V čiernej blúzke s rukávmi nad lakte a úzkych čiernych nohaviciach som ako pripravená na pohreb. Vlasy mám rozpustené, pričom predné pramienky sú pripnuté nad ušami. Zabraňujú im tak, padať mi do tváre. Na pravom zápästí mám mamin náramok s kľúčikom a ozubenými kolieskami.

Od dňa, čo sme boli v kaviarni Šípkovej Ruženky, uplynuli tri dni. Počas nich bolo všetko zas normálne. S otcom sa opäť správame tak, ako pred tým celým za čo som vďačnejšia, než za hocičo iné.

Riova nálada je o poznanie lepšia a každý jeden deň ma bral do práce a stadiaľ k stenám Kupoly. Dlhé hodiny sme sa rozprávali o veciach, ktoré občas nemali ani hlavu ani pätu, ale odviazali sme sa ako hádam ešte nikdy. Tam v podfarbení zvukov vetra a bubnujúceho dažďa.

„Pripravená?" spýta sa ma Rio zapretý do rámu dverí.

Ja ešte stále neisto postávam pred kuchynskou linkou a v rukách zvieram dávno prázdny hrnček. Dnes sa koná Rada, oficiálne prvá taká, na ktorej mám byť prítomná ako zástupkyňa Ostreľovačov.

„Nie," odpoviem mu stroho a pozriem jeho smerom. Je v sivej košeli, čiernych oblekových nohaviciach a lakovaných topánkach.

„Čím nervóznejšia budeš, tým to bude horšie," poznamená, ale ja nad ním len prevrátim oči. Keby sa len tak videl. Podľa mňa je ešte nervóznejší ako ja a to je čo povedať. On bol na podobných stretnutiach už mnohokrát, kým ja ani raz. A to nehovorím o tom, že moje posledné stretnutie s Meerovou nedopadlo najlepšie.

„Už musíme ísť," ohlási a mrkne očkom po hodinkách na svojom zápästí. Ja ho len s povzdychnutím sledujem do auta.

Cestu skoro nevnímam, rovnako ako ani Riove slová, ktoré smerujú na mňa. Pokúša sa poradiť mi ohľadom toho, čo mám robiť, aby som to prežila bez väčšieho trapasu, alebo ako si medzi skúsenými zástupcami vydobyť rešpekt. Ale všetky jeho slová sa držia hesla: „jedným uchom dnu, druhým von."

Rada Kupoly sa koná v hlavnej budove SOFTPOE. Pred budovou stojí viac áut, ako som počas celého života videla. Muži v oblekoch a ženy v miniatúrnych sukničkách sa trúsia všade naokolo.

Bezradne pozriem na Ria, ktorý sa na mňa falošne usmeje. Pokúsim sa mu opätovať ten malý falošný náznak pokoja, ale rozhodne tomu nenaletí. Zrejme práve preto naslepo chytí moju dlaň, silno ju stisne a následne pustí so spokojným úsmevom, ktorý je oveľa úprimnejší ako ten predošlý.

Rio ma prevedie chodbami až do rozľahlej miestnosti. V celej izbe je jeden obrovský obdĺžnikový stôl, okolo ktorého sú poukladané stoličky. Na ľavej strane je dlhý stôl pokrytý bielym obrusom. Je na ňom poukladané nejaké občerstvenie a tiež prisunutých pár stoličiek pre poradcov zástupcov.

„Sedíš hneď po pravej strane vrchostola," pošepne mi Rio, keď vidí moju bezradnosť. Možno som ho mala v tom aute počúvať viac. Za samotným vrchostolom bude sedieť Meerová, čiže na môj vkus bude až príliš blízko.

„Ak sa o niečom diskutuje, pokojne sa môžeš zapojiť, ale neskáč iným do reči. Počkaj kým ten človek dohovorí," pokračuje Rio, „Ku koncu celého sa urobí kolečko názorov, kde budeš musieť vyjadriť svoj názor a podať nejaké riešenie na problematiku. Ako prvá povie Meerová svoj postoj a ako druhá budeš hneď ty. Preto ti radím, nevymýšľaj a drž sa toho, čo povedala ona. Dobre?"

V rýchlosti prikývnem a sledujem, ako sa jednotliví zástupcovia trúsia k stolu a posadajú si na miesta. Pohľadom sa zameriam na ženu s dlhými bielymi vlasmi, ktorá sa posadí na miesto vedľa mňa.

Rio ma postrčí k stolu a so stiahnutým hrdlom si sadnem vedľa bielovlasej ženy v stredných rokoch. Má tmavé oči, takmer až čierne, čím krásne kontrastujú s jej bledou pokožkou a ešte svetlejšími vlasmi.

