Sedím s pohľadom upreným do prázdna. S myšlienkami porozhadzovanými po celej cele. Pán záchranca ma sem musel priniesť na rukách. Nevládala som sa postaviť. Vlastne, prvé sekundy som sa nevládala nadýchnuť.

Steph ma odpojila od tej vecičky, ktorá medzičasom nasiakla mojou krvou. No to nebol dôvod toho, čo ma tak nenormálne vyčerpalo. Ten krik si neviem dostať z mysle ani po uplynutí niekoľkých hodín.

Pravú ruku mám obmotanú bielym obväzom na zakrytie zvýraznených žíl. Hlavu si opieram o chladnú stenu, pričom sedím na zemi. Potrebujem jediné- istotu, že nie som v tom šialenom svete, do ktorého ma dostala tá injekcia.

Stephanie tu so mnou ešte chvíľu pobudla. Vysvetlila mi, čo to malo byť. Vraj chce Meerová vyňať moju krv v rôznych situáciách, aby zistila, kedy sa v nej nachádza najviac AntiR génov.

Nechápem, na čo sú jej moje gény, ale jedno viem istotne- do tej hrôzy sa už nikdy dobrovoľne nevrátim.

Avšak moje myšlienky lietajú aj iným smerom. Neviem, či už prešiel deň od môjho pobytu, alebo nie, ale Rio aj otec si určite všimli, že niečo nie je v poriadku. A ak už Meerová predložila svoje falošné dôkazy Rade, určite vie každý v Kupole čo sa údajne stalo. Alebo lepšie povedané, čo som údajne zač.

Neviem, čo si mám o konaní Meerovej myslieť. Na čo sú jej tie gény? A vôbec, prečo na ich ťaženie využíva mňa, ak má poruke Stephanie Tysonovú, niekdajšiu červenú Ostreľovačku?

+++++

Dvere sa otvoria a ja inštinktívne čakám Meerovú, poprípade Stephanie. No namiesto niektorej z nich do cely vstúpi Rio.

Hlavu má sklonenú, plecia zvesené. V tej chvíli moje srdce oťažie ešte viac, ako doteraz bolo, ale aj tak vyskočím na nohy a vrhnem sa mu okolo krku. Chcem len objatie od niekoho, komu skutočne verím.

Zovrie ma vo svojej náruči tak pevne, až mi vytlačí z pľúc všetok vzduch. No v tej chvíli mi to nevadí. Len vdýchnem sviežu vôňu, ktorá ho neustále obklopuje. Na moment sa cítim, akoby bolo všetko v poriadku. Škoda, že je to len ilúzia.

„Ale, ale." Do cely vstúpi Carlota Meerová v obtiahnutej čiernej sukničke a bielej blúzke. Pozerá sa na nás s úškrnom tak spokojným, až mi nabehnú zimomriavky.

Rio sa odo mňa odtiahne, ale pozerá mi do očí tak úpenlivo a prosebne, že mi to príde zvláštne. Posledné dni sa správal čudne, ale to je oproti jeho mlčanlivosti nič. Jeho správanie ma desí hádam ešte viac, ako samotná Meerová.

„O čo tu ide?" zamračím sa.

„Ide o to," začne Meerová a pre ňu typicky si prekríži ruky na hrudi, „že tuto pán Rott je vám dlžný vysvetlenie."

Spýtavo sa pozriem na Ria, ktorý sa zrazu vyhýba môjmu pohľadu. Pozerá sa všade možne, len nie na mňa, čo ma ešte viac znervózni. „Rio," vydýchnem potichu, ale keď sa mi pozrie do očí, mám pocit, že sa zrútim. V tých živých očiach, ktorých vnútro stále plápolá divokým ohňom, sa razom zračia slzy čistej beznádeje.

„Ako vidím, nášmu kamarátovi nie je do reči," poznamená Meerová sucho, „a pritom som dúfala, že ak už nič iné, aspoň si prizná vinu."

„O čom to točíte?"

Meerová nado mnou pretočí očami. „Ide o to, slečna Parkerová, že pán Rott je ten, ktorý nám zaobstaral výpoveď Philipa Meinoira."

Nedokážem správne reagovať na jej slová. Vlastne nedokážem reagovať vôbec. Jednoducho ustrniem. Pozriem na Ria, aby mi vyvrátil tvrdenie Meerovej, ale jeho zúbožený pohľad mi dáva jasnú odpoveď- urobil to on.

Ani neviem ako, slzy sami natlačia do očí. Vidím rozmazane, ale začnem krútiť hlavou, akoby som tak mohla zmeniť to, čo urobil človek, ktorému som verila. Je to ako ten najpodlejší úder pod pás.

