Stephanie rázne otvorí dvere. „Padáme," ohlási bez všetkého a už len čaká na to, aby som sa pozbierala z postele. Do rúk mi hodí malý náramok, ktorý mi zhabala Meerová. Ten s kľúčikom a ozubenými kolieskami. „Nie je to len pre okrasu," poučí ma a posúri pohľadom.

„Môžem ti veriť?" spýtam sa jej hľadiac do očí, pričom sa premiestnim k dverám cely.

„Nič iné ti nezostáva," povie s úškrnom, ktorý lemuje jej pery, ešte stále natreté sýto červeným rúžom. „Len ma nasleduj, po ceste ťa so všetkým oboznámim."

Rozbehne sa po chodbe a ja si všimnem ochabnuté kamery vo všetkých rohoch. „Máme desať minút na to, aby sme stadiaľto zmizli. Potom sa všetky kamery znova spustia."

Nasledujem ju hore po schodoch, po celej chodbe lemovanej laboratóriami a zas hore schodmi. „Tvoja úloha je jednoduchá. Najskôr nasleduješ mňa a potom ťa odovzdám môjmu spoločníkovi, ktorý ťa zavedie do tunela pod mestom. Musíš ho počúvať na slovo a robiť presne to a vtedy, keď ti to on prikáže. Rozumeli sme si?"

„Kto to je?" Nepáči sa mi, že ešte stále zatajuje jeho identitu. V skutočnosti mi napadá, že to môže byť jedine pán záchranca, alebo je to len podraz. No je tu ešte jedna možnosť, ktorú si však odmietam pripustiť. 

„Na tom nezáleží, ale musíš ho počúvať. Ross, teraz od toho nezávisí už iba tvoj život ale aj náš. Chápeme sa?" Na chvíľu zastane a venuje mi dlhý pohľad. Prikývnem. Nemám na výber.

„Dobre." Pokýva hlavou aj ona a znova sa rozbehne smerom k bočnému východu. Kartou odomkne dvere a pustí dnu chladný vzduch, ktorý mi ovanie tvár. „Teraz ma dobre počúvaj. On ťa nemôže zaviesť až do cieľa, ale len k jednej odbočke v chodbách. Ďalej budeš musieť ísť sama. Len stále dopredu, kým sa nedostaneš k dverám, ktoré oddeľujú tento svet s tým za Kupolou."

Vzduch mi unikne z pľúc, nedokážem sa nadýchnuť, len bezhlavo bežím tmavou ulicou za Steph. „Chápem to správne?" pretisnem cez stiahnuté hrdlo, „Chceš aby som ušla za hranice? Čo potom?"

„Len mi ver, prosím," povie úpenlivo, „Všetko mám premyslené."

„Predsa mám pocit, že ideš po slepej uličke."

Zahneme za roh do jednej bočnej uličky. „Pokračujem. Dostaneš sa k tým dverám a musíš prísť na to, ako ich otvoriť."

„Takže ty nevieš, či ich dokážem otvoriť?"

„Pevne verím, že na túto otázku nájdeš odpoveď sama. Ak sa ti to podarí, budeš pokračovať rovno ďalej, až kým budeš vládať."

„A čo potom?"

„Neviem," odpovie jednoducho, ale mňa tým neupokojí, skôr naopak. „Ešte jedna rada, pamätaj si na svoje meno, dobre? Pamätaj si, kým si a prečo si tam, kde si. Ak sa dostaneš do problémov, alebo úzkych, pomôže ti to. Som si tým istá. Rozumieš mi, Rosielee Parkerová?"

Keď vysloví moje meno, po tele mi prebehnú zimomriavky. Neviem, čo ich spôsobí, ale razom verím každému jej slovu a nechcem nič iné, len vypadnúť z tejto klietky. Z tohto falošného sveta plného klamstiev.

„Rozumiem," odpoviem jej s úsmevom, ktorý sa zoberie len tak z ničoho nič.

„Tak pokračuj." Razom zastane a zovrie ma v tuhom objatí, ktoré mi roznesie telom pokoj, ktorý tak neskutočne potrebujem. Zabudnem na to, čo mi urobil Rio, na to, že tu nechávam otca samého a len sa tak bez všetkého vyberiem do neznámeho sveta, od ktorého nás pred sto rokmi izolovali. A to urobím len pre neprávo a falošné vodcovstvo, ktoré vládne, v inak takmer dokonalo, svete.

