Túžim len po jednej veci- zabiť toho namysleného poskoka, ktorý sa plazí Meerovej do zadku. Alebo ktovie kde ešte. V každom prípade, mohol by ho niekto vykastrovať.

Akoby nestačilo, že si k nám napochodoval akoby bol doma. Ak by som mala pri sebe zbraň, udržala by som ho v šachu, lenže problém je v tom, že zbraň mal on. Tým nás veľmi elegantne vyprevadil do Táninej izby a zamkol nás tam.

Táňa zvažovala možnosť vyskočiť cez okno, ale to by asi nebolo najšťastnejšie riešenie, keďže sme boli na druhom poschodí.

Wooler prevrátil moju izbu naruby pri snahe nájsť spis o Ostreľovačoch. Chvalabohu, neuspel. Jasné, nútil nás povedať to, ale ja som odmietala povedať čo i len slovo aj vo chvíli, keď mi pritisol zbraň k čelu.

No nečakala som, že rovnako tvrdá ostane aj Táňa. Jednoducho odmietala vydať čo i len hlásku, aj keď sa jej leskli slzy v očiach. Netuším, čo sa s ňou porobilo, no v tej chvíli som na ňu bola nenormálne hrdá.

Wooler to s nami nakoniec vzdal, hoci ak by nemal jednoznačný príkaz od Meerovej- nikomu neskriviť ani len vlások- tak by sme obe skončili s guľkou uprostred čela. Sršalo to z neho tak jasne, žeby to mohol mať pokojne napísané na vrchu hlavy.

Ale tým neskončil. Táni zakázal hovoriť o všetkom, čo sa stalo, moju zbraň spolu s mobilom si vzal zo sebou a mňa nasadil na zadné sedadlá svojho luxusného autíčka.

Vysadil ma v neznámej časti mesta, dosť ďaleko od miesta, kde je SOFTPOE a aj môj dom, so slovami, že mi dala Meerová úlohu.

Už vtedy som šípila podraz, ale čo som mala robiť ak v ruke ešte stále držal revolver? Ktorý by, len tak mimochodom, ani nemal existovať?

Vraj mi Meerová nakázala zájsť na opačnú stranu Kupoly, aby som dohliadla na prenos elektrických panelov, ktoré majú nahradiť vybuchnutú elektráreň. Jasné, nedávalo to zmysel, keďže zo sociálneho hľadiska som bezprávne nič, ale koho to zaujíma, ak sa ma môžu zbaviť?

Mobil nemám, ani zbraň, navyše, mi Wooler nasadil aj sledovacie zariadenie na zápästie, aby som nemala šancu ujsť alebo zájsť za Riom.

To, že dnes je všade tma neznamená nič dobré. Okrem toho, že ešte doobeda sa má preniesť hlavný generátor, by sa mali nainštalovať aj nové systémy, ktoré by presmerovali energiu do stien. To však bez fungujúcich počítačov nepôjde.

Pracovníci ma veľmi ochotne ubytovali v jednom menšom dome s postraším manželským párom. Tí podľa mňa ani nevedia, že som sa sem násačkovala.

„Môžeme?" zaujíma sa mladá žena, ktorá má za prácu zariadiť všetko ohľadom prepravy elektrických panelov. Vlasy zastrihnuté úplne na ježka má sčesané do jedného smeru. Stojí v dverách s rukami vedľa tela.

„Neviem, či je to dobrý nápad. V takejto tme by bolo riskantné prenášať tie panely," odpoviem a rukou si prehrabnem červené vlasy.

„Nemôžeme to odďaľovať," povie dôrazne a s rukami za chrbtom vstúpi do rozľahlej miestnosti plnej vypnutých počítačov. „Kupola potrebuje energiu. Viete si vôbec predstaviť aký chaos musí byť v centre? Ak nefungujú veci v nemocnici, alebo ak, nedajbože, odišli aj filtre vzduchu."

Pri tej myšlienke ma strasie. „Tak musíme počkať na chvíľu, keď sa im podarí nahodiť nejaké systémy. Nie sme v situácii, aby sme mohli riskovať zničenie tých panelov," prednesiem dôrazne.

„Ako si želáte," odpovie značne znechutene a vycúva z miestnosti, ktorá výnimočne zíva prázdnotou.

Tie panely vážne nemôžeme vystaviť nebezpečenstvu. Sú príliš vzácne. Dokážu premieňať kinetickú energiu rádioaktívnych častíc na energiu, ktorá je potrebná k normálnemu fungovaniu Kupoly.

Doteraz boli v testovacom štádiu, ale výsledky boli stopercentné. Jediným problémom toho celého je, že sa musia pripevniť na steny Kupoly zvnútra aj zvonka a následne prepojiť pomocou čipov a káblov.

