S kávou v rukách už tretíkrát za sebou čítam ten prekliaty spis s názvom História Ostreľovačov. Hlavné je, že sa tam o našej histórii vôbec nepíše. Sú tam len dlhé chemické rovnice, fyzikálne vzorce a matematické výpočty, z ktorých pán Samuel O'Leander vychádzal pri výrobe AP-R zbraní.

Najčudnejšie je však to, ako je všetko zapísané. Na niektorých miestach sú diery, akoby chýbali nejaké slovíčka, ale aj napriek tomu je text súvislý a zrozumiteľný. Ale aspoň pre toho, kto sa vyzná vo všetkých tých prírodovedných odboroch.

Horká chuť kofeínovej bomby mi stečie hrdlom v momente, keď začujem kroky na chodbe a následné klopanie na dvere.

„Natasha?" Hlas mojej sestry mi dokonale zdvihne krvný tlak, ale napriek otrávenosti, a možno aj kúsku strachu, jej pokyniem, aby vošla.

„Čo potrebuješ?" opýtam sa jej a na hlt dopijem kávu. Ešte predtým, ako vošla som stihla papiere skryť pod matracom.

„Pomoc."

„Zrazu?" nadvihnem na ňu obočie ironicky a nakloním hlavu, aby mala lepší výhľad na výraznú modrinu na mojom pravom líci.

Sklopí pohľad do zeme a ramenom sa oprie o rám dverí. „Zrazu," pritaká. Vojde do izby a zavrie za sebou dvere, aby nás odizolovala od rodičov na dolnom poschodí.

„Neviem, čo odo mňa chceš, no po tvojom poslednom cirkuse by som ti sotva vedela pomôcť," odpíšem ju skôr, akoby začala. Takto je to už od doby, čo sme boli malé deti. Ona ma dostala do problémov a takmer hneď na to, odo mňa chcela láskavosť. Neviem, či si myslí, že tak jej vyhoviem skôr, alebo čo.

„Prosím ťa, Natasha. Nebuď takáto a aspoň ma vypočuj." Klesne na stoličku pri mojom stole a uprie na mňa veľké zelené oči.

„Veď ťa počúvam," poviem ľahostajne a chrbtom sa opriem o červenú stenu za mojim chrbtom.

Cez zatiahnuté žalúzie dnu preniká minimálne množstvo svetla, ale malá lampička po mojej pravici osvetľuje izbu zahalenú do šera. „Ide o otca," dostane zo seba Tatiana.

„Čo s ním?" nechápem, ale jej ustarostený tón ma prinúti pozorne počúvať. Ešte som ju takúto nevidela.

Táňa si namiesto odpovede len vyhrnie rukáv na pravej ruke a odhalí tak veľkú modrinu tiahnucu sa po celom ramene. Zaskočí ma to. Otec nikdy neudrel Tatianu. Vždy bola jeho zlatíčkom a nikdy si nedovolil ani len dvihnúť na ňu hlas. Čo sa mohlo zmeniť?

„Čo sa stalo?" nechápem a maska nezaujatého poslucháča z mojej tváre jednoducho opadne.

„Ja neviem," vydýchne ticho a tvár si vloží do dlaní. Takúto som ju ešte nikdy nevidela. „Proste za mnou včera večer prišiel, zdrapil za zápästie a sotil tak, že som rukou padla na hranu stola. Potom bez slov odišiel."

„Neurobila si niečo, čím si ho mohla nahnevať?" zaujímam sa, ale ona len potrasie hlavou.

„Nič som neurobila. V škole som bola, dostala som dokonca jedničku, s mamou som sa nepochytila a nerozprávala som sa ani s tebou. Taký bežný deň s desivým koncom."

„Aspoň vieš, aké to je," poznamenám chladne, ale napriek tomu zleziem z postele a podídem tesne k nej. „Čo odo mňa čakáš? Ak si si nevšimla, ja mám s otcom oveľa horší vzťah ako ty. Prečo to nepovieš mame?"

„Mama to nepochopí," pokrúti hlavou a tmavé vlasy jej padnú do tváre, „Chápeš to len ty a len preto, lebo to osobne prežívaš. Nechcem od teba nič. Len odpoveď na jednu otázku- Ako to zvládaš?"

