Nechcem si ani len sama pred sebou priznať, ako veľmi ma jeho mlčanie raní. Naozaj som si myslela, nie, ja som dúfala, že mi niečo povie. Prezradí aspoň kus pravdy, ale nič. Len mlčí.

Keď odišiel z Rady spolu s Woolerom, prišlo mi to podozrivé. No nebolo to nič až do chvíle, kým si ku mne neprisadla Meerová vo svojej elegantnej sukničke a neusmiala sa na mňa úsmevom chladnejším, než rádioaktívne mrazy. 

„Úprimne ma udivuje, že ste si všetku vinu vzali na seba," povedala a rukou kývla Megan Nagyovej, aby nás nechala osamote. Ona samozrejme poslúchla.

„Nevzala som všetku vinu na seba," vyviedla som ju z omylu, „Len som sa zaistila, že nebude potrestaný niekto nevinný spomedzi mojich ľudí."

„To je šľachetné," prikývla pomaly a zrak uprela na dvere za mojim chrbtom. Na tie, za ktorým zmizol Rio spolu s Woolerom. „Ale ste si istá, že každý z vás je taký nevinný, ako si to vy predstavujete?"

„Neviem, na čo narážate. Ostreľovači by si navzájom neublížili."

„Určite?" nadvihla obočie až sa mi zazdalo, že som v jej očiach zazrela skutočné pobavenie. „Možno by ste sa na to mohli opýtať pána Rotta. Oh, ale ozaj. Vy predsa ani len netušíte, že to je jeho priezvisko."

Tými slovami vstala z miesta a nechala ma tam. Vykoľajenú a prekvapenú. Pravda je taká, že som naozaj netušila Riovo priezvisko. No horšie je, že až v tej chvíli mi doplo, že ja neviem ani len jeho celé meno. Rio je skratka. Ale od čoho?

Nejako som nerátala s tým, žeby mi to mohol zatajiť po tom všetkom, čo sa stalo posledný čas. Dlho sme sa rozprávali a on sa o tom nezmienil. Akoby ani nechcel, aby som to vedela.

Nebola som z toho nadšená a zrejme práve preto, som naňho v aute tak vybehla. Áno, možno som ho tým zaskočila, preto ostal tak zarazene mlčať, ale ak by k tomu mal čo dodať, nedovolil by mi odísť.

So slzami na krajíčku si sadnem do trávy a chrbtom sa opriem o horúcu stenu Kupoly. Mysľou mi behajú slová Meerovej. Chcela mi naznačiť, že nemám tak bezhlavo veriť Ostreľovačom. Ani Vet, ani Lose, dokonca ani Riovi.

Bolo by možné, aby za tým celým s Lose naozaj stála Vet? Či dokonca Rio? Odmietam tomu uveriť. Nemienim si pripustiť, že s tým celým môže mať Rio niečo spoločné. Jednoducho nie. Možno mi niečo zatajil a celý čas sa tvári, akoby vedel všetko, ale nič mi nesmel povedať, no nie je vrah. Aj keď zabil Lenalie Weissovú.

Prečo sa to celé tak komplikuje? Akoby nestačilo, že sa ukážu moje AntiR gény, následne sa stanem veliteľkou Ostreľovačov, otec skoro skolabuje, mama umrie, niekto postrelí Lose, a ako čerešničkou na torte je Rio, ktorý asi najväčšmi zo všetkého zamestnáva moje podvedomie. Hoci sú tu veci oveľa dôležitejšie, ako je on, ale nemôžem si pomôcť. Akoby existoval len on a jeho správanie, ktoré je pre mňa miestami až príliš nepochopiteľné.

+++++

Neprekvapilo by ma, ak by ma ráno čakal opretý o auto a zahľadený do mobilu. Presne tak, ako v prvé dni, čo sme sa spoznali a on si dal za úlohu robiť mi osobného šoféra. Brala by som to tak, že bude môj prednes ignorovať a bude sa správať, akoby sa nič nestalo.

Lenže skutočnosť je iná. Pred domom nestojí jeho auto a po ňom nie je ani chýru ani slychu. Snažím sa ignorovať bodnutie pri srdci, keď si to uvedomím. Nechcem myslieť na to, že som zrejme všetko, čo medzi nami bolo, nech to bolo čo už chcelo, pokazila. To by som bola radšej, ak by ignoroval moje slová a tvárila sa, že ani neviem, o čom je reč. 

Chcem počuť jeho hlas, vidieť jeho úsmev a jednoducho vedieť, že stojí pri mne, nech by sa dialo čokoľvek. Prečo som si len myslela, že sme sa natoľko zblížili? Zjavne to tak nie je.

