„A ak k tomu nedôjde... vina padne na mňa, ako na zástupkyňu Ostreľovačov."

Prosím?

Nie, toto je zlý vtip.

Dopekla, Ross... Dopekla!

Čo jej to napadlo? Uvedomuje si, akú moc týmto krokom dala Meerovej do rúk? Zrejme nie. Akoby aj mohla? Nevie, že po nej ide.

V tej chvíli mám chuť Ross zaškrtiť a uľahčiť tak prácu Meerovej. Uprene na ňu hľadím aj cez tú vzdialenosť a rázne krútim hlavou, no ona mi nevenuje pozornosť. Pohľad zabodáva do človeka oproti nej. Do muža, ktorý jej tento nápad veľkoryso ponúkol. Sleduje Adama Woolera, pravú ruku Carloty Meerovej.

Prsty tuho zabáram do okraja stoličky. Je mi jasné, ako toto celé rokovanie dopadne. A aj to, čo bude potom. Dohodnú sa, že počkajú do prebudenia Lose- ku ktorému však nedôjde- a po dobe neurčitej obvinia Ross. Tak ju dostane Meerová bez všetkej ilegálnosti.

Dopekla.

Čo jej nebolo jasné na mojich slovách nevymýšľaj a drž sa toho, čo povedala ona, nebolo jasné? Podľa mňa boli dostatočne zrozumiteľné. Vedel som, že Meerová otvorene neprizná svoju nenávisť voči nej, preto bude najlepšie, ak bude Ross tvrdiť to, čo ona. No čo neurobí? Počúvne Woolera. Na čo sa ja vôbec snažím udržať ju v bezpečí, ak ona ma podkopáva kde sa dá?

Koniec Rady dopadne presne podľa mojich očakávaní. Väčšina hlasuje za Rossin návrh, čím vina bude spadať na ňu. Krása. Ten nenápadný úškrn na tvári Meerovej nedokážem ani len prehliadnuť. Týmto jej rozhodnutím padla rovno do zlatého mešca.

Adam Wooler je zrejme tiež nadmieru spokojný. Aspoň o tom hovorí jeho podlý úsmev, keď podáva ruku Meerovej na konci Rady.

Ross ešte sedí pri stole a niečo rieši s Megan Nagyovou, bielovlasou zdravotníčkou, ktorá sa jej zastávala asi najviac. Aspoň niekto.

Podídem k nej a zastanem si tesne za ňou. Megan mi venuje malý úsmev hodný starých známych, ale viac pozornosti sa mi neujde. Radšej pokračuje vo svojom monológu s Rosielee Parkerovou. „Nemáš sa čoho báť. Hansenová sa na sto percent zobudí. Otázkou ale ostáva, kedy."

„Dúfam, že čo najskôr," zamiešam sa do toho aj ja, čím si vyslúžim Rossinu pozornosť.

„V to dúfam aj ja," horlivo prikývne Megan, „Inak sa Rosie môže dostať do poriadneho problému."

„Škoda, že si to neuvedomila, kým mala možnosť," podotknem mierne naštvane. Snažím sa ovládať svoj hlas, ale krv mi vrie v žilách. Tak ja riskujem všetko, aj život Nat, pre ňu a ona urobí niečo takéto? Jasné, nevie o tom, ale to jej nedovoľuje hazardovať s vlastným životom. Ross na mňa radšej ani nepozrie, akoby vytušila, že mňa to ale že vôbec neteší a ostane sedieť s očami zapichnutými niekde do vzduchu.

„Mohli by ste na chvíľu?" Niekto ma zozadu chytí za plece. Otočím sa na päte len aby som hľadel do tmavých očí Adama Woolera.

„Deje sa niečo?" opýtam sa najpokojnejšie ako to dokážem.

„Chcel by som si s vami pohovoriť. Som si istý, že slečna Parkerová ešte chvíľu počká." Úlisne sa usmeje na Ross, až sa mi v hrdle nahromadí horká žlč a mám chuť napľuť tomu bastardovi do tváre. Prečo som vlastne taký naštvaný? Aha, jasné... Ross.

Opatrne prikývnem a vzdialim sa od Ross a Megan. Wooler ma vyvedie na chodbu, kde je pomerne pokoj a ticho. Len občas začuť útržky rozhovorov z konferenčnej miestnosti, kde zasadáva Rada.

„Pekne vám to skomplikovala," zasmeje sa okamžite a ja sa musím naozaj ovládať, aby som mu nevylepil. Lebo mi to musí pripomínať.

„Nechápem, o čom hovoríte," snažím sa znieť pokojne, ale mne samému príde tón môjho hlasu neprirodzený. A hoci s týmto mužom hovorím prvýkrát v živote, určite to neunikne ani jemu.

