Nerozumiem tomu, čo sa deje. Nechápem Ria, Phila a ani túto situáciu. O čo, dopekla, ide?

O to viac ma zarazí, keď sa na tmavej ulici objaví striebristé auto a zastane vedľa Riovho. Ten pre istotu zabudne aj dýchať, len nemo hľadí do svetiel auta, akoby v nich našiel to, čo hľadal už dlhé roky.

Z miesta šoféra vystúpi Adam Wooler v čiernom svetri a tmavých nohaviciach. Jeho tvár sa stráca v tme. „Prajem krásny slnečný deň," zazubí sa v tme a pristúpi k nám úplne blízko.

Ja na neho ostanem len nechápavo civieť, kým Rio, zdá sa, rozumie všetkému, no je príliš mimo diania, aby povedal čo i len slovo. Len v tichosti zazerá na Woolera, ktorý je vyškerený ako slniečko na hnoji.

„Čo tu robíte?" opýtam sa ho zamračene, čo ale nemá možnosť zachytiť.

„Teraz pôjdeš so mnou," povie zahľadený na mňa s úškrnom, ktorý neskryje ani tma.

„Prečo?" On neodpovie, len ma zamračene zdrapí za zápästie a potiahne smerom k autu.

Nohami sa zapriem do zeme, ale ním to zjavne ani nehne, len ma potiahne ešte silnejšie. „Vysvetlili by ste mi to?!"

„To ti to tvoj kamarát ešte nevysvetlil?" zasmeje sa hnusne a otočí sa smerom k Riovi, ktorý tam len postáva, akoby sa nič nedialo. „No páni, Rott. Myslel som si, že máš aspoň toľko guráže, aby si jej povedal pravdu."

Rio sa díva výhradne na mňa, ale nepovie nič. Vyzerá naraz zničene, ale aj nezaujato, na čo naozaj nenájdem rozumné vysvetlenie. Ostáva mlčať aj vo chvíli, keď sa Wooler ešte raz mrazivo zasmeje a zaťahá ma smerom k autu.

„Ide o to, slečna Rosielee, že sa s vami chce veliteľka Meerová porozprávať. Vidíte v tom nejaký problém?" spýta sa Wooler prehnane milo, až mi po chrbte prebehnú zimomriavky.

„Ak sa so mnou chce porozprávať, prečo mi to neoznámila? A ak ide iba o obyčajný rozhovor, nechápem prečo ma za sebou ťaháte ako nejakého väzňa. Dokážem chodiť aj bez pomoci," odseknem, čím ho značne pobavím. No dosiahnem to, čo som chcela a pustí ma.

„Keď si to slečna želá." S dávkou irónie mi kývne, aby som nastúpila.

Ešte sa krátko zadívam na Ria, ktorý ma len mlčky sleduje s rukami spustenými vedľa tela a nastúpim. Neviem, čo ho pochytilo, ale ak sa ide hrať na nezainteresovaného poslucháča, prosím. Ja mu nemôžem vyčítať jeho správanie. Ak ide o Lose, je to čisto moja vec. Ak ide o niečo iné, tak zrejme tiež.

Nasadnem na zadné sedadlo za vodiča a Wooler okamžite nasleduje môj príklad. Naštartuje a auto sa ticho vyberie po prázdnej ulici. V tej tme, len sama s Woolerom, sa cítim neskutočne stiesnene. Akoby sa malo auto každú chvíľu vrútiť do boku budovy.

„Naozaj ti nič nepovedal?" Teraz si ideme vážne tykať? Má snáď pocit, že sme si nejako seberovní? Ak správne viem, Ostreľovač by mal mať väčšie slovo od nejakého poskoka.

„Čo konkrétne?" zaujímam sa s hlasom, ktorý prekvapí ešte aj mňa. Kde sa to vo mne zobralo toľko hnevu?

„Že tu teraz sedíš jedine kvôli nemu."

+++++

„Som rada, že sa predišlo komplikáciám a vy ste sa sem vybrali dobrovoľne," začne Meerová. Stojí oproti mne na dolnom poschodí SOFTPOE. Celá recepcia je prázdna, všade naokolo vládne desivé ticho a Wooler stojí vedľa nás s baterkou v ruke.

„Mala som dôvod na to, aby som to komplikovala?" Nadvihnem obočie. Nepýtam sa len z čistej provokácie. Odpoveď na túto otázku by ma skutočne zaujímala.

„Možno aj áno, ale nechceme predsa zbytočný rozruch," odpovie a tajomným úsmevom, z ktorého tuhne krv v žilách. Ako robí, že je stále takáto desivá?

„Prečo som tu? Váš poskok mi odmietol niečo povedať."

„Že poskok!" odfrkne si Wooler a baterku mi namieri do tváre a ja som nútená, privrieť oči.

„Ticho, Wooler!" zahriakne ho Meerová a ja sa v duchu usmejem. Ak už nič iné, tak aspoň zrazím Woolerovi korunku z hlavy.