Steph sa odo mňa odtiahne so širokým úsmevom a kývne mi, aby som prešla uličkou, kde na mňa už čaká auto. Auto, v ktorom som sa kedysi viezla s Vet. Pochybujem, že je to ona, ale bude to niekto z Ostreľovačov. Akurát myšlienka na to, kto by to skutočne mohol byť, mi nedá pokoj. Neviem, či to chcem, alebo radšej nie.

Stephanie s posledným úsmevom sa mi otočí chrbtom a zmizne v uličke, ktorou sme prišli. Ja sa zhlboka nadýchnem a vyberiem sa k autu, no keď sa otvoria dvere na strane šoféra a vystúpi z nich chlapec v sivých nohaviciach a tmavom svetri, ustrniem.

Okamžite sa nám stretnú oči, čo ma prinúti ostať ako prikovaná. Kdesi v hĺbke vedomia mi bolo jasné, že to bude on. Ale odmietala som si to pripustiť. Ešte stále to popieram. 

„Ross..." začne ale ja ho stopnem dvihnutím ruky.

„Nič nehovor, prosím ťa."

„Zober si toto, budeš menej nápadná." Pristúpi úplne ku mne a podá mi biely sveter s kapucňou, aby som aspoň z časti zakryla husté ryšavé vlasy a čierne oblečenie. Následne mi do rúk vtisne moju AP-R zbraň.

„Toto je vážne nenápadné," podotknem ironicky, ale zastrčím si ju za opasok. S ňou sa cítim jednoznačne bezpečnejšie.

„Budeš mi veriť?" spýta sa Rio s očami zapichnutými do tých mojich. Načiahne ku mne ruku, ale ja ju neprijmem.

„Už nikdy v živote ti nebudem veriť, Rio. Ale verím Stephanie." Čo možno tiež nie je najšťastnejší nápad.

Prikývne, akoby to dokonale chápal. „Tak nasadni, pani šéfka."

Pri jeho oslovení ma pichne pri srdci, ale nedám to najavo. Aspoň sa pokúsim zachovať kamennú tvár. Nasadnem na miesto spolujazdca, pričom si oblečiem biely sveter od Ria a na vlasy natiahnem kapucňu.

Rio naštartuje auto a nenáhlivo sa vyberie po pustej ulici, aby vzbudil čo najmenej pozornosti. „Ja viem, že ma nechceš počúvať," začne keď sa dostaneme na hlavnú cestu a zamieri smerom, kadiaľ je aj môj dom. Dlho sa zadívam na oranžové domčeky. Na miesto, kam sa už nikdy nevrátim.

„Tak potom prečo rozprávaš?" spýtam sa ho na oplátku a pozriem von oknom na trávnatú pláň vedľa steny Kupoly. Chlad voči nemu zo mňa priam sála, ale pritom mi trhá srdce na márne kúsky.

„Lebo ti chcem povedať, že som to nerobil preto, aby som sa ťa zbavil. Práve naopak." Cítim strach v každom písmenku, ktoré vysloví. Ale tak prečo? derie sa mi na jazyk, Prečo si to urobil?

Zahryznem si do jazyka, aby som ostala mlčať. Musím mlčať. Nechcem, aby videl, čo so mnou urobil. Ako veľmi ma zrazili jeho činy k zemi.

„Viem, že som urobil chybu."

Áno, urobil si chybu. Väčšiu než by si si vedel predstaviť.

„Chcem, aby si vedela, že som ti nikdy nechcel zle."

„Tak prečo si to urobil?!" vychrlím už hlasno. Nevládzem to v sebe naďalej udržiavať. Chcem mu vykričať, ak veľmi ma zničil. Chcem poznať jeho dôvody. Chcem ho skutočne spoznať a pochopiť, prečo konal tak ako, a prečo mi teraz pomáha. Možno ma ani nepomáha, ale vedie rovno za Meerovou. No v tej chvíli sa nedokážem vzpierať. Chcem veriť tomu, že svoje činy myslí dobre. 

„Chcel som chrániť ľudí, na ktorých mi záleží. Moja matka bola Ostreľovačka. Ona bola tá, ktorú zastrelil Edward, aby zachránil Lenalie. Otec sa zrútil, Meerová ho chcela odsúdiť. Prosil som ju, aby to nerobila. Ostal som jej zaviazaný a to aj preto, lebo mi dovolila zaobstarávať pre otca alkohol, v ktorom hľadá útechu ešte aj teraz. Musím pre ňu pracovať a stále, keď som to chce ukončiť, vytiahla silnejší kaliber. Vyhrážala sa so životom Nat, a aj s tvojim. Ja viem, že to nie je ospravedlnenie, ale chcem, aby si to vedela."