Zrejme najväčšou komplikáciou je to, že sa na pár sekúnd musí otvoriť stena Kupoly, ktorá nie je odizolovaná od obytných častí, čiže sa musí okolo celého postaviť taký stan, ktorý vydrží silný nápor vetra a rádioaktívnych účinkov. V takejto tme by bolo všetko oveľa ťažšie a riskantnejšie.

Schmatnem sveter zo stoličky a vyjdem na chladný vzduch, ktorý mi štípe líca. Vietor mi strapatí rozpustené vlasy a opiera sa do voľného trička.

Nikdy sa toto ešte nestalo. Ak aj vypadla elektrina, za pár minút boli systémy znova plne funkčné. Na jednej strane som aj rada, že práve teraz nie som v centre, kde musia ľudia šalieť.

Dokonca aj tu je rozruch, domy v okolí majú pre istotu posťahované žalúzia, aby nebolo vidno, že svietia. Stále nechápem prečo ostalo osvetlenie domov v normále, kým sa Kupola zahalila do tmy. Tomu celému rozumie zrejme len Meerová, lebo vážne pochybujem, že toto je len náhoda.

Dýcham chladný vzduch, akoby mi vedel dať oporu. Chcem vedieť, čo je s Riom. Či prišiel na to, že som sa stratila. Čo mu na to povedali, kde je moja zbraň, alebo čo urobili Táni. Lepšia otázka je, čo urobila Táňa s papiermi Ostreľovačov.

Zvrtnem sa na päte, aby som šla späť do budovy, ale zašuchotanie listov po mojej pravici ma prinúti zastať. Dych sa mi zrýchli z nevysvetliteľného dôvodu a ruky zatnem v päsť.

Pomaly sa otočím za tým zvukom, ale v tej tme nedovidím ani len na tri metre. Nieto na pole porastené kukuricou.

Upokojujem sa, že za to môže len silný vietor, ale chrupčanie zaschnutých listov pod ťažkými topánkami sa len ťažko dá pomýliť.

Chrup. Tých zvláštnych zvukov je čoraz viac a to ma prinúti rýchlo vbehnúť do budovy, aj keď nepovolím na ostražitosti. A zrejme urobím dobre.

Miestnosť s počítačmi je rovnako nehostinná ako celý deň. Vládne tu pološero a chlad, ale horšie je, že počujem ťažké kroky, ktoré sú stále bližšie a bližšie. Čo najrýchlejšie zaleziem pod jeden stôl a čakám. Stoly sú poukladané v šíkoch s troma chodbičkami, takže kým ja mám celkom dobrý výhľad, mňa nemajú možnosť zazrieť.

Netrvá dlho a dnu vstúpia tri postavy. Vysokí, svalnatí muži s kapucňami na hlave. „Kde je?" sykne jeden.

„Musí byť tu," odpovie mu ten, ktorý stojí v strede. „Nájdite ju." Rukami ukáže na jednu aj na druhú stranu miestnosti. Chlap po jeho pravici začne obchádzať miestnosť z pravej strany, druhý z opačnej. Chlap v strede s vyberie priamo mojim smerom.

„Natasha," zasipí pomaly kráčajúc, pričom nazrie pod stoly najbližšie pri ňom. „Neujdeš nám."

Ostanem mlčať, ale v hlave si už zostavujem aspoň aký-taký plán pre prípad, žeby ma našli. A nájdu ma, to je jasné. Teraz som nesmierne rada, že ma nútil Rio k precvičovaniu boxu a bitkárskych chvatov.

Z drieku si odmotám sveter a chytím konce jeho rukávov.

Všetci traja sú ešte dostatočne ďaleko odo mňa, tak pomaly začnem poštvornožky cúvať von spod stola. Slimačím tempom sa dostanem až k stolom, ktoré sú poukladané pri ľavej stene.

Tak nenápadne ako sa len dá, schmatnem zo stola nožničky.

Kábel počítača vytiahnem zo zástrčky a odstrihnem ho najbližšie k panelu, aby bol čo najdlhší. Priviažem ho k nohe stola, a s jeho druhým koncom sa preplazím k druhému radu, kde ho našponujem. Kábel je slabej sivej farby, takže takmer dokonale splýva s podlahou.

Presne ako čakám, ten chlap sa vyberie do uličky, kde som natiahla kábel, aby skontroloval, či nie som pod stolmi. No nečaká, že zakopne o kábel a padne rovno na nos.

Neváham ani sekundu a nožničky mu zapichnem do krku. Na tvári mu uviazne šokovaný výraz, ale to je to posledné, na čo sa zmôže. Nožničky mu vytrhnem z krku a rýchlo sa stratím spod toho stola.