„Takmer by som vám naletel," zazubí sa, „Bohužiaľ, nevyšlo vám to."

„Ak ste so mnou chceli hovoriť len pre to, aby ste si zo mňa robili dobrý deň, môžeme to aj okamžite skončiť."

Otočím sa na päte, že ho tam nechám, ale on ma zdrapí za zápästie takou silou, až syknem. „Nie ste tu len pre moje pobavenie. Mám pre vás odkaz od veliteľky." Pri jeho slovách zadržím dych, ale len pre to, aby nepostrehol, ako ma jeho slová rozhodia. „O tri dni, skoro ráno. Čaká vás vo svojej kancelárii. Okrem toho... odkazuje vám, aby ste obmedzili vaše výletíky s Parkerovou. Ak teda nechcete, aby predčasne došlo k problémom."

„Predčasne?"

„Skôr či neskôr k nim aj tak dôjde." Pokrčí plecami a nechá ma na chodbe s kopou otázok a nervami na prasknutie.

+++++

Len čo sa za nami zavrú dvere auta vychrlím: „To si sa načisto zbláznila?!"

Ross obranne zdvihne ruky pred seba. „Po prvé, nie, nezbláznila som sa, len som to považovala za správne. Po druhé, neviem akým právom mi vravíš, že som sa rozhodla zle."

„Akým právom?" Volant zovriem o niečo silnejšie a prudko zabočím medzi uličkami. „Dopekla, Ross. Vieš ty vôbec, na čo si sa upísala?"

„Mňa by skôr zaujímalo... vieš to ty?" Nadvihne na mňa obočie vyčítavo. „Nemysli si, že som si nevšimla, že mi niečo tajíš. A už dávnejšie si mi vravel o tom, že som nebezpečná. Hrdzavý klinec v dokonalom systéme. Tak čo? Kde je pravda, Rio?"

Jej slová mi dokonale vezmú reč a nedokážem sa ani nadýchnuť. Takže ona si zrejme až pridobre uvedomuje nebezpečenstvo, ktoré na ňu číha. Ale úplne to ignoruje. „Pozri, Ross..." začnem ale ona ma okamžite stopne.

„Žiadne pozri alebo upokoj sa, či nevymýšľaj." Náhlivo pokrúti hlavou a pohľad uprie na cestu pred nami. „Povedz mi pravdu alebo nič. Hlavne už neklam."

Otvorím ústa, že ju nejakým nezmyslom zvediem z cesty, ktorá ju bude stáť život, ale nevyjde z nich ani hláska. Povedz mi pravdu alebo nič. Tak budem mlčať. Pravdu jej povedať nemôžem.

Ona si to zjavne všimne a s horkým smiechom pokrúti hlavou. „Vieš čo? Myslela som si, že mi veríš. Že sme sa spoznali natoľko, aby si mi o sebe niečo povedal. Dopekla, Rio! Veď ja ani neviem, ako sa naozaj voláš. Ty vieš všetko. Poznáš ma zrejme lepšie ako ja samú seba, ale ja o tebe neviem nič. Pomohol si mi, keď som to potrebovala a ja som sa ti to snažila odplatiť. Si v mojom dome ako doma. Videl si ma tesne po smrti matky, ale nenašiel si v sebe ani len toľko, aby si mi povedal, že ako umrela tá tvoja. Tváriš sa, že si môj kamarát. Že mi chceš pomôcť. No kde je pravda? Naozaj chceš pre mňa dobre, ak mi nie si ochotný nič povedať? Ja... dúfala som, že ti stojím za to, aby si bol ku mne úprimný. Ak už inokedy nie, tak aspoň keď ide o niečo tak dôležité. No čoho som sa dočkala? Mlčania."

Bolesť v jej hlase mi vyrazí dych, no to aj slzy, ktoré sa jej lesknú v očiach. Neviem, čo jej mám na to povedať. Pravdu? Bojím sa tej možnosti. A nie je to len pre to, čoby jej mohla Meerová urobiť. Bojím sa, že sa vo mne sklame. Presne tak ako teraz a ja stratím človeka, pri ktorom sa konečne cítim tak dobre.

„Zastav," požiada ma potichu.

Bez slov ju poslúchnem a zastanem na okraji prázdnej cesty. Ona bez zaváhania vystúpi a vyberie sa domov pešo.

Chcel som ju chrániť. A čo som urobil? Zničil jej dôveru voči mojej osobe. Všetko som pokazil. A to len preto, lebo sa bojím. Bojím sa skutočnosti.

Ja som to fakt už nechcela medzi nimi takto zamotať...ale nemohla som si pomôcť :DD