„Mal si mi to povedať skôr," poviem po chvíli stiesneného ticha. Mal mi povedať pravdu. Nikdy som od neho nechcela, aby niečo obetoval kvôli mne. Či chcem alebo nie, v mysli sa mi vybavia posledné chvíle z tej halucinácie. Moment, kedy sa na mňa vrhol a stiahol nás do záhuby.

Smutne sa pousmeje. „Nie je to také ľahké. Jediný človek, komu som to povedal je Nat. A naposledy to bol ešte Phil Meinoir aby mi uveril, že ti chcem pomôcť."

„Ale mne si to nepovedal, aby si mi pomohol," dodám potichu pričom on zabočí a zamieri k starej budove, ktorá sa používa na uskladňovanie starých prístrojov.

„Z tej budovy vedú dvere do tunelov, ktoré sa tiahnu pod mestom. Povedala ti Steph ako ďalej?" Krásne odbočí od témy, ale nemôžem mu to zazlievať. Nechcem myslieť na všetko, čo sa stalo. A on zrejme tiež nie. 

„Hej. Rio..." odmlčím sa. Neviem, ako pokračovať. „Chcem ťa o niečo požiadať."

„O čo ide?" Zaparkuje pred budovou a v momente, keď vystúpime sa mestom naokolo rozľahnú poplašné sirény. Riovi vo vrecku zavibruje mobil, ale on to jednoducho ignoruje a otvorí ťažké dvere budovy s ošarpanými stenami.

„Daj pozor na môjho otca."

„Sľubujem, že ho ochránim, Ross." Úplne vážne sa mi zadíva do očí. Pohľad mu s vypätím síl opätujem.

„Povedala som, že ti už nikdy nebudem veriť. Ale teraz ti verím."

„Lebo nemáš na výber?" spýta sa a posvieti na holé steny ovešané pavučinami baterkou.

„Lebo ti chcem veriť," zašepkám smerom do tmy.

Na jeho tvári sa objaví ďalší z tých smutných úsmevov, ktoré mi trhajú srdce. Chcem ho vidieť smiať sa. Naposledy. Aby som si ho pamätala práve tak. Ako večne veselého chlapca. Chcem zabudnúť na to, čo mi urobil.

Mlčky prejdeme celým skladom, pričom zvonka ešte stále počuť hučanie sirény. Rio odsunie nejaký panel a odhalí tak skryté dvere pokryté prachom a hustou sieťou pavučín. No väčším problémom je veľká zámka, ktorá nám zabráni otvoriť dvere.

„To vyriešim," zamrmle si Rio skôr pre seba ako pre mňa a prejde sa po miestnosti. Vráti sa s dlhým kovovým potrubím. „Radšej sa odstúp," poznamená.

Urobím krok vzad v momente, keď sa on rozoženie rukami a silno tresne po zámku, ktorý sa s hlasnou ozvenou okamžite rozpadne na dva kusy. „Hrdza robí svoje," vysvetlí Rio v rýchlosti a otvorí dvojkrídlové dvere, z ktorých vedie pod zem strmé schodisko.

„Steph mohla spomenúť, že tu bude tma ako v psinci." Rio baterkou zasvieti na staré steny pokryté nejakou fasádou, ale tehly presvitajú takmer všade.

„Je to podzemný tunel. Mohol si čakať tmu."

„Takúto tmu som ešte ani nevidel," zamrmle sarkasticky a stúpi na prvý schod. Pripadám si ako na nahrávke. Z nášho správania sa dá cítiť nenormálne napätie, navyše sa k sebe správame približne tak, ako v prvé dni, čo sme sa poznali. Akoby sme si nemali čo povedať, pritom skutočnosť je úplne opačná.

„Lebo v tme nevidíš."

„Tak ma nasleduj." Neisto stúpi o schod nižšie a ja ho rovnako váhavo nasledujem. Schody sú z chladného kameňa, rovnako ako steny. V tom momente som za sveter ešte vďačnejšia ako predtým.