„Tak?" dožadujem sa odpovede na moju otázku.

„Ste tu pre toto." Meerová siahne na pult za sebou, skadiaľ zoberie malý prístroj, nápadne podobajú sa na digitálnu kazetku. Jednoduchý štvorček s tlačidlami na bokoch.

Stlačí jediný gombík a tichom sa rozoznie tlmený hlas Philipa Meinoira:

„Zásoby energie Kupoly klesajú. Veliteľka musí obmedziť používanie energie."

„Prečo sa to deje?" začujem hlas Ria.

„Kvôli radiácii v okolí. Rádioaktívne búrky sú bližšie, ako za posledných sto rokov."

„Prečo?" nechápe Rio.

„Kvôli nej," odpovie hlas Phila. „Radiačné búrky obsahujú kladné aj záporné ióny. V tejto podobe sa z nevysvetliteľných dôvodov opačné častice odpudzujú. Kladné sa udržiavajú v plynnom skupenstve a záporné v kvapalnom. Záporné častice sú škodlivé, kým kladné sa dajú skvelo využiť. AP-R zbrane využívajú kladnú radiáciu na svoje fungovanie. Ľudia s AntiR génmi majú v sebe čiastočne kladnú radiáciu. Tým, že sa začala používať čierna zbraň, sa do Kupoly začalo uvoľňovať oveľa viac radiácie, ako doteraz. Čierne zbrane a takisto aj tvoje telo, Ross, majú v sebe ale aj niečo iné, ako kladnú radiáciu. Do istej časti obsahujú tvoje gény, aj čierna AP-R zbraň, aj zápornú radiáciu. V poslednej dobe v Kupole narástla radiácia až príliš. Kladná radiácia narástla v Kupole do takej miery, že priťahuje radiáciu zvonka. Tvoje telo obsahuje zápornú radiáciu podobne ako aj telá Mutantov. Chcem ti tým povedať, že si ako oni, si nebezpečná."

Jednoducho vypne nahrávku a uprie na mňa prenikavé modré oči. „Myslím, že toto ako vysvetlenie stačí. Zatknite ju, Wooler."

Ten jej poskok ku mne okamžite zozadu pristúpi, ale ja sa okamžite vymaním z jeho blízkosti a odskočím nabok. „Tá nahrávka je zmanipulovaná! To nepovedal!" bránim sa, no nepomôže to.

„Nikto sa jej ani nedotkol," odvetí Meerová chladne a v tej chvíli si uvedomím, že za tým celým stojí ona. No ako sa dostala k tej nahrávke? Žeby... nie!

„Klamete!" zavrčím a bez rozmýšľania vytiahnem zbraň spoza opaska. Nie som si istá tým, čo robím, ale namierim ju na Meerovú, čím udržím v šachu oboch. Strach ma úplne omráči a konám bezhlavo.

„Parkerová, položte to," vyhlási dôrazne Meerová s rukami vo vzduchu.

„Odkiaľ máte tú nahrávku?!"

Ledva stihnem dopovedať, zozadu ma niekto zrazí k zemi, zbraň sa odkĺže po podlahe a zdrapí ma za zápästia. „Pusťte ma!" Začnem sa metať, ale nepomôže to. Len sa zbytočne vysilím. 

Ten niekto mi nasadí putá a tvárou pritlačí k zemi tak prudko, až mi pred očami vyskočia hviezdičky. „Toto si nemala robiť," zavrčí Meerová a kútikom oka zbadám, ako sa skloní k AP-R zbrani.

Pretočí si ju v ruke a podá ju Woolerovi, ktorý sa na mňa vyškiera, pričom ma niekto ďalší ešte stále drží priklincovanú k zemi. „Zoberte ju na miesto."

„A čo s ňou?" Ten niekto s tvrdým mužským hlasom ma okamžite vytiahne na nohy a môj chrbát pritisne k vlastnej hrudi, aby ma držal tak nehybne, ako sa len dá.

Snažím sa vzpierať, ale márne. Je príliš silný a o dosť vyšší než ja. Následne ma ale jednou rukou pustí a k sluche mi pritisne chladnú hlaveň pištole. „Nehýb sa," precedí pomedzi zuby tesne pri mojom uchu. V tom momente mám problém aj s takou banalitou ako je dýchanie.

„Ju zoberte dole. Má tam už vyhradenú celu." Mávne nado mnou rukou Meerová a v ruke zatočí falošnou nahrávkou. „A toto sa pustí pred Radou už zajtra."

„Prečo?" vydýchnem so stisnutými zubami, pričom ma ten chlapík núti kráčať k zadnému východu, skadiaľ vedú schody dole, pod budovu SOFT-u.

„Neskôr," odpovie jednoducho Meerová. Zvrtne sa na päte a odpochoduje si opačným smerom, akým ma tlačí ten chlap.

„Kto ste?"

„Ten komu vďačíte za život, Parkerová."

No...čo teraz? :D