Ja som doňho vkladala vlastnú dôveru. Mala som pocit, že si hovoríme jedine pravdu. Že si navzájom dôverujeme. Stojíme pri sebe a pomôžeme si, keď to ten druhý potrebuje. Myslela som si, že sme kamaráti. A on pritom celý čas pracoval pre Meerovú. Pre človeka, pred ktorým ma varoval ešte aj on sám.

Prečo?

Len jediná myšlienka mi pripadá správna, ale tá je zároveň tak neskutočne zraňujúca, že si ju odmietam pripustiť. Mohol by byť taký pokrytec? Mohol by mi vravieť, že Meerovej ide len o moc, kým on sám sa s ňou spolčí, aby sa stal najsilnejším Ostreľovačom? Mohla som sa v ňom tak neskutočne zmýliť? Môže byť človek, ktorý mi toľkokrát pomohol, len obyčajný slizký had, využívajúci dôveru iných? Môže stáť aj za postrelením Lose?

Odmietam tomu uveriť. Dokonca aj jeho pohľad podporuje nejasný plamienok v mojom vnútri, že celá táto situácia je len obrovské nedorozumenie a on je nevinný. No prečo by to robil? Aký iný dôvod by na to mal?

Hľadím na neho so slzami v očiach, pričom krútim hlavou. Musí to byť zlý sen, obyčajná nočná mora, ktorá sa raz skončí. Prosím, nech je to len zlý žart, fádne klamstvo, alebo ilúzia. Prosím.

„Ross," začne Rio ticho a urobí krok ku mne, ale ja v rovnakom momente cúvnem.

„Nechaj ma," pretisnem cez hrdlo stiahnuté zadržovaním plaču. Nemôže vidieť, že ma natoľko zlomil. Zničil ma oveľa viac, ako Meerová, ako jej činy, ako jej rozhodnutia. To on je ten, kto mi zasadil najhorší úder. „Rio, nechaj ma. Choď preč."

Rio zastane. Dlho sa na mňa zadíva, no ja odvrátim pohľad. A to len preto, aby si nevšimol slzy, ktoré sa mi kotúľajú po lícach. „Zmizni," precedím pomedzi zuby. Až sa začudujem, že to dokážem povedať tak chladne. Akoby som zrazu necítila nič. Neexistuje slnko za Kupolou, neexistuje život za hranicami. Neexistuje sloboda, nie je spravodlivosť, zmizla všetka ľudskosť. „Klamár," dodám už tichšie, ale s rovnako bezcitným hlasom.

Meerová ma chcela vidieť zlomenú? Chcela ma vidieť na dne? Chcela, aby som plakala? Zrútila sa? Chcela to všetko dosiahnuť svojimi činmi? Len aby získala tie sprosté gény?

Nech sa páči, tu som. Ale nie je to jej zásluhou. Môže za to jediný človek, ktorý mi nahradil rodinu, keď som bola v koncoch. Ktorý strpel môj žiaľ za matkou. Ktorý bol ochotný vyučiť ma za Ostreľovačku. Ktorý mi pomohol vydobyť si miesto a rešpekt. Ten, kto ma vytiahol z tmy na svetlo a následne sotil do čiernej diery. Zničil ma. Zničil moju dôveru. Dokázal mi, že ľudskosť neexistuje. Je to len ilúzia. Chabé slovo. Bezvýznamné nič. Obyčajná fráza.

Ľudia kedysi urobili chybu. Vytvorili zbrane. Začali ich používať na sebecké účely. Zničili svet naokolo. Skoro sa vyhubili. Kupola im dala novú šancu na život. Poskytla domov. Pokoj. Ochranu. Všetko, čo tak nesmierne potrebovali. Ako sa odvďačili?

Padli do tej istej chyby.

Ľudia dostali novú šancu na život. Ale na čo im je? Prečo by si zaslúžili nové možnosti? Stále predsa padajú z vrcholu nadol. Do tmy.

Ľudskosť je slovo. Slovo ktoré stratilo význam v deň, keď zničili Zem. Získalo znova hodnotu v momente, keď sa ľudia spojili, aby zachránili, čo sa dá. A znova padlo v popol vo chvíli, keď sa navzájom podrazili. Keď spojenectvo neznamená už nič viac, ako iba pretvárku. Keď skutoční priatelia neexistujú.

Ostáva moment, keď si odkázaný na seba. Nik iný o teba nestojí, je mu jedno, čo sa s tebou deje. Všetko zmizlo. Ľudskosť neexistuje.

Ľudia dostali novú šancu vrátiť späť stratené hodnoty. Nevyužili ju. Konečne si to uvedomím. Dobro neexistuje. Je len menšie zlo. Vo svete, v ktorom sa nikomu nedá veriť. 

No... *bezmocné ticho* :DD