V sprche strávim len minimum času. Ak budem musieť zájsť do roboty pešo, tak sa nemôžem zbytočne zdržovať. No v momente, keď vyjdem z kúpeľne, oblečená celá v čiernom, sa zarazím. Zostanem ako prikovaná uprostred kroku.

Celým domom sa šíri vôňa palaciniek, ale nie takých obyčajných. Voňajú presne tak, ako tie, ktoré zvykla pripravovať mama podľa jej špeciálneho receptu. Cítiť v nich škoricu a niečo, čo som ani za tie roky nevedela identifikovať. Ale jedno som vedela vždy- sú jednoducho úžasné.

Neviem, čo čakám od chvíle, keď prestúpim prah dvier a ocitnem sa v obývačke, skadiaľ je dokonalý výhľad na kuchyňu, ale pohľad na Ria, ktorý skladá palacinku z panvice na tanier, mi dokonale vezme slová.

Zodvihne ku mne pohľad a uškrnie sa pri mojom prekvapenom výraze. „Dobré ráno. Povedal som si, že si nejako musím odčiniť, že si včera musela ísť domov pešo. Tak napadlo mi, že minule ti moje palacinky chutili."

„To je mamin recept," dostanem zo seba ako v tranze a pomaly pristúpim ku kuchynskej linke.

„No áno," prizná Rio, „Musím priznať, s tým mi pomohol tvoj otec."

Až vtedy sa otočím a zbadám otca ako si spokojne sedí na gauči a nespúšťa z nás pohľad. „Vedel som, kde mala skrýšu jej tajných receptov. A tak som si povedal, že prečo nie," vysvetlí otec.

„Kedy si to stihol?" nechápem.

„Bol som tu skôr. Len som odparkoval ďalej. Zatiaľ, čo si ty spala, som si všetko pripravil a tak mi ostávalo len ich urobiť, kým budeš v kúpeľni," prednesie s úsmevom.

Pokrútim nad ním hlavou, ale úsmev na tvári neskryjem. Som neskutočne šťastná, že je tu. Možno šťastnejšia, než by som mala byť.

Rio ku mne prisunie tanier odložený na boku. Tri palacinky potreté jahodovým džemom, na nich šľahačka a celé sú obliate tmavou čokoládou. Presne, akoby ich robila mama. „Odkiaľ si vedel, ako servírovala mama?"

„Tvoja mama myslela naozaj na všetko," zazubí sa, „V tej knižke s receptami bolo aj to, ako ich zvykla servírovať."

Usmejem sa naňho a ochutnám palacinku v spojitosti so šľahačkou a čokoládovou polevou. Úplne, akoby to robila mama. Rio zatiaľ zoberie za tanier aj môjmu otcovi na sedačke a následne sa vráti ku mne. „Chutí?"

„Sú úplne ako od mami," pochválim ho, „Lepšie by byť ani nemohli."

Úprimne sa usmeje a pravou rukou si vojde do, beztak strapatých, vlasov. „To som rád. Miešal som to trikrát, kým to nabralo tú správnu konzistenciu."

Zasmejem sa nad ním a do úst si vložím ďalšie sústo palaciniek. V tej chvíli sa cítim nesmierne šťastná aj napriek všetkému, čo sa stalo včera. Neviem si predstaviť miesto, kde by som bola radšej.

+++++

„Ross?" ozve sa Rio neisto, keď zastane pred budovou SOFTPOE. Počas cesty sem mlčal, ale videla som na ňom, žeby radšej ani nezavrel ústa. Tuším, že mi chce niečo povedať k včerajšku, ale nie som si istá, či to chcem počuť. Nie za cenu, žeby sme zas skončili tak ako včera.

„Prosím?"

„Rozmýšľal som nad tým, čo si mi povedala. A mala si pravdu," poznamená potichu, „Len... chcem, aby si pochopila, že sú veci, o ktorých by si nemala vedieť."

„Ale prečo?" nechápem. Prečo mi to nemôže povedať?

„Je to tak bezpečnejšie," odpovie po krátkej odmlke. „Sľubujem ti, že sa raz dozvieš pravdu, ale daj mi čas."

Zhlboka sa nadýchnem. Nerozumiem, čoho sa tak bojí. Ale bude lepšie ak budem jeho slová rešpektovať. „Dobre." Veď raz aj tak zistím, čo mi tají. Len nech si počká, páčiť sa mu to nebude. 

Ako ste si zrejme všimli, v názve kapitol pribudlo aj označenie ROSS. Je to len z toho dôvodu, že pohľady sa dosť často striedajú a v dvojke by som to aj tak považovala za nevyhnutné, tak som to doplnila aj sem. V prvej a druhej časti ešte figuruje meno ROSIE, pretože oslovenie "Ross" dostala až v tretej časti :D Hádam sa chápeme :D