„Nijako," odpoviem jej jednoducho, „Stalo sa? Stalo sa. Dokážem to zmeniť? Nie, nedokážem to. Môžem sa mu postaviť? Áno, môžem, ale neurobím to, lebo je to môj otec. Čo mi ostáva? Mlčať a zmieriť sa so skutočnosťou. Môžeš byť akurát spokojná, Tatiana. Pre teba sa to o tri týždne skončí. Lenže ja..." sucho sa zasmejem nad vlastným tragikomickým osudom, „...som s nimi zviazaná už navždy."

„Prepáč mi," zamrmle do vlastných dlaní, preto nie som si istá, či to povedala mne, alebo sebe. Nič také som od nej ešte nepočula. „Neuvedomovala som si, aké to je. Myslela som si, že... ani neviem. Jednoducho som bola naštvaná. Ty si silná. Si iná. Si jedinečná. Si Natasha Laundalová, červená Ostreľovačka, jedna z najsilnejších ľudí v Kupole. A ja som tvoj tieň. Slabí odvar teba a tvojej statočnosti. Dúfala som... dúfala som, že ťa zlomím a skončí sa to. Opäť budeme rovnocenné. No nestalo sa. Ty sa nevzdávaš a ja som si to uvedomila až teraz. Vo chvíli, keď som z malej časti pocítila to čo ty. Je mi to ľúto, Nat. Tak neskutočne ľúto."

Po tých slovách sa postaví a bez slov ma nechá v izbe. Dokonale ma zaskočí svojimi slovami. No mám pocit, že konečne prekonala bariéru medzi nami. Konečne priznala, čo cíti. Síce na to potrebovala pocítiť násilnícke správanie otca, ale podarilo sa jej to. Prelomila ľad medzi mnou a sebou. A ja konečne pochopím, že sme mali držať spolu od prvej chvíle. A nie si navzájom klásť polená pod nohy.

+++++

Zvolím novú taktiku a pokúsim sa vypísať všetko, čoby mohlo AP-R znamenať. Ale už ani sama neverím tomu, že to tam nájdem. Zo všetkých čísel a nezmyselných písmen sa mi už krížia oči, ale nevzdávam to. Nad tými papiermi trávim už svoj druhý deň v poradí a nenechám to tak, kým nepochopím ich podstatu.

V rukách pretáčam zväzok kľúčov a zo samej zúfalosti zapínam a vypínam malú lampičku vedľa mňa. Už neviem, ako hľadať.

Papiere, na ktoré som si písala zápisky sú porozhadzované na posteli, kde leží aj môj mobil. Tú prekliatu AP-R zbraň mám zastrčenú pod matracom a opakovane zapínam malý laser na kľúčenke, ktorým kreslím červené znaky na tmavú stenu.

Vypnúť, zapnúť.

Opakovane robím tú istú činnosť, len aby som si nejako rozprúdila myšlienky. No nepomáha to. Až do chvíle, kedy namiesto malého lasera stlačím druhý gombík s fialovým svetlom. Vtedy mi zapne a kolieska v mozgu sa rozkmitajú jedna radosť.

Jedným rýchlim pohybom zmetiem zo stola všetky haraburdy, až tam ostane len spis Samulea O'Leandera. V rekordnom tempe vyletím z izby a bez klopania vtrhnem k Táni, ktorá si zo mňa ale očividne nerobí ťažkú hlavu.

„Čo hľadáš?" zamračí sa, keď jej vytiahnem jeden šuplík a v rýchlosti sa v ňom prehrabem. Dobre viem, že týmto riskujem ďalšiu bitku od otca, no mám pocit, že tentoraz bude Táňa zhovievavejšia. A ja nesmiem strácať už ani sekundu.

„Pamätáš si, že si si na pätnáste narodeniny vypýtala pás s ultrafialovým svetlom, aby ti to oživilo izbu? Potrebujem to."

„Na čo?" zaujíma sa Táňa a vstane z postele. Mobil nechá aj so slúchadlami na matraci a postaví sa tesne za mňa.

„Jednoducho to potrebujem. Vedela by si mi to požičať?"

„Ale tak mi povedz, na čo ti to bude dobré. Vpálila si sem, akoby za tebou horelo." Pokrúti nado mnou hlavou a sama sa začne prehrabávať v jednom šuplíku.

„Je jedno, na čo to potrebujem," odbijem ju. Ako inak by som na toto mohla odpovedať? Hľadám niečo, čo možno ani neexistuje?

„Tu to je!" zvolá po chvíli Táňa, ale pás si v mihu skryje za chrbát. „Povedz mi, o čo ide, Natasha."