Každý má pred sebou ceduľku s menom aj s titulom, aby sa dalo medzi toľkými ľuďmi ľahšie orientovať. „Megan Nagyová," predstaví sa mi bielovláska a podá mi ruku.

„Rosielee Parkerová." Potrasiem jej rukou s úsmevom.

„Ja viem," odpovie mi, „Každý vie, kto si."

Prekvapene zažmurkám a zachytím, ako sa Rio posadí na jednu zo stoličiek pri druhom stole a pohľadom nepokojne premeriava dav. „Ako to myslíte?" otočím sa späť k Megan Nagyovej.

„Si čierny Ostreľovač. Táto správa sa rozniesla Kupolou rýchlejšie ako to o výbuchu elektrárne."

Pri tej spomienke ma nepríjemne bodne pri srdci a nezmôžem sa na odpoveď, tak sa len falošne usmejem. Náš rozhovor preruší Meerová, ktorá vojde do miestnosti. Nastane také ticho, až počuť klopkanie jej topánok na vyleštenej podlahe.

Prefrčí vedľa mňa a rázne si sadne na stoličku, pričom ma ovanie silná vôňa jej ružového parfumu. Každý, kto bol roztrúsený po miestnosti, si v momente posadá a všetci čakáme len na otvorenie Rady.

Odbitím presnej tretej poobede, sa Meerová postaví zo stoličky a formálnou rečou, ktorú ledva vnímam, stručne informuje, že dnešné stretnutie sa bude týkať incidentu, ktorý sa verejnosti zatajil. Pôjde o postrelenie Lovise Hansenovej, ružovej Ostreľovačky. Návrh na túto schôdzku nepodala Meerová, ale Talin Smithová, zástupkyňa z oboru poľnohospodárstva. Hoci neviem, čo ju do postrelenia Lose, ale aspoň sa na to tak ľahko nezabudne.

„Dobre vieme, že za tým celým môže stáť jedine niektorý z Ostreľovačov," začne jeden človek na druhej strane stola. „Nikto iný strieľať AP-R zbraňou nevie."

„To nie je dostatočný dôvod na to, aby sme obviňovali dvanásť ľudí, z ktorých veľká časť ešte ani nie je plnoletá," zamieša sa do toho Megan vedľa mňa a založí si ruky na hrudi.

„Sami ste videli, že to dievča bolo postrelené," namietne zas niekto iný, až to nestíham ani sledovať.

„Videla som to," prikývne Megan a ja si konečne prečítam jej ceduľku, podľa ktorej zastupuje zdravotníkov Kupoly, „Ale tá rana nebola mierená presne. Ak by to bol Ostreľovač, neminul by jej srdce a zbavil by sa jej hneď."

„Čo ak sa jej nechceli zbaviť hneď?"

„Tak potom si mohli vybrať niečo iné," poznamená Megan, „Jej stav sa totiž zlepšuje a ak to pôjde takto, do týždňa, maximálne dvoch, sa zobudí a povie nám, kto za to môže. Čiže celá táto porada je úplne zbytočná. To len pani Talin si potrebovala riešiť niečo, do čoho jej nič nie je."

„To si vyprosím," ozve sa ženská s opálenou pokožkou a veľkými okrúhlymi očami. „Do všetkého, čo sa deje v Kupole mám čo zasahovať nehovoriac o tomto. Chcete azda, aby sa prípad so Stephanie Tysonovou zopakoval? To by náš systém už neudržal."

„Ani tak nechápem, na čo to riešime," stojí si za svojim Megan, „Nikto z tu prítomných nevie, čo sa stalo. Neboli svedkovia, môžeme sa len dohadovať."

„Treba im udeliť trest," povie dôrazne Talin a dlhými nechtami poklopká po doske stola, „Nemôžeme dovoliť bande deciek, aby sa hrali s nebezpečnými zbraňami!"

Megan pozrie na mňa, aby som sa k tomu vyjadrila, ale slová sa mi zaseknú v hrdle. Mala by som povedať niečo, aby som nás obhájila, ale čo? Nerozumiem tejto rýchlosti debaty.

„Nehľadaj oporu v Parkerovej!" zahriakne Talin Megan, „Je to len jedna z nich. Ak sa pýtate mňa, nemal by tu byť od nich nikto."

„Ak sa nemýlim, táto téma sa predovšetkým týka nás," poznamenám napriek strachu. Musím sa predsa vzchopiť. „Ide o môjho človeka a vy obviňujete každého jedného z nás, na čo, ak sa nemýlim, právo nemáte."

„No a?" opýta sa ironicky Talin, „Kto iný mohol Hansenovú postreliť? Kto vlastne bol vtedy v SOFTPOE?"