„Dávaj pozor, tu dačo trčí zo steny," varuje ma Rio, keď zostúpi z posledného schodíka. No aj tak zakopnem o kovovú konštrukciu, ktorá vytŕča z polorozpadnutej steny a roztrhnem si spodok nohavíc. Pritom sa, samozrejme, potknem a nebyť Ria, ktorý ma zachytí, padla by som tvárou na prašnú podlahu.

„Vravel som, aby si si dávala pozor," podotkne s úsmevom, ktorý vidím len vďaka jeho baterke.

„Mohol si byť konkrétnejší," odvrknem naoko urazene, ale sama sa prinútim k jemnému úsmevu. Dala by som všetko za to, aby sa nepridal k Meerovej a my by sme teraz mohli stáť pri stene Kupoly držiac sa za ruky. Rovnako ako predtým. 

Odkašle si. „Prepáč, za moju nedbalosť, šéfka. Daj pozor, lebo po zemi sú samé šutre. Neručím za to, že ťa stále zachytím."

„Čo to oslovenie?"

„Šéfka?" spýta sa potichu a zvrtne sa na päte, čím kráča chrbtom dozadu hľadiac mi do očí. Nakoniec len mykne ramenami. „Vždy sa mi páčilo, keď ťa tak Alex volal. Tak som si povedal, prečo to neskúsiť."

„Vieš, že to nemám rada."

„Viem," prikývne a zas sa otočí, tentoraz dopredu. „Ale viem aj to, že toto je len menšie zlo oproti tomu, čo som urobil."

„Ľutuješ to?" Neviem, prečo sa na to opýtam. Chcem počuť jeho úprimnú odpoveď na túto moju otázku skôr, ako sa navždy stratím v tmavej chodbe.

„Samozrejme, že to ľutujem, Ross. Nechcel som, aby sa ti niečo stalo, ale nakoniec som ťa ja sám zatiahol do toho najväčšieho maléru." Ironicky sa zasmeje. „Až mi celá táto situácia príde vtipná. Stalo sa presne to, čomu som chcel predísť."

„Prečo ti na tom tak záleží?" V tme sa nebojím položiť tieto otázky. Nemusím čeliť jeho pohľadu a ani výčitkám, ktoré sa v jeho očiach ukrývajú. Takmer dokonalá príležitosť na zistenie vecí, ktorých som sa zatiaľ bála.

„Neviem," prizná sa Rio a zrýchli krok. „Nikdy som nechcel nič zlé pre nikoho, kto si to nezaslúži. Prišlo mi to nespravodlivé. A keď Meerová sadla na teba, chcel som jej to vyhovoriť. Alebo aspoň zistiť, prečo jej tak vadíš. Nechcela predsa vždy čierneho Ostreľovača? Tak kde je problém? Doteraz som sa to nedozvedel."

Rio zahne za roh a zídeme po ďalších schodoch, ktoré vedú do tunela. Steny tunela sú ešte stále v špičkovom stave. Nikde nevidno ani puklinu, či škáru v zemi. Všetko je dokonale čisté, akurát pavučiny visia z oblúkovitého stropu.

„Ešte zopár metrov ťa povediem," poznamená Rio a baterkou prejde po holých stenách, „Potom musím ísť."

„Ako sa z tohto vyvlečiete? Meerovej bude jasné, že som sa sama od seba nevyparila."

Pokrčí plecami a vyberie sa dopredu. Ide presne v strede tunela, aby bol od stien čo najďalej. Svetlo jeho baterky skáče po stenách sem a tam, zatiaľ čo jeho osamelé kroky chytí ozvena. „Neviem, čo bude ďalej, Ross. Ale nezaujíma ma to. Takto aspoň z časti odčiním to, čo som spôsobil."

„Tých pár dní u Meerovej som prežila," poznamenám a vyberiem sa za ním. Kroky okolo sa zdvojnásobia.

„Ale ak by si tam ostala dlhšie, tak nie. Podľa Stephanie by si vydržala maximálne mesiac," zašomre tak ticho, až to skoro nezačujem.

„Meerová o tomto tunely nevie?" zaujímam sa len preto, aby neostalo všade naokolo ťaživé ticho.

„Vie," odvetí, „Ale utajuje to pred verejnosťou práve kvôli tým dverám."

„Prečo?"