„Jack!" skríkne jeden z mužov, ale moja obeť mu už nedokáže odpovedať. V podfarbení toho adrenalínu si lem natne uvedomujem, že som zabila.

„Padaj ho skontrolovať!"

Začujem kroky, ktoré sa ku mne blížia. Pri pohľade na svojho mŕtveho kolegu ten chlap vykríkne. „Je mŕtvy!"

„Dávaj pozor!" sykne jeho šéf. „Môže zaútočiť kedykoľvek."

Posnažím sa riadiť jeho slovami. Adrenalín ma vyženie spod stola a zozadu sa priplazím k chlapovi, ktorý si ešte stále obzerá mŕtvolu. Vyskočím na nohy a kopnem ho doprostred chrbtice.

On sa zrúti na svojho padlého kamaráta s výkrikom, ktorý však utnem v polovici. Sveter, ktorého konce mám obmotané okolo zápästí mu bleskovo prehodím cez hlavu.

Potiahnem ním, keď je na úrovni jeho krku a rukávy si vymením v rukách. Zatiahnem slučku okolo jeho krku a nohou mu pritlačím na miesto kúsok pod krkom.

Jeho väzy zachrupčia pod tým náporom a on naposledy vydýchne.

„Ty suka!" skríkne po mne posledný z chlapov a ja sa otočím práve v momente, keď on schmatne ďalšie nožničky zo stola a vrhne ich mojim smerom.

Aj napriek vzdialenosti ma minú len o kúsok a aj to len preto, lebo sa vrhnem na stôl a tým zrútim jeden počítač.

„Kto vás poslal?!"

Neodpovie, len sa rozbehne mojim smerom a vrhne sa ku mne skôr, akoby som sa stihla pozbierať zo stola. Ramená mi pritlačí k drsnému povrchu, pričom mi na chrbát tlačia porozhadzované ceruzky a perá.

Držiac ma za ramená ma vytiahne o kúsok vyššie a zas prirazí k tvrdému stolu. Chce svoj pohyb zas zopakovať ale ja mu pätov zamierim rovno medzi nohy, kde ho nekompromisne kopnem.

V mihu sa prehne v páse a na jeho tvár sa vkradne bolestivá grimasa. Ja vyskočím na nohy, schytím jeho hlavu a čelom mu tresnem do môjho pokrčeného kolena. Raz, dvakrát, trikrát. Aj napriek tomu, že sa mi celou nohou šíri tupá bolesť.

Opakovala by som to aj ďalej, ale on sa rýchlo vymaní z môjho zovretia a síce s rozbitým nosom, ale vrazí mi do brucha, až sa musím prehnúť v páse od bolesti.

Strčí do mňa, krížami narazím do stola, ale využijem to, a prejdem do kotúľa vzad. Pristanem na zemi z druhej strany stola.

On sa zaprie do dosky a potlačí celý stôl mojim smerom, čím ma zaklincuje medzi dvoma doskami. Ja sa zas zapriem chrbtom, aby som odtlačila stôl za sebou a tak sa mi podarí vykĺznuť zo zovretia.

Ten chlap zachytí ďalšie nožnice a hodí ich mojim smerom. Nestihnem sa včas uhnúť, jeho ostrie sa zabodne do môjho ľavého ramena.

Adrenalín mi nedovolí pocítiť bolesť, tak si nožničky vytrhnem z ramena a vrhnem sa na chlapa. Toho moje konanie natoľko prekvapí, že nestihne zareagovať.

Podarí sa mi sotiť ho na zem a hranu nožničiek mu okamžite pritisnem na krk. To, že mne samej sa z ramena valí krv, úplne ignorujem. „Kto vás poslal?!" zrevem naňho.

Vytreští na mňa oči v samom udivení, že som ho premohla a ťažko prehltne. „Tak vravte!" skríknem a pritlačím mu na krk o niečo silnejšie.

„Meerová," vychrlí, „A Wooler."

„Prečo?" Nožnice držím na mieste.

„Chce mať istotu, že jej nikto nebude zavadzať."

„Pričom?"

„Pri jej pláne."

„Akom pláne?" precedím pomedzi zuby.

„Chce využiť gény Rosielee Parkerovej," povie so stisnutými zubami.

„Teraz ma dobre počúvaj," zavrčím, „Zájdeš za Woolerom a povieš mu, že si neuspel. No zoberieš so sebou aj mňa."

„Prečo?"

„Aby som zavadzala Meerovej."

Nat dopadla celkom v pohode, nie? :DD Mimochodom, toto je v tejto "knihe" oficiálne posledná kapitola z jej pohľadu :D