Tikot nástenných hodín je to jediné, čo prerušuje neznesiteľné ticho. Dokonca aj otec mlčí, hoci je hore a len meter odo mňa. Asi vycíti, že ak by sa ozval, nedopadlo by to najlepšie.

Nedokážem ani len rozmýšľať. Všetko naokolo, vrátane mojich myšlienok, sa stráca v hmlovitom opare otcových cigariet. Za čo som výnimočne vďačný. Nezniesol by som všetky vyčítavé slová vlastných myšlienok. Stačí mi, že ešte stále pred sebou vidím Ross, so slzami v očiach ako chladnými slovami, z ktorých behajú zimomriavky, šepká: Zmizni, klamár.

Zničil som jej život, má na podobné vyjadrenia plné právo, ale nedokážem poprieť, že ma jej slová bolia. Dúfal som, kdesi v hĺbke duše som sa nevzdával nádeje, že ma pochopí. Aspoň sa opýta, prečo som konal tak ako, a nakoniec si pripustí možnosť, že nie som najväčším zločincom tejto planéty.

Pravda je však iná a ja by som jej to nemohol zazlievať ani ak by som chcel. Neustále si vybavím jej úsmev, jej smiech, jej šťastné oči, ktoré ale vzápätí prekryje spomienka na včerajší večer. Na moment, keď zistila, ako to v skutočnosti je a dokázala v sebe nájsť dosť sily na to, aby mi s kamennou tvárou povedala tie dve osudové slová. Zmizni, klamár.

Nenazvala ma zradcom, ani bastradom, ktorý zapredá priateľov. Použila slovo, ktorého som sa bál najviac. Lebo áno, zradil som ju, zapredal som naše priateľstvo, ale len preto, aby som ochránil ako ju, tak i Nat a otca. Na to obvinenie by som mal výhovorku. Ale pravda je taká, že jediné, čo jej vôbec nedokážem vyvrátiť, je klamár. Obyčajný slizký had, klamlivý prízrak. To som ja. 

Nenávidím sám seba. A o to viac, čo mi povedala Meerová tesne pred tým, čoby som odišiel. Elegantne mi oznámila, že som jej poskytol veľmi cenné informácie, ale, bohužiaľ, prišli príliš neskoro. Nat to stálo život a čoskoro sa k nej pridá aj Ross. Akoby nebolo mojej duši aj bez toho neskutočne ťažko.

+++++

Klopanie na dvere ma vyruší v nemom sedení. Neviem, koho mám čakať, ale veľmi ma to ani nezaujíma. Teda do chvíle, kým neotvorím a žena pred dverami bez slov nevojde do môjho domu.

„Skráťme to, nemám čas," vyhlási pričom si svojvoľne prejde po chodbe a bez zastávky zamieri rovno do mojej izby. Zaujímalo by ma, odkiaľ vie, kam ísť. A prečo nesmeruje do obývačky ako každý normálny človek.

Vysoká žena s modro-sivastými vlasmi a perami červenými ako krv sa posadí na moju posteľ a ruky si zloží do lona pričom na mňa uprie oči ešte sivšie, než búrkové mračná za hranicami.

„Poslala vás Meerová?" spýtam sa. Nebol by som prekvapený, akurát mi nesedí, že za mnou pošle pomerne mladú ženu s jazvami na tvári, ktorá vyzerá akoby ju len vystrihli z kancelárskeho prostredia. Teda, okrem tých jaziev.

Pokrúti hlavou. „Som tu čisto z vlastne vôle, Rio."

„Kto ste?"

„Stephanie Tysonová," povie s jemným úsmevom, ale mne to vyrazí dych. No počkať...

„Nemali by ste byť mŕtva?"

Pretočí nado mnou oči. „Vieš, že sa na túto istú otázku opýtala aj Ross?"

„Počkať- ona vás pozná?"

„Môžem ti to vysvetliť svojvoľne, alebo tu chceš sedieť do večera?" Nadvihne na mňa obočie a ja jej dám voľnú parketu.

Stephanie sa usmeje. „Som rada, že počúvaš. Prišla som kvôli Ross. Meerová chce využiť jej gény na vlastné účely. Bude ju chcieť využívať do posledného kúsku jej síl."

„Zabije ju?" spýtam sa so stiahnutým hrdlom.

„Konkrétne jej nezavŕta guľku do hlavy, ale dlho to nemôže vydržať. Dávam jej maximálne tri týždne kým sa nezrúti tak, že už nebude môcť chodiť, bude blúzniť a v hlave sa jej bude miešať skutočný svet s vymysleným. Potom už stačí pár dní a my jeden deň otvoríme celu na to, že si zo zúfalosti rozhrýzla zápästie až kým sa nedostala k žilám, alebo že ukradla striekačku a vtlačila si do žíl vzduch."

„Prečo mi to vravíte?" Stiahnuté hrdlo mi ledva dovolí dýchať, nieto hovoriť.

„Pretože vám, tebe aj Ross, chcem pomôcť."

„Prečo?" Neverím jej. Z akého dôvodu by nám pomáhala? Má byť mŕtva, nie nápomocná.

„Poznám teba aj Ross lepšie, akoby ste si mysleli. Viem o nej viac ako ty, rovnako ako aj o tebe. Pracujem pre Meerovú dlho a mám informácie, o ktorých sa ti ani nesníva."