„Keď vznikla Kupola, zo zeme vyrazili dlhé tyče a rozvinuli okolo mesta priehľadnú stenu. To isté sa stalo aj pod zemou. Tak sa tunel rozdelil na dve časti- na tú za hranicami a na tú v Kupole. Ale tá stena, ktorá sa objavila v tomto tunely, mala dvere. Nikto ich nevedel otvoriť, tak predkovia Meerovej usúdili, že najlepšie bude zatajiť, že niečo také vôbec existuje." Nevedel to otvoriť nikto za sto rokov, ale ja na to mám prísť za pár minút? 

„Odkiaľ toho toľko vieš?"

„Túto celú historku mám od Stephanie," vysvetlí. Urobí ešte pár krokov vpred, ale potom zastane a otočí sa čelom ku mne. „Teraz je cesta už len rovná."

Prikývnem a bez slov prejdem vedľa neho. No niečo ma prinúti zvrtnúť sa na päte a zadívať sa hlboko do Riových zelených očí. Aj napriek tme v nich vidím strach a neistotu, ale chabým úsmevom sa to snaží zamaskovať. „Ďakujem, Rio."

„Saverio," povie s jemným úsmevom, „Moje skutočné meno je Saverio. Minule si mi pripomenula, že ho nepoznáš. Vieš, možno som ti veľakrát klamal, ale na túto maličkosť som len náhodne zabudol."

„Ďakujem ti, Saverio," opravím sa a úprimne sa usmejem. Zrazu mi znova pripomína toho chlapca, ktorého som si tak veľmi obľúbila a bola by som schopná obetovať zaň aj vlastný život.

„Nemáš mi za čo ďakovať, Rosielee. Akurát sa snažím napraviť tie chyby, ktoré som urobil." Rozpráva ticho a opatrne, akoby sa bál, že sa zrazu len zutekám a nechám ho tam stáť. Nechcem odísť. V tej chvíli si plne uvedomím, že toto miesto je síce plné klamstiev a pokrytectva, za minúty strávene takto, to stojí.

Spomeniem si na otca a jeho objatie, na Amu a jej smiech, na Ria a jeho úprimný úsmev. Na všetko, čo som tu prežila. „Nemyslím toto. Oveľa viac si cením to, čo si urobil ešte predtým."

„Ak myslíš tvoju mamu..."

Umlčím ho zdvihnutím ukazováka a úsmevom tak úprimným, aký som už dávno nezažila. „Myslím všetko, Saverio."

Oddelí pery na protest, ale nakoniec sa k tomu nedostane. Pristúpi ku mne ešte bližšie, až cítim jeho teplý dych. Vezme ma za ruky a plne sa zadíva do mojich očí, rovnako ako ja do tých jeho. Potom urobí niečo, čo mi dokonale vezme slová a vyrazí dych.

Nakloní sa ku mne, pravou rukou mi chytí bradu a pobozká ma. Nežne a opatrne, akoby sa bál, že mu vykĺznem spomedzi prstov. Odtiahne sa odo mňa až vo chvíli, keď sa potrebujeme nadýchnuť a čelom sa oprie o moje.

„Zbohom, Rosielee Parkerová," vydýchne a urobí krok vzad. Pustí tak moju ruku, ktorú doteraz držal a usmeje sa. „Povedal by som, že veľa šťastia, ale nepotrebuješ to. Zvládneš všetko, čo sa ti postaví do cesty. Som si tým istý."

V jeho očiach sa zalesknú slzy, ale to už cítim, že v mojich sa hromadia tiež. „Zbohom, Saverio."

Ešte raz sa na mňa usmeje, zvrtne sa na päte a rozbehne sa smerom, odkiaľ sme prišli. Želám si jediné. Aby som sa mohla rozbehnúť za ním a vrátiť mu ten bozk. Tak neskutočne všetko sťažil, ale aj napriek tomu, som rada, že to urobil.

Slzy mi stečú po lícach a pocítim ich slanú chuť na perách. Spoza opaska vytiahnem AP-R zbraň a otočím sa na päte. Zadívam sa do nekonečnej tmy a rozbehnem sa. Preč od Ria, preč od Kupoly a preč od spomienok. Od spomienok, ktoré bolia ale zohrievajú moje srdce.

Teraz je cesta už len rovná. Poslúchnem ho. Slzy mi stekajú po lícach, dýcham ťažko, v ruke zvieram zbraň, ale bežím rovno a bez prestávky.

Nakoniec si len zúrivo utriem slzy, ktoré sa ešte stále rinú po mojej tvári a pokračujem. Budeš pokračovať rovno ďalej, až kým budeš vládať.