„Sivý Ostreľovač a žltá Ostreľovačka," odpovie jeden muž, ktorý po celý čas hľadí do papierov.

„Tak na výber veľmi nemáme!" Rozhodí rukami Talin. Pozriem na Ria, ktorý celú situáciu zamračene a nesúhlasne sleduje. On by možno vedel, čo povedať, ale musí mlčať. Ja som tu na to, aby som sa zapájala. Aká škoda, že sa neviem vyjadriť.

„Takto by som to zas nebral," odvetí chlap oproti mne. Má vlasy čierne ako smola a oči tak tmavé, že nejde rozoznať jeho zreničky. Podľa informačného papierika sa volá Adam Wooler. „Budova bola otvorená. Hocikto sa mohol premávať hore-dole, ako sa mu zachcelo."

Talin nepríjemne pretočí očami. „Tak zahrňme do možností všetkých dvanástich."

„Ani to nie je presné," zamieša sa do toho žena s okuliarmi, „Hansenová je ružová Ostreľovačka a nikto, kto má menší stupeň radiácie by nevedel patrične zaobchádzať s tou AP-R zbraňou."

„To by ale vysvetľovalo, prečo šla strela mimo."

„Takže nám predsa ostáva dvanásť možností," zhodnotí to Talin zamračene.

„Ak ti to nevadí," začne dôrazne Megan, „jedna z tých tvojich obvinených sedí priamo vedľa mňa. A ten druhý pri stole," zastane sa nás.

„Tak nech sa obháji sama!" zvolá Talin hlasno a rozhodí rukami. „Aj tak je podozrivo ticho. Prečo sa nebráni, ak jej to vadí?"

„Ale toto je naozaj cez čiaru!" zasiahne do toho aj jeden postarší muž, „Ty možno nemáš chrbtovú kosť, Talin, ale to dievča také byť nemusí."

„Prečo sa jej všetci tak strašne zastávate?" nadvihne Talin obočie.

„Nemusia sa ma zastávať," vyhlásim a prsty zaryjem do okraja stoličky, aby som sa upokojila, „Nemám sa na čo vyhovárať, pretože sama neviem, čo sa v ten deň stalo. Ale dala by som ruku do ohňa za to, že ani jeden z nás za to nemôže."

„Tak kto potom?" nechápe jeden chlap, ktorý bol doteraz ticho.

„Neviem," odpoviem mu, „Vravím, že netuším, čo sa v ten večer stalo. Nebola som tam a o všetkom som sa dozvedela až nasledujúci deň."

„Mňa by napríklad zaujímalo aj to, ako je možné, že nové kamery nefungovali," zapojí sa do toho celého niekto ďalší.

„Mohli prestrihnúť káble. Alebo proste vypnúť hlavný panel," mávne nad tým rukou Talin.

„To ťažko," zaprotestuje Megan, „Nešli len pár minút."

„Tak potom ten, kto ju zastrelil, sa vlámal do systému."

„Nikto s tým nemanipuloval. Aspoň nie tam."

„Tak mal ten niekto komplica."

„Nechceš rovno obviniť všetkých dvanástich?"

„Len sa priznaj, závidíš, že ty nemáš AntiR gény."

„Ja? Pozor na jazyk, Nagyová!"

„To ty by si si mala dávať pozor na jazyk," sykne Megan, „Hádžeš tu po každom obvinenia bez dôkazov."

„Zamysli sa trocha!" Rozhodí rukami Talin. „Použi svoje neexistujúce mozgové závity!"

„Že to vraví niekto, kto celý život trávi pestovaním burín!"

„Pestovaním burín?! By som ťa pozrela akoby sa ti žrali tvoje injekcie alebo tabletky!"

„Tak sem nemiešaj našu inteligenciu, kapustnica, lebo tvoje IQ spadá k tvojim kozám."

„Ale dosť!" zasiahne Meerová, ktorá doteraz podozrivo mlčala. Jej chladné oči sa zapichnú do dvoch hádajúcich sa strán. „Ste predsa členovia Rady, nie starí nepriatelia. Sme tu pre diplomatické riešenie nie pre to, aby ste sa navzájom zhadzovali. Práca každého z vás je pre túto spoločnosť dôležitá a to by ste si mali uvedomiť."

Každý ostane zahanbene mlčať a pohľad uprú na dosku stola. Zrazu sa nikomu nechce handrkovať. Aspoň určite nie pred Carlotou Meerovou.

„Tak, ak ste sa upokojili," začne Meerová, „Mohli by sme sa na to pozrieť objektívne."

„Smithová má pravdu," podporí Talin jeden chlap, „Mohol to byť jedine niekto z nich."