„O niečo dôležité," odpoviem neurčito, „Potrebujem to. Netušíš, čo všetko od toho závisí."

„Pomôžem ti s tým," povie až podozrivo milo, „Nikomu to nepoviem."

„Takto to nefunguje, Táňa. Doteraz si sa ku mne správala ako k psovi. A zrazu ti mám povedať niečo od čoho závisí niekoho život? Toto odo mňa nemôžeš žiadať."

„Ale môžem," oponuje, „Ale nechávam to na teba."

Spoza chrbta vyberie biely pás, ktorý vzápätí zapne a v tme sa rozsvieti ultrafialovým svetlom. Neviem, kto vymyslel podobnú vec, ale bol to maximálny idiot. Ultrafialové žiarenie môže vplývať na organizmus rôznymi spôsobmi, a aj keď sa ním dá aj liečiť, spôsobuje viac škôd, ako úžitku. Okrem toho, že spomaľuje delenie buniek aj podporuje mutáciu, čo je, podľa môjho názoru, v tomto svete to posledné, čo potrebujeme. Aj keď v tejto podobe sú účinky minimálne. 

Tatiana mi podá pás svetla a jemne sa usmeje. „Tak? Rozhodneš sa veriť mi?"

Zaváham. Nemala by som jej to povedať. Ale na druhej strane jej chcem tak veľmi veriť. Dúfať v to, že sa konečne zmenila a my môžeme byť sestrami takými, akými sme mali byť od začiatku.

„Nasleduj ma," pošepnem jej a zoberiem jej z rúk pás UV svetla.

Prejdeme do mojej izby a Táňa len tíško zahvízda pri pohľade na neporiadok, ktorý vládne v mojej izbe. „Zavri dvere," prikážem jej a ona bez protestov poslúchne.

„Prehnal sa tadiaľto hurikán?"

„Teraz mlč," zahriaknem ju. Na stôl položím dve lampičky a na ich vrchy pripevním konce UV pásu. Následne ho zapnem a čakám na zázrak, ktorý sa naozaj aj stane.

Na miestach, kde sú vynechávané miesta v spisoch, sa objavia nejasné písmenká, ktoré sa spájajú do slov. Tajné odkazy, uvedomím si a pery sa mi mimovoľne roztiahnu do úprimného úsmevu. Ak to tu nebude takto, tak nijako. Konečne som prišla na tajomstvo Samuela O'Leandera.

Táňa stojí tesne vedľa mňa, ale poslušne mlčí. Nie som si istá, či bol dobrý nápad zveriť sa jej s týmto celým, ale v tej chvíli mi to prišlo ako jediné správne riešenie.

Postupne prechádzam očami riadky a tajné odkazy výrobcu AP-R zbraní. Dokonca ešte aj v nákresoch sú ukryté tajné znaky a symboly, ktoré odkrývajú ďalšie, doposiaľ neznáme, funkcie AP-R zbraní.

Pri niektorých zisteniach sa doslova nedokážem nadýchnuť, no skutočný šok príde na strane, kde sa spomína aj Philip Meinoir. Pri ňom je totiž meno, ktoré mi toľko objasní. A vysvetlenie, ktoré dokonale spojí všetky nitky pavučiny.

„To hádam nie..." vydýchnem ťažko a zosuniem sa na stoličku. Táňa sa na to celé len nechápavo pozerá, no zdá sa, že pri prečítaní toho mena, sa niečo vyjasní aj jej.

Náš tranz ale preruší klopanie na vchodové dvere. „Rodičia nie sú doma," povie potichu Tatiana. Zrejme aj jej došlo, že to čo robíme nie je práve legálne.

„Pôjdem otvoriť," zašepkám, „Skry tie papiere a buď pripravená na všetko."

Mlčky prikývne, ale to je už neskoro. Tie dvere sa otvoria a my začujeme ťažké kroky na schodoch.

„Moja zbraň!" syknem ale v tom neporiadku je takmer nemožné nájsť ju. Schytím papiere a napchám ich do škáry medzi stolom a stenou. Dvere sa v tej chvíli otvoria a do nás sa zabodne pár tmavých očí.

„Bude lepšie, ak si teraz sadneme, dámy."

Tak teraz som na vaše názory zvedavá :DD Urobila Nat dobre, že sa zverila Táni? Čo našla Nat v papieroch? A kto za nimi prišiel? :O