Srdce m kričí, aby som sa otočila, vykašľala sa na hrozbu a šla tam, kam patrím. Domov k otcovi, k Ostreľovačom, k Riovi. No racionálne rozmýšľanie je silnejšie. Zamieta prosbu môjho srdca a ženie ma dopredu.

Neviem, či si to len namýšľam, alebo je to fakt, ale pripomína to súboj môjho srdca a mysle z tej prvej halucinácie. Vtedy vyhralo srdce a ľudské kostry ma zožrali zaživa. Teraz si to nesmiem dovoliť, nie je to len ilúzia ani nič podobné. Je to skutočnosť a ja naozaj utekám spred problémov celého zvyšného sveta. A kde vlastne idem? To nevie nikto.

Po dlhých minútach behu a utierania si sĺz sa dostanem na miesto, kde končia hranice Kupoly. Tunel ostáva rovnaký. Akurát končí s rovnou stenou, tvorenou z malých vypuklých trojuholníčkov spojených malými dierkami.

Pokrývajú celý priechod tak, že nevidno kde sa končí stena Kupoly a začína tunel. Jediné, čo sa v celom vyníma sú dvere. Hladké, ale z rovnakej látky ako stena Kupoly.

Doteraz som bola v tme, hoci som na to nemal dôvod. Rio mi dal baterku, ktorú aj vytiahnem spoza opaska a namierim ju na dvere. Lúčom svetla preskúmam každú časť, až kým nenájdem malú kľúčnu dierku a okolo nej nejaké otvory. Vyzerajú asi tak, ako dierky na mince v automatoch. Miniatúrne obdĺžniky vytvorené pre kruhy.

Čupnem si k tomu a pokúsim sa sústrediť. Končekmi prstov prejdem po ich povrchu a vtedy si uvedomím niečo, čo mi vnukne šialený nápad.

Nie je to len pre okrasu. Prekvapene pozriem na vlastné zápästie s maminým náramkom. Kľúčik a malé ozubené kolieska.

Opatrne si náramok odopnem z ruky a koniec kľúča strčím do dierky. Dokonale to tam zapadne, ale nedá sa ním otočiť. Preto si prezriem tie dierky vedľa a päť ozubených koliesok strčím do dierok rôznych veľkostí. Ostanú z polovice trčať von ale zapnú mechanizmus, ktorý trikrát tikne a kľúčik sa otočí sám od seba. Vzápätí sa tie dvere otvoria.

Ostanem len nemo zízať na to, ako sa dvere sami od seba odchýlia a mňa ovanie teplý vzduch. Končekmi prstov úplne odtisnem dvere a s hlbokým nádychom nimi prejdem. Náramok vytiahnem zo zámky a dvere sa začnú sami od seba zatvárať. Stojím tam a pozerám sa na ne, až kým sa úplne nezatvoria. Dokonca aj potom. Len nemo zízam na Kupolu. Ale tentoraz z vonkajšej strany.

Stojí ma neskutočne veľa námahy, aby som sa otočila. Aby som za sebou zanechala miesto, na ktorom som vyrastala spolu so všetkým, čo ma urobilo tým, kým som teraz.

Silno stisnem pažbu zbrane v rukách a pomalým krokom sa vyberiem preč. Až po niekoľkých krokoch, čo zatínam zuby a presviedčam sa, aby som neplakala, si všimnem asi tú najčudnejšiu vec zo všetkých. Baterku mám v ruke, ale je vypnutá. Napriek tomu dokonale vidím tunel, tiahnuci sa do nekonečnej diaľky. Je rovnako čistý ako aj jeho druhá strana, ale čo ma znervózni je fakt, že malé lampičky, zapichnuté do stien, svietia jasným svetlom.

Po bokoch tunela sú dvere, niekedy pravdepodobne slúžili na údržbu, ale teraz sú otvorené a zíva z nich tma. Čím viac takých dvier miniem, tým viac sa vo mne nahromadí nervozita a musím stískať AP-R zbraň ešte silnejšie. Až ma rozbolia prsty.

Môj strach len narastie, keď pravidelné svetlo zanikne a len občasne blikne niektoré z lampičiek. A aj to len každých dvadsať až tridsať metrov. Nerozumiem tomu celému. Akoby to mohlo ešte fungovať? Celé mi to pripadá minimálne natoľko absurdné ako aj to, že som dvere odomkla náramkom. Maminým náramkom.

