Chcem len kričať. Ziapať, čo mi stačia hlasivky, len aby som zo seba dostal tú frustráciu. Ten sen... teda, skôr nočná mora, bola niečo strašné. Bolo tam všetko, čoho sa tak neskutočne bojím. Všetko, čo si tak nesmierne vyčítam. Vlastné skutky, moje myšlienky.

Kedysi dávno, keď som bol možno päťročným ufňukancom, som sa modlil za jediné. Aby moja mama zmizla. Aby som ju už nikdy nemusel vidieť a nemusel čeliť jej výčitkám. Čo sa nestalo? Zomrela. Zranila sa v radiačnej búrke spolu s Lenalie Weissovou a Edward Furrer sa rozhodol zabiť moju matku, žltú Ostreľovačku menom Sierra Rottová, len aby prežila jeho nadriadená.

V tých dňoch, som sa cítil neskutočne zle. Hlavne z dôvodu, že som si to celé udával za vinu. Prial som si aby zmizla, tak zmizla. Nenormálne dlho som si ešte vyčítal jej smrť. V tej dobe sa u mňa prejavili AntiR gény, čo dorazilo otca.

Potom začal vyrábať vlastný alkohol, až sa úplne pomiatol a dostal sa do nemocnice. Jeden večer za ním prišla Meerová, no ja som tam našťastie bol. Otec už nebol v bezvedomý, ale práve spal, tak som si s veliteľkou Kupoly pohovoril. Prišla, aby odviedla otca pred Radu a odsúdila ho. V ten deň mi nebolo jasné, či by to bola tá horšia, alebo lepšia možnosť. Ak by ho nechali žiť, alebo nie.

Pokúšal som sa presvedčiť Meerovú, aby s tým niečo urobila a keď súhlasila, bol som nesmierne vďačný. To však pominulo vo chvíli, keď ona vyrukovala s tým, že môj otec bude musieť predstierať smrť. Nevedel som si to predstaviť, jasne si pamätám vlastnú zmätenosť.

Ona sa zadúšala, že všetko vybaví, ale bude to ťažké. Budem jej musieť urobiť protislužbu. Vtedy som mal nasledovať jednu ženu, ktorá pracovala pre SOFT, s tým, že o ostatné sa postará Meerová. O týždeň neskôr, sa konal pohreb tej ženy.

Bolo to tak, že tým to končí. Už žiadne kšefty s Meerovou, nijaké záhadné úmrtia. Ale otec šalel. Celé dni bol zavretý v obývačke, požadoval niečo na utlmenie hlasov v hlave. Požiadal som o pomoc Weissovú, ale tá mi povedala len toľko, že ak sa do toho naozaj chcem pustiť, potrebujem pomoc niekoho s väčším vplyvom. Akoby Meerová vytušila, že niečo potrebujem. V ten večer mi zavolala a na ďalší ceň sme si dohodli stretnutie. Bolo to jednoduché- fľaška alkoholu za akúkoľvek službičku. A takto to šlo ďalej a ďalej, až kým sa moje dlhy nenahromadili.

Po rokoch som si zvykol na neustálu prácu pre Meerovú a postupne som prestal počítať záhadné úmrtia tých, ktorých som sledoval. Nikdy mi nebolo jasné, z čoho Meerová usúdila, že jej daný človek vadí, ale pre toho to nikdy neopadlo dobre.

A potom prišla Ross. Meerová mi od začiatku prizvukovala, aby som na ňu dohliadol. Nechcel som to. Vedel som, že ak sa na ňu raz zameriam a všetko pretlmočím Meerovej, nájde niečo, čo ju presvedčí v to, aby sa zbavila Rosielee Parkerovej.

Hlavou mi neustále kolujú myšlienky. Čo mohla urobiť Lose, že sa jej chcela zbaviť Meerová? A prečo použila Vet, ak mňa má ako na striebornom podnose? A nakoniec, koľko jej ešte potrvá, kým sa zbaví jedinej čiernej Ostreľovačky v histórii?

+++++

Celý deň som nesvoj, čo neujde nikomu z Ostreľovačov. Nat je našťastie doma, študuje spisy Samuela O'Leandera, tak sa nedočkám jej otázok. Ráno dobiedzal hlavne Alex, ale keď dorazila Cala, plne zamestnala tyrkysového Ostreľovača. Odvtedy mi spoločnosť robí len Ross, ale ja sa na ňu nedokážem ani len poriadne pozrieť.

Namiesto nej vidím malú ryšavú dievčinu s jasnými očami, ktorá dostala guľku medzi oči mojim dočinením. Všetko to, sa stalo kvôli mojej neschopnosti.

„Ako sa má tvoj otec?" opýtam sa jej len aby som zmenil tému.

„Dobre," prikývne Ross a ešte raz si ma premeria svojim neústupčivým pohľadom. Vidieť na nej, že chce odpoveď na moje správanie, ale neprichádza do úvahy, aby som jej niečo prezradil. Jednoducho nie.

„Ako to, že máš biele tričko?" zaujímam sa. Viem, hlúpa otázka, absolútne neadekvátna tej predošlej, ale naozaj je to zvláštne.

