„O čo ide, chlapče?" zaujíma sa Phil, keď Ross vyjde z bytu.

Postavím sa z miesta a začnem sa prechádzať koldokola. V pästi zvieram pravý len sivého svetra, kde mám odpočúvadlo od Meerovej. Tento rozhovor bol tým posledným, čo mi chýbalo.

„Nemali ste ma sem volať. Dobre viete, že ma Meerová využíva."

„Nepovedal by si jej to," odpovie jednoducho Phil, ale ja sa v duchu zasmejem. Jasné, sám od seba nie, ale moja dohoda s ňou to celé sakramentsky komplikuje.

„Vydiera ma. Vo svetri mám snímač hlasu."

Phil na mňa pozrie, akoby som povedal, že sa rozpadla Kupola. Následne si vloží tvár do dlaní. „Nesmie sa to dostať do jej rúk."

„Už si to zrejme aj vypočula," odpoviem zúfalo prechádzajúc sa dookola, „Snažil som sa tlmiť zvuk, ale neručím za nič, čo sa k nej mohlo dostať."

„Toto som pohnojil," vydýchne starec, „Ale musela sa to dozvedieť. A ty tiež."

„Prečo?"

Všimne si moju ruku, ktorou utlmujem výkonnosť toho prekliateho stroja. Tak sa potichu ozve: „Počul som o tom, že sa ružová Ostreľovačka dostala do nemocnice a aj to, ako na to zareagovala Ross na Rade. Je jediná za celých sto rokov, ktorá obsahuje takú aj takú radiáciu a neničí ju to. Meerová si to nenechá ujsť."

„Tvrdila, že jej nič neurobí. Ani jej a ani Nat, ktorú drží bohviekde." To je ďalšia vec. Ešte stále mi nepovedala, čo jej urobila.

„Keď sa toto dozvie, urobí," poznamená Phil sucho. „Chcem ťa o niečo poprosiť, Rio."

„Počúvam."

„Daj na ňu pozor, prosím ťa. Buď s ňou a nedovoľ Meerovej, aby jej ublížil."

„Sľúbiť to nemôžem," porútim hlavou, „Ale urobím, čo bude v mojich silách."

+++++

„Povieš mi, konečne, prečo si taký nervózny?" zaujíma sa Ross. Volant zvieram tak pevne, až mi belejú hánky.

Sveter som hodil do koša vedľa bytovky, takže sa už nemusím báť, že Meerová začuje niečo, čoby nemala. No aj tak sa už dozvedela to najhoršie. A že som ešte v živote nemal takéto výčitky, to je isté. A aby toho nebolo dosť, týmto som zrejme podpísal úmrtnú listinu aj Nat.

No nemám na výber. Ak to Meerová naozaj začula, nechcem ani len pomyslieť na to, čo urobí s Ross. Prečo som sa len na toto dal? Bože, som taký sprostý.

„Nepoviem," zarazím Ross, „Len mi ver, hej?"

„Čo chystáš?" Dobre, možno ju trocha desím. Trocha viac. Ale nepopieram, že v tej chvíli cítim neskutočný strach. Ak Ross príde o život kvôli mne, zbláznim sa. A ak príde o slobodu, zblázni sa ona.

„Neviem."

„Prečo si taký nervózny?" zopakuje svoju otázku.

„Ja nie som nervózny," odbijem ju, ako inak, nervózne.

„To vrav vieš komu." Prevráti nado mnou oči a ja zastanem pred jej domom. „Mali sme ísť späť do práce," poznamená.

„Nie teraz," stopnem ju vy stúpim z auta na tmavú ulicu.

Vyberiem sa k dverám jej domu bez toho, aby som ju počkal. Čo teraz? Ako pokračovať? Ako ju mám, dopekla, ochrániť pred Meerovou? Doriti!

V mysli sa mi preteká jedna nepríjemná myšlienka s druhou a ja fakt neviem, kadiaľ sa pozrieť, aby som celú vec videl aspoň z ako-tak dobrého uhla. Existuje vôbec správna možnosť? Lebo v tej chvíli o tom vážne pochybujem.

„Počkaj ma!" skríkne na mňa Ross a dobehne ma, keď už stojím v dverách. „Vysvetli mi to. Čo ste rozoberali s Philom?"

„Nevysvetlím. Aspoň určite nie teraz, Ross."

„Doriti, Rio!" zavrčí. „Dobre viem, že ste tam rozoberali dačo so mnou. Mám právo vedieť, o čo ide."

„Máš pravdu." Otočím sa k nej tvárou, ale v tej chvíli som nesmierne rád, že je tma a ja nevidím do jej prenikavých očí. „Mala by si vedieť pravdu, aby si sa mohla pripraviť na to, čo sa stane. Lenže ja ti pravdu povedať nedokážem."

„Prečo?" opýta sa až príliš žiadostivo, ale nečudujem sa jej. Ak ja neviem, čo čakať, ako to musí vnímať ona?

„Bojím sa, Ross," vydýchnem pošepky a v tme ju vezmem za ruku. Následne ju vtiahnem do objatia len z jediného dôvodu- chcem sa uistiť, že je tu stále so mnou, že som jej nezničil život, že neumrie kvôli mne. Lebo nech sa pozriem na ktorúkoľvek stranu, všade je tma. V tme je útes, ktorý končí pádom. Príliš prudkým na to, aby sa dal prežiť. A ona tancuje na samotnom kraji a ani o tom nevie. Viem to len ja, len ja ju môžem stiahnuť naspäť, ale stále je tu riziko, že padnem ja. A po mne aj ona.

Napočudovanie, objatie mi plno opätuje a tvár si zaborí do môjho pleca. „Nemáš sa čoho báť, Rio. Dobre?"

Nič nie je dobre, derie sa mi na jazyk, ale ostanem mlčať a vychutnávam si jej bezprostrednú blízkosť a teplo, sálajúce z jej krehkého tela, v ktorom sa však skrýva niečo tak unikátne, ako skutočný slnečný lúč. Niečo, čo môže byť naša spása, ale zároveň aj zatratenie.

Hrdlo mi zovrie strachom, ktorý pramení z udalostí posledných dní. Všetko na mňa doľahne ako ťaživá prikrývka, spod ktorej sa nedá vymaniť. Mám pocit, že sa nedokážem nadýchnuť, akoby som mal hlavu pod vodou. Pľúca mi štípu a cítim len samotu. Aj napriek tomu, že objímam Ross. Lebo viem, že ju čoskoro stratím. Tak ako aj všetko ostatné.

V momente, keď sa odtiahne, chcem kričať. Zbaviť sa strachu a frustrácie. Neviem ju ochrániť, nedokážem jej pomôcť. Len som to všetko pokazil. Ak by som sa do toho nemiešal, možno by to pre ňu dopadlo lepšie. V tej chvíli vidím len tmu bez svetla. Som si istý tým, že všetko dopadne priam katastrofálne.

Tmavú ulicu osvetlia dve bodky svetla, ktoré doslova zruinujú aj posledné zvyšky mojej dôvery na dobrý koniec. Chcem len plakať a prosiť o to, aby sa dal vrátiť čas. Prečo som to len urobil? Prosím, nech je to len zlý sen. Len zlý sen. Prosím.

Mohol som byť taký sprostý, aby som sa dal na toto upísať? Zničil som toho viac, ako len jeden život.

Krátka, ale pre mňa dosť prelomová časť... so štipkou depresie :/