Je teplo a dusno, ale ostávam v bielom svetri s kapucňou na hlave. Moje kroky sa ozývajú všade naokolo, ako kráčam vpred. Budeš pokračovať rovno ďalej, až kým budeš vládať. Steph mi prikázala, aby som nezastala. Tak nezastanem. Nemôžem. Ani ak ma obklopuje tma a som  príliš pod vplyvom neznámeho okolia na to, aby som zas zapla baterku.

Budeš pokračovať rovno ďalej, až kým budeš vládať.

Opakujem si jej slová v hlave, aby som nezastala a nezrútila sa. Chcem plakať, kričať a vrátiť sa. Ale to už nejde, ak som už raz tu, ak pre mňa toľko riskovali, nemôžem sa vrátiť. Za žiadnu cenu.

Budeš pokračovať rovno ďalej, až kým budeš vládať.

Spomeniem si na Riove slová, na jeho bozk. Prinútim sa kráčať rýchlejšie. Dupot mojich topánok a pukanie žiaroviek je to jediné, čo počuť.

Vlastné kroky mi znejú ako údery dela- neskutočne hlasno. Snažím sa dýchať čo najmenej, pamätám si slová učiteľky zo školy, ktorá tvrdila, že za hranicami je obrovské množstvo radiácie, ktoré znemožňuje dýchanie. Možno za to môže AntiR gény, ale ja okrem väčšej teploty necítim vôbec nič. Aspoň po fyzickej stránke. Po psychickej sa chcem zrútiť. Alebo minimálne sa otočiť.

Kráčaj, kráčaj, kráčaj! opakujem sama sebe. Nemôžem zastať, nemôžem sa obzrieť. Bude to len horšie. Srdce v hrudi sa búri. Chce utekať. Odtrhnúť sa od zvyšku môjho tela, vziať neexistujúce nohy na imaginárne plecia a ísť späť. Čo mi to len napadlo, keď som s týmto súhlasila? Bez námietok? Bola som až taká zúfalá?

Zas pocítim slzy, ktoré sa mi hromadia v očiach, ale potláčam ich. Nemôžem plakať. Nie tu a nie teraz. Nie keď sa k pravidelným krokom a pukaniu pridá niečo ďalšie.

Zastanem v polovici kroku a zbraň inštinktívne napriahnem pred seba. Snažím sa ani nedýchať, aby som začula o čo ide.

Kroky. Rýchly dupot nôh. Prerývané dýchanie. A stále je to niečo bližšie.

Srdce sa mi rozbúcha šialene, krv v žilách sa takmer zblázni, až počujem len jej hučanie, nie kroky cudzinca. Stojím v strede tunela, so zbraňou pred telom, ale cítim sa bezmocná. Čo ak je to Mutant? Alebo ešte horšie? Hoci, čo horšie by to mohlo byť? Za stenou Kupoly nežije už nič iné. Okrem mňa.

Žiarovka blikne presne v momente, aby som zbadala hrivu tmavých vlasov v hustých kučerách. Ono zrejme tiež zbadá mňa. „Kto si?!" skríkne hlas, ktorý patrí dievčaťu. Mladému dievčaťu. „Ako si sa sem dostal?!"

Kvôli kapucni si asi nevšimne, že nie som chlap. Roztrasené ruky so zbraňou mierne skloním. Potom žiarovka blikne zas, ale teraz už ostane zasvietená.

Sotva tri metre predo mnou stojí dievča. Zrejme ešte mladšie, než ja s hustými kučeravými vlasmi, ktoré jej padajú do tváre. Na tom by nebolo nič zvláštne, ak by nemala v rukách revolver a nemierila by priamo na mňa, ako aj ja na ňu. No o to viac ma dorazí farba jej pleti. Má ju tmavú ako mliečna čokoláda.

„Kto si?!" zopakuje otázku.

„Pokoj," poviem potichu, hoci sa mi trasie hlas. Ruku so zbraňou pomaly sklopím k zemi a druhou si stiahnem kapucňu z hlavy. Nedokázala by som ju zastreliť ani ak by ma ohrozovala.

Ona ale zbraň neskloní a svoje tmavé oči upiera na mňa bez štipky strachu. „Kto si?!"

