Dlho len ležím na nepohodlnej posteli v tmavej cele. Neplačem. Nedokážem to. Zopár sĺz mi z očí stihlo uniknúť, ale to bolo všetko. Akoby mi na tom ani nezáležalo. Akoby mi nevadilo, že ma zradil človek, ktorému som verila. Nie je to pravda. Raní ma to oveľa viac, ako si sama pripúšťam. Zožiera mi to srdce zo stredu. Je to tá najhoršia forma trestu.

Ani nezaregistrujem, kedy sa ku mne niekto v cele pridá. Až do chvíle, kým mi studená dlaň nepristane na kolene. Možno som medzičasom zaspala, inak si to vysvetliť neviem.

„Ja viem, že nespíš," prihovorí sa mi ženský hlas, ktorý si po krátkej chvíli priradím k Stephanie Tysonovej.

„Ani som netvrdila, že spím."

„Tak sa potom posaď, musíme si pohovoriť."

„Nemáme o čom hovoriť," odvrknem a ako trucovité dieťa ešte aj privriem viečka.

„Nie si snáď zvedavá na celý obraz?"

Týmto si získa moju pozornosť natoľko, až sa prinútim posadiť. „Obraz čoho?"

Stephanie si vloží ruky do lona a zhlboka sa nadýchne. „Roky som pracovala pre SOFTPOE. AntiR gény sa u mňa prejavili až v dospelosti, keď som mala dvadsať rokov. V tej dobe nemala Kupola ani len sivého a červeného Ostreľovača, preto prišlo veliteľke, matke Meerovej, vhod, že som sa objavila. Mala som troch bratov. Dvojičky, ktoré mali sotva pol roka a jedného dvanásťročného. Mama s otcom sa úprimne milovali. Boli šťastní, že som konečne našla miesto, na ktoré zapadám.

Meerová staršia to videla. A rozhodla sa zneužiť to. Raz si ma k sebe zavolala pod hlúpou zámienkou, na ktorú si popravde už ani nepamätám. No náš rozhovor sa ubral zlým smerom už hneď na začiatku.

Hovorila, aké nešťastie by bolo, ak by dvojičky umreli. Ako by to moji rodičia nezvládli. Hlavne ak by sa potom stalo niečo aj Jeremymu, môjmu tretiemu bratovi. Šokovala ma tým a tak sa jej podarilo nahovoriť ma na takmer hocičo.

Najskôr to bolo obyčajné sledovanie dvoch ľudí, ktorí tri týždne na to umreli. Potom to bolo špehovanie starej ženy, ktorá deň na to dostala infarkt. Nechcela som pokračovať. Namietala som a vzoprela som sa jej praktikám. Povedala, že mi dáva poslednú šancu zmeniť svoj postoj. Nechytila som sa jej.

Na ďalšie ráno boli dvojičky preč. Jednoducho zmizli. Mama to nezvládla, podrezala si žili. To zas zničilo otca, ktorý mi zobral v noci zbraň a strelil sa do hlavy. Jeremyho to zložilo ešte viac ako mňa. Zmizol, akoby ani nebol existoval.

Hľadala som ho dlhé dni. Potom týždne a mesiace. Zničilo ma vedomie, že za ich smrť môžem ja. Nezvládla som ten nátlak. Tak som sa rozhodla skočiť z vrchu budovy SOFTPOE. Vtedy mi to prišlo ako jediné správne riešenie. No Meerová s tým rátala.

Posledné, čo si pamätám, je bolesť. Vedcom a lekárom sa nejako podarilo dať ma znova dokopy, ale viditeľné fyzické znaky mi ostali až doteraz. Vtedy som si nepamätala nič z predošlého života a to Meerovej vyhovovalo. Keď sa mi začali vracať spomienky, ostala som mlčať. Každý si až doteraz myslí, že neviem o ničom, čo sa stalo predtým, ako som sa zobudila v labáku.