„Ráno som prišla na to, že doma ďalšie čierne tričká nemám," odpovie s jemným úsmevom a ruky si zloží na stôl. „A blúzky alebo šaty som si dávať nechcela."

Neodpoviem, len stroho prikývnem, na čo sa zamračí ešte viac. „Neviem, čo ti je, Rio, ale dovoľ mi, aby som ti pomohla."

„Ako mi chceš pomôcť?" nechápem. „A prečo?"

„Keď som potrebovala pomoc, ty si bol jediný, kto sa ma nevzdal," pošepne a hoci čakám, že sklopí pohľad, ona mi uprene hľadí do očí. „Stál si pre mne, aj keď som ťa od seba odohnala. Je mojou povinnosťou, podať ti pomocnú ruku, ak ju potrebuješ. Tak sa nevzpieraj."

„Neodpovedala si na to, ako mi chceš pomôcť," podotknem s úsmevom, ktorý pramení z útrob mojej duše. Nemôžem si pomôcť, chcem len, aby sa necítila zle. Nie v mojej prítomnosti.

„To neviem." Mykne plecami s náznakom úsmevu. „Čo ťa dokáže rozveseliť?"

„Horúca čokoláda v miestnej kaviarni," odpoviem bez zaváhania, až sa zasmeje, „Niečo sa ti na tom nepozdáva?" opýtam sa jej s prižmúrenými očami a nad jej úprimným smiechom sa musím usmiať.

„Nie, o to nejde," potrasie hlavou, „Len som nečakala takú náhlu odpoveď."

„Robia naozaj dobrú horúcu čokoládu," poznamenám. Možno je to hlúposť, ale to miesto je pre mňa dôležité. Ešte keď som bol malý, sme tam chodili s otcom, mamou a Lenalie na „rodinné" večery. K tomu miestu sa mi viažu jedine dobré spomienky.

„Beriem," usmeje sa na mňa Ross a v momente sa postaví, „Ideme pešo?"

+++++

Naozaj sa vyberieme po vlastných naprieč ulicami. Ross svietia oči a po celý čas sa usmieva a musím uznať, nakazí tým aj mňa. Ryšavé vlasy lemujú jej okrúhlu tvár a čierne sponky nad ušami zabraňujú, aby jej ich vietor sfúkol do tváre.

„Ako si zvykla tráviť čas predtým, než si sa stala Ostreľovačkou?" zaujímam sa. Obráti ku mne pohľad, nachvíľu zaváha. Ale nakoniec ku mne natiahne ruku a namiesto odpovede zabočí do bočnej uličky.

Nasledujem ju pomedzi tehlové steny, kde sotva preniká svetlo, netušiac, kam mierime. No Ross kráča dopredu bez váhania, akoby celú cestu poznala naspamäť, čo je možno aj pravda.

„Kam ideme?" spýtam sa jej.

Zasmeje sa. „Bojíš sa?"

„Nie!" zamietnem rázne, čo ju len viac rozosmeje, ale vôbec mi to nevadí. Som len rád, že na jej tvári zas vládne taká pohodová nálada, kým sa moja myseľ búri.

„Tak?" nadvihne pobavene obočie a vo chvíli, kedy vyjdeme z chodby stien, si všimnem miesto, kam máme namierené.

Úzka trávnatá pláň stojí medzi nami a stenou Kupoly, ktorá sa tiahne do výšky nad našimi hlavami. Ross sebavedome vykročí k matnému povrchu a ja ju už menej isto nasledujem.

„Prečo sme tu?" prihovorím sa jej potichu.

„Pýtal si sa ma, kde som zvykla tráviť čas," odpovie jednoducho a sadne si do trávy tesne pri stene. Je tak blízko, že sa jej môže každú chvíľu dotknúť.

„Tu? Prečo by si svoj čas trávila tu?" zvraštím obočie nechápavo a posadím sa vedľa nej, sotva pol metra od hranice.

„Je to tu magické," povie s úprimným úsmevom, aký som u nej ešte ani nevidel a pohľad uprie na matnú stenu. „Vždy ma zaujímalo, čo môže byť za hranicami. Takí Mutanti. Ako to tam funguje, aké je cítiť skutočný vietor, naozajstný dážď alebo vidieť náznak slnečných lúčov." Svoj pohľad presmeruje na mňa. „Ja viem, že to tam nie je ako z rozprávky, ale... občas mám pocit, akoby toto bolo to miesto, kde som skutočne pokojná."

Vezme ma za ruku a pritisne naše prepojené dlane k horúcemu povrchu Kupoly. Vietor, ktorý ničí jej povrch rozvibruje jemný mechanizmus a na dlani pocítim jemné šteklenie. Ross hľadí len a len za hranice, tam, kde sa toho toľko skrýva, na miesto, kde je pochovaná naša minulosť. Kým ja skúmam profil jej tváre a zastavím sa len raz. Pohľadom sa zaseknem na jej perách, zvlnených do úprimného úsmevu, ktorý ma zahreje pri srdci.

„Cítiš to?" spýta sa potichu, „Je to ako tep našej minulosti. Srdce, ktoré nám dodáva silu na život."

„Cítim." 

K tomuto fakt nemám čo dodať :D časť  venujem @Lenka1370 :)