„Nemyslím si, že toto celé sa rieši preto, aby sme niekomu prisúdili vinu," odpovie Meerová, „Ak to bol niekto z nich, slečna Hansenová nám to potvrdí len čo sa preberie. Ide o to, že niekto musí byť potrestaný a tu je otázka toho, kto, do akej miery a prečo práve on."

„Nech potrestajú Parkerovú," zamieša sa do toho Adam Wooler a svoje temné oči uprie na mňa, „Je to ich veliteľka, mala by si s nimi dať rady. To, že k niečomu takémuto došlo, je jedine na jej pleciach."

Ostanem zarazene mlčať, pričom sa všetky oči postupne zastavia na mne. „To je hlúposť," zasiahne zas niekto iný. "Trest by sa mal medzi všetkými prerozdeliť."

„Podľa mňa len medzi tými dvoma, ktorí boli v ten čas v SOFTPOE."

„Záleží od toho, o aký trest pôjde."

„Ja navrhujem odňatie slobody do doby, kým sa Hansenová nezobudí."

„A kto by potom chránil Kupolu?" nadvihne obočie Megan vedľa mňa, „Alebo schytíme injekčné striekačky, rýle a lopaty a pôjdeme hliadkovať okolo hraníc? Nezabúdajte, radiácia v okolí Kupoly aj tak rastie, preto by sa mali hliadky konať častejšie. A to nepôjde ak Ostreľovačov pozatvárame kvôli niečomu, za čo možno ani nemôžu. Nikto nevylučuje možnosť, že sa Hansenová postrelila sama."

„Myslím, že táto teória je prehnaná," odpovie Wooler, „Prečo by sa tak mladé dievča postrelilo? Navyše tak nešťastne. Ak si chcela vziať život, strelila by si do hlavy."

„Nepamätáte si na príbeh Stephanie Tysonovej?" spýta sa Megan, „Mala okolo šestnástky, keď sa pomiatla. V rovnakom veku si vzala život."

„V prípade Hansenovej však k ničomu podobnému nič nenasvedčovalo."

„Možno sa to len prehliadlo," poznamená Megan, „Nevravím, že to bolo naozaj tak, ale nemali by sme tú možnosť vylučovať a brať do úvahy, že zvyšní Ostreľovači s tým naozaj nemuseli nič mať."

„Nejako sa však musí uhasiť táto téma," namieta Talin, ktorá sa už asi tiež upokojila, rovnako ako Megan, „Nemôžeme to nechať len tak."

„Ako tak?" rozhodí rukami Megan, „Konala sa v tej veci Rada, kde sa usúdilo, že najlepšie bude počkať do prebratia Lovise Hansenovej."

„Ale čo ak sa nepreberie?"

„Potom sa vina uvalí na niekoho iného."

„Na koho?"

„Na Velvet Jakubíkovú, žltú Ostreľovačku," odpovie jeden chlap s okuliarmi, „Väčšina dôkazov vedie k nej."

„Ona to nebola," pokrútim hlavou, čím na seba upriamim pozornosť každého naokolo.

„Prečo ste si s tým taká istá?" opýta sa ma Wooler.

„Nebol to nikto z nás," spresním, „Nemohol to byť nikto z nás. Všetci Ostreľovači sme ako jedna rodina. Nikdy by sme si navzájom nič neurobili."

„Nemyslím si, že si medzi nimi tak dlho, aby si to mohla tak objektívne posúdiť."

„Také niečo by mal človek vidieť hneď na prvý pohľad."

„Presne tak... mal by."

„Dobre, poďme hlasovať," vyhlási Meerová, aby upokojila blesky šľahajúce medzi mnou a Adamom Woolerom.

„Zastávam sa jednoduchého názoru," začne veliteľka Kupoly, „Zatiaľ to necháme tak a počkáme si na prebudenie Lovise Hnasenovej. Ona podá svedectvo a na základe toho sa vynesie rozsudok. V prípade, že sa neprebudí, bude z viny osvedčená Velvet Jakubíková, pretože dôkazy, ktoré máme v ruke, vedú k nej."

Pohľad uprie na mňa a ja pochopím, že teraz je čas na to, aby som zaujala vlastné stanovisko. Zahľadím sa na Ria, ktorý napäto sedí na soličke pri dlhom stole. Takmer nebadateľne prikývne, aby som súhlasila s ponukou Meerovej. Lenže to nejde.

„Počkáme si na prebudenie Lovise," poviem najistejšie ako to dokážem, „A ak k tomu nedôjde... vina padne na mňa, ako na zástupkyňu a veliteľku Ostreľovačov."

Ouuuu... k čomu si sa to upísala, Ross -_- :DD