No Meerová sa medzitým pokúsila aj o niečo iné. Chcela zo mňa vyňať AntiR gény, aby ich mohla využiť na vlastné účely. Používala na to tie látky, ktoré sme dali aj tebe. Stimulujú rôzne časti mozgu, aby vyvolali stále iné pocity, čím sa ti v tele vytvoria hormóny, v ktorých sa nachádzajú rádioaktívne gény. Ale moje telo neprodukuje dostatočné množstvo tých génov, aby ich dokázala získať. Preto chce teraz využiť teba. A to, že tvoje telo obsahuje aj zápornú radiáciu je len plus."

„Prečo mi to celé hovoríš?"

„Pretože sa toto celé deje z nejakého dôvodu. Rodina Meerovej hrá podobnú hru už pridlho na to, aby som to len tak ignorovala. Kým som robila Meerovej sekretárku a pomáham jej, zistila som mnoho vecí a spoznala ľudí, ktorí toho vedeli viac, než by bolo Meerovej milé. Viem toho dokonca viac, ako ona a to len preto, lebo som si získala dôveru istých ľudí. Viem, prečo ju natoľko desí meno Parkerová a aj to, ako sa stadiaľto môžeš dostať."

Poslednými slovami ma úplne šokuje. „Ako to myslíš? Ak aj odídem, Kupola je uzavretá, každý sa pchá Meerovej do zadku. Nemala by som šancu skryť sa pred ňou."

„O tom nepochybujem," prikývne Stephanie a prenesie svoj pohľad na mňa, „Ale mám plán a som ochotná pomôcť ti. Len nie hneď teraz. Na dnešný večer všetko zariadim a tvojou jedinou úlohou bude veriť mojim rozhodnutiam."

„Prečo by si to urobila?" Možno by som jej nemala veriť. Zrejme ma chce len vlákať do nejakej pasce, ale mám na výber? Pravda je taká, že nemám. Navyše, jej príbeh ma dostatočne usvedčil v tom, že Meerovú neznáša minimálne tak ako ja. Momentálne je jediný človek, na koho sa môžem spoľahnúť.

„Ako som ti vravela, poznám príbeh tvojej rodiny a nebudem ti klamať, uchvacuje ma. Možno až príliš."

„Aj mi povieš, čo je na mojej rodine tak výnimočné?" Na túto otázku by som naozaj rada vedela odpoveď. Počula som o nej už toľko, ale stále neviem nič konkrétne.

„Nie," odpovie jednoducho, „Ak všetko pôjde podľa mojich plánov, dozvieš sa to od ľudí, ktorí sú do toho zainteresovaní oveľa viac, ako ja."

„Ako ma stadeto chceš dostať?"

„S menšou pomocou," prizná, „A ty mu budeš musieť veriť, nech si už o tom celom myslíš čokoľvek."

„Spýtam sa zas- prečo to robíš? Neverím, že je to len kvôli mojej rodine."

„Máš pravdu," prikývne po chvíli váhania, „Robím to z viacerých dôvodov, ale jedným z najväčších je práve tvoja povaha. To, ako si sa zachovala pod vplyvom séra, alebo to, ako sa držíš aj napriek tomu, čo si sa dozvedela ani nie pred troma hodinami."

„Podarilo sa to Meerovej? Získala moje gény?"

Stephanie pokrúti hlavou. „Nebola to správna látka, ale aj tak sme dostali aspoň nejaké vzorky. To je ďalším z dôvodov, prečo tu dlhšie nemôžeš ostať. Ak získa AntiR gény, môže to mať fatálne následky."

„Čo s nimi chce?"

„To je nadlho a ja nemám čas na vysvetľovanie všetkého, čo sa toho týka. Ale Meerová ma za tebou poslala práve preto, aby som ťa zobrala na ďalšiu z tých testov."

„Ja sa tam už nevrátim," odvrknem dôrazne. Hlasy ľudských kostier mi ešte stále znejú v hlave ako ozvena a odmietam k nim pridať ďalšie.

„Ja viem, že je to nepríjemné, ale sľubujem ti, že je to naposledy. Navyše, dnes som Meerovú nahovorila na šetrnejšiu fázu."

„Čo bude stimulovať? Vlastne, čo mala byť tá predošlá?"

