nočné mory.

„Neviem, kde sú ostatní, no časom sa s nimi zoznámiš," informuje ma ďalej Nat.

Začína sa mi to miešať. Hlavne tie mená. Tváre ľudí. Spojitosti. V podstate všetko.

Pokoj, Rosie, zvykneš si. Prekvapivo sa ma snaží upokojiť vnútorný hlas. Môj „vnútorný hlas" je vlastne taký inštinkt. Keďže som nemala nejako extra veľa kamarátov, začala som sa podpichovať v duchu. Túto činnosť moje podvedomie razantne odmieta a to tým, že si v hlave vytváram uštipačné poznámky na vlastné správanie. Asi sa tým snažím zahnať nudu alebo mi chýba nejaký človek s normálnym názorom, tak si to kompenzujem týmto spôsobom. Ktovie. Podstata je v tom, že sa v duchu rozprávam sama so sebou. Však prečo nie?

„Ideme na raňajky," zavelí Nat a vyvedie ma z tmavého areálu telocvične. Nasledujem ju presne ako celý deň. Bez slov, iba s myšlienkami, že ako, dopekla, sa medzi týchto ľudí zaradím.

Kto si všimol nový cover? O:) Je od MadamHowling, rovnako ako predošlý. Ktorý sa vám páči viac? :)

Vlajka Kupoly:

Zas a znova vytvorená šikovnou MadamHowling :3 :D

Dúfam, že sa vám časť páčila, majte sa! :D