„Odkiaľ toho toľko viete?" Ani neskrývam prekvapenie, ktoré plynie z jej slov, ale to všetko potláča zlý pocit z toho, čo som spôsobil Ross. V podstate som ju zabil.

„Záleží na tom?" spýta sa s hlbokým povzdychom, „Ide o to, Rio, že ak nechceš, aby umrela v hrozných mukách, tak mi budeš dôverovať."

Jej slová mi stačia na to, aby som prikývol. Ak existuje čo i len malá nádej na záchranu Ross, musím sa jej chytiť. A držať sa jej, aj za cenu, žeby som na to doplatil ja. Podľa slov Meerovej, Nat sa už aj tak zbavila. Aj keď tomu odmietam uveriť. Pochybujem, žeby také eso v rukáve len tak zahodila. Možno práve to mi dodáva silu na to, aby som sa ako tak držal nad vodou. „Povedzte mi... ak by sa nám aj podarilo dostať Ross zo zajatia, kde by ste ju chceli ukryť?"

„To je veľmi jednoduché, Rio." Pousmeje sa a pohľad uprie von oknom.

Čakám, že dokončí svoje slová a povie mi, čo chce s Ross urobiť po tom všetkom, ale keď ostáva ticho nasledujem jej pohľad, ktorý zapicháva na jedno jediné miesto- na stenu Kupoly.

+++++

„Teraz mlč," stopnem Amu, ktorá sa na mňa nalepila vo chvíli, keď som vošiel do budovy Ostreľovačov.

„Nebudem mlčať!" protestuje okamžite a zahatá mi cestu. „Čo to celé s Ross znamená? Do riti, Rio! Ty predsa dobre vieš, že nie je žiadne monštrum!"

„Chceš sa dozvedieť pravdu?" nadvihnem na ňu obočie, no vzápätí očami zablúdim k malej kamere. Ona ale prikývne. „Nie teraz, Ama. Ak mi chceš pomôcť, vypadni odtiaľto a daj mi proste voľnú cestu, áno?"

Zvraští elegantné obočie a našpúli plné pery. „Čo chystáš?"

„Už žiadne otázky," zahriaknem ju a prejdem vedľa nej. Očkom vrhnem na hodinky na zápästí, ktoré ukazujú necelú minútu pred siedmou. Nemám času nazvyš.

„Dopekla," počujem ako za mnou zašomre ešte Ama, ale bez všetkého ďalšieho zmizne v ďalšej chodbe.

Telocvičňa zíva prázdnotou, keď prejdem jej dverami až do strelnice. V tej chvíli hodinky odbijú siedmu hodinu a zvedavé kamery pohasnú. Stephanie je na sekundu presná.

Vezmem do rúk jeden obyčajný revolver, aký zvykla občas používať Nat a vybehnem zo strelnice. Prefrčím chodbami do zbrojnice a zabachnem za sebou dvere.

Hlaveň revolvera namierim na malú zhasnutú kameru a rozstrelím jej očko. Prejdem k stojanu s AP-R zbraňami, kde ležia až tri kusy tej vzácnej pištole. Loseina, Natina a Rossina. Všetky tri dievčatá zrejme práve teraz bojujú o život, akurát v úplne odlišných podmienkach. Lose nakoniec prežila výpadok energetiky a odvety sa jej stav rapídne zlepšuje.

Schmatnem Rossinu zbraň z podstavca a na jej miesto zastrčím revolver, aby sa Meerovej nespustil poplach, že zmizla zbraň. Rossinu AP-R zbraň si zastrčím za opasok a vybehnem ďalšou chodbou. Mám približne ešte päť minút pred tým, ako znova naštartujú kamerový systém. Dovtedy musím vypadnúť z areálu SOFT-u.

Nasadnem do auta Vet- moje je zrejme ešte stále pod drobnohľadom Meerovej- a prudkým pohybom volantu zatočím auto do jednej z bočných uličiek.

Plán Steph je jednoduchý, no o to šialenejší. Dal by som ruku do ohňa za to, že ani ona sama nevie, čo sa môže v skutočnosti stať a len všetko vsádza na nádej. Na nádej, ktorá ma teraz ako jediná drží pri živote. Hoci mi je aj napriek tomu jasné, čo sa stane.

Ak ju zachránime, prídem o ňu. Ak sa nám to nepodarí, prídem o ňu. Pre mňa neexistuje víťazný cieľ. Je len tá možnosť, že si môžem večer ľahnúť spokojný s tým, že som zachránil život nevinného dievčaťa, do ktorého som sa úprimne, ale neviem ako, zamiloval. Aj keď ona ma bude nenávidieť už do konca života.

Prišiel som o ňu v prvý moment, keď chytila AP-R zbraň. Rovnako ako aj ona vtedy prišla o normálny a bezstarostný život. Akurát som si nemyslel, že to niekedy dopadne až takto zle. Ona musí odísť, ja musím ostať. Pričom ma zo srdca nenávidí pre niečo, čo som robil len a len pre ňu. Pre Rosielee Parkerovú, jedinú čiernu Ostreľovačku v histórii ľudstva. 

Predposledná časť :((( Poslednú mám už oficiálne dopísanú a je najdlhšia zo všetkých :D Vyše 4400 slov :D Poprípade, ak chcete, môžete povedať, kedy ju mám zajtra pridať... akoby vám to vyhovovalo a tak :D Mne je to už v podstate jedno, len nie pred obedom. Ďakujem :DD