Steph sa zamračí. „Tá predošlá nebola nijako konkrétna. Bola zmixovaním bezmocnosti, strachu a mala vyvolať na povrch tie najsilnejšie veci z tvojej mysle. A tá dnešná... nechaj sa prekvapiť. Po tom, čo sa stalo dnes, neviem úplne predpokladať ako sa tvoja myseľ zachová pod vplyvom toľkých hormónov."

„Takže teraz mám vlastne dobrovoľne zájsť do toho laboratória, ty ma zase napicháš, ja prežijem bohviečo a potom budem mať možno tak hodinu na to, aby som sa psychicky pripravila na to, že my chceš stadiaľto dostať?"

Stephanie prikývne so širokým úsmevom a očami tak sivými, až mám pocit, že sú stelesnením šialenosti. „To máš ešte v pohode, Ross. Nechci vedieť, čo musím za tú jednu hodinu stihnúť ja."

+++++

Trávnatá pláň sa tiahne do nekonečna. Všade vidno len tú zeleň a modrú oblohu, ktorá kraľuje nad mojou hlavou. Otáčam sa okolo vlastnej osi, ale pohľad je na všetkých stranách rovnaký- nekonečný, ale tak krásny.

Zrazu sa predo mnou vynorí stena. Stena Kupoly, ktorá však nie je taká, na akú si spomínam. Je priehľadná, krásne vidno za jej hranice. Na to nehostinné miesto pokryté prachom a blatom s tmavou búrlivou oblohou.

Končeky prstov pritisnem k horúcemu povrchu, ktorý sa rozvibruje aj pod tým jemným dotykom. Pery sa mi mimovoľne roztiahnu do širokého úsmevu.

„Ross." Moje meno chytí ozvena a odrazí sa od stien Kupoly. Otočím sa za zdrojom hlasu a usmejem sa ešte viac vo chvíli, keď za sebou zadám Ria.

Je oblečený celý v sivom, vlasy havranej čiernej má rozstrapatené a zelené oči mu žiaria šťastím. Podíde ku mne bližšie a prepletie si so mnou prsty. Nemôžem si pomôcť, musím sa usmievať.

No potom si spomeniem na to, čo urobil. „Prečo si mi to urobil?" spýtam sa s chvejúcim hlasom, ktorý neviem ovládnuť.

„Čo?" opýta sa neskutočne prívetivo a mám čo robiť, aby som na celé zas nezabudla. No nemôžem si to len tak vymazať z pamäte. Urobil to a ja na to nemôžem zabudnúť.

„Zradil si ma," vydýchnem a pocítim štípanie sĺz v očiach.

„Myslíš tú maličkosť? Ale, Ross. Komu na tom záleží?"

„Mne."

„Nemalo by," povie nezaujato a pustí moju ruku zo zajatia.

„Samozrejme, žeby malo," namietam, ale on sa otočí chrbtom a začne kráčať preč. „Kde ideš?" zakričím za ním.

„Za Meerovou," odpovie bez váhania a pridá do kroku.

Skôr, ako odpoviem, začujem chrupčanie. Akoby sa lámalo sklo. Otočím sa a zbadám to, čo ma vydesí k smrti. Pozdĺž celej steny Kupoly sa tiahne dlhá prasklina, ktorá sa stále zväčšuje.

Bez rozmýšľania sa otočím späť, aby som sa rozbehla a dostala sa čo najďalej od pukliny, ale Rio sa na mňa vrhne.

Priklincuje ma k zemi a udrží ma tak blízko rozpadajúcej sa steny. „Ak padne toto miesto, padneš aj ty," zavrčí s perami pri mojom uchu.

„Rio, bež!" Pokúšam sa odsotiť ho od seba, ale bez úspechu. To už len vydesene sledujem časti steny, ako sa na nás rútia.  

V tom momente sa vydesene strhne z halucinácie s výkrikom, ktorý mi ukradne z pľúc všetok vzduch.

Robí Ross dobre, že verí Steph? A ak už... kto asi je ten človek, ktorý má Steph pomôcť s jej plánom? :DD