Pamätaj si, kým si a prečo si tam, kde si. Ak sa dostaneš do problémov, alebo úzkych, pomôže ti to. Som si tým istá. Rozumieš mi, Rosielee Parkerová?

Slová Steph sa mi vynoria v mysli ako nejaké kúzlo. „Som Rosielee Parkerová."

Dievčaťu akoby razom došli slová a len zažmurká mojim smerom. Následne sklopí zbraň k zemi. „Vravíš mi pravdu?"

„Mám dôvod klamať?"

„Máš." Prikývne okamžite a zastrčí si zbraň za opasok. „Ale... pochybujem, že klameš."

Podíde ku mne a prezrie si ma od hlavy po päty. Takýto vyčítavý pohľad na mňa neupieral ešte nik a to nehovorím o tom, že to dievča je minimálne o hlavu nižšie ako ja. „Prečo si tu?"

„Dostala som sa do problémov."

„Tak si sa rozhodla ujsť za hranice? Skvelý nápad!" Treskne rukami vo vzduchu a ironicky sa usmeje. „Čoby sa ti tu predsa mohlo stať?"

Pohľadom zavadí o zbraň v mojich rukách. „Ktorý kaliber?"

„Čo?"

„Aká farba AP-R zbrane, ty mudrc." Pretočí nado mnou očami. „Biela alebo čierna?"

Napadne mi, žeby som zaklamala, že biela. Predsa, bolo by to jednoduchšie, na druhej strane ma ale neskutočne zaujíma jej reakcia. A hlavne to, že odkiaľ, dopekla, vie o AP-R zbraniach.

„Čierna."

Uznanlivo vypískne. „Pekne. Dobre, Rosita, či ako sa voláš. Nasleduj ma."

„Kde?"

„Chceš nebodaj ostať tu, uprostred ničoho?" nadvihne na mňa obočie.

„Hm... nie?" Je za Kupolou aj niečo, čo sa nepočíta za nič?

„Bože, začínam mať pochybnosti o tom, že si mi neklamala. Jasné, že nechceš. A teraz padaj. Kráčaj predo mnou, aby som si bola istá, že mi neujdeš."

Chytí ma za ruku a potiahne pred seba. Postrčí ma, aby som sa dala do pohybu. Neisto sa vyberiem vpred, zatiaľ čo si ona niečo mrmle popod nos za mojim chrbtom.

„Ty si kto?" opýtam sa jej po značnom váhaní.

Zasmeje sa nad mojou otázkou. „Už som si myslela, že sa ani nespýtaš. Som Galia."

Ak by do mňa odzadu neštuchala, možno by som sa opýtala aj tú otázku, ktorej odpoveď ma zaujíma oveľa viac, ako jej meno. Ako je možné, že má pleť farby kakaa? V živote som nič také nevidela.

„Neopováž sa ma opýtať na to, prečo mám takúto pleť!" zahriakne ma, akoby mi čítala myšlienky a ja sa musím napriek všetkému usmiať.

Som tu.

Za hranicami v Kupoly. V tunely s blikajúcim svetlom. A s dievčaťom zvláštnej farby, ktoré ma zozadu poháňa ďalej. Kde? To netuším. Ale v tej chvíli ma to ani nezaujíma. Našla som život za Kupolou. Človeka. Nie som sama.

Teraz už nič nie je nemožné. Môžem dúfať v lepší koniec. Minulosť nechávam za sebou každým krokom a sústredím sa len na cieľ, ktorý je v nedohľadne. Na budúcnosť, ktorá môže byť svetlá aj tmavá, no rozhodne bude iná.

Zbraň z ruky si zastrčím za opasok, čo Galia nejako ošomre. Nevadí mi to. Prečo by malo? To dievča má možno trinásť. A má tmavú pleť. Ešte stále tomu nerozumiem.

A pozná AP-R zbrane. Rovnako, ako aj moje meno. Odkiaľ? Odpovede nepoznám. Sú zahalené v tme. Rovnako, ako aj budúcnosť.

Neviem, čo čakať od ďalšieho kroku. Či na mňa niekto nevybehne spoza rohu, alebo či ma Galia nebodne nožíkom do chrbta. Možné je všetko. Teraz tomu už naozaj verím.

Pokračovanie čoskoro....

Sme na konci :( o pár minút sa objaví aj "Slovo na záver" kde sa okrem iného dozviete niečo aj o pokračovaní :) Btw. len podľa mňa sa tá pesnička k tejto časti neskutočne hodí? :D