„Kde si nechala Ria?" zasmeje sa vedľa mňa Alex a pravou rukou ma objíme okolo pliec.

Uškrniem sa. Netuším, kedy sa ku mne začal chovať takto bezprostredne, no musím uznať, že jeho bezstarostná nálada je naozaj nákazlivá. „Zmizol."

Alex si odfrkne a voľnou rukou si prehrabne vlasy. „Tak mu nebude vadiť, ak si ťa na chvíľu požičiam." Pustí moje ramená a zaťahá ma za ruku smerom späť do telocvične, skadiaľ som odišla len pred niekoľkými minútami.

„O čo ti ide?" nadvihnem naňho obočie prekvapene, keď mi prikáže, aby som čakala, kým sa on stratí v sklade.

„Hádam sa len nebojíš!" zvolá na mňa a jeho hlas chytí ozvena prázdnej miestnosti. „Ja si len chcem vyskúšať, ako sa vieš biť."

„A to na čo?" nechápem, ale z časti ma poteší, že aspoň na chvíľu sa odreagujem. Ak ma už raz Rio nechal samú bez hocijakého normálneho vysvetlenia.

„Len tak," zasmeje sa a vylezie zo skladu. V rukách má rukavice na upevnenie zápästí.

Hodí mi jeden pár a ja ich zachytím vo vzduchu. Nasledujem ho na žinenku a postavíme sa do obranného postoja. Nevedome, ale urobím presne to, čo mi kedysi vravel Rio. Premeriam si celú Alexovu postavu a hľadám bod, kde by som mohla zasadiť prvý úder.

Bez slov po mne vyštartuje a ja sa ledva stihnem uhnúť jeho pravačke. V hlave sa mi vzápätí objaví obraz jedného chmatu, ktorý využil Liks, keď sa bil s Amou. Vtedy mi povedal, že je to výhodné hlavne v prípade, ak si menší a ľahší, ako tvoj súper. A v tomto prípade to platí dokonale.

Ako sa tak zohnem a prekĺznem popod jeho ruku, sa okamžite stočím na päte, a kým som ešte prikrčená, ho schmatnem ľavou rukou za zápästie vystretej ruky. Potiahnem ňou dozadu a v hodný moment pretočím jeho zápästie, ktoré okamžite pritisnem k jeho chrbtu.

Nečakám, kým sa spamätá a napriahnem pravú nohu. Zo zadnej strany mu kopnem do kolena a jemu sa okamžite podlomia nohy a zvezie sa na zem. To ho však neodradí.

Ako padá, pustím jeho ruku, čo on využije a namiesto toho, aby kolenami dopadol na zem, urobí kotúľ vpred. Nestihnem sa ani spamätať a už znova stojí oproti mne, s rukami pripravenými pred telom.

Ako si všimnem, drží ich dosť vysoko, podobne ako to robil aj Rio. Radšej si kryje tvár a necháva dolnú časť brucha nechránenú. Ak by som bola vyššia, bez problémov by som ho vedela kopnúť pod rebrá, ale takto by skôr zachytil moju nohu vo vzduchu. Uvedomím si, že pravé zápästie má červené od môjho zovretia a svoju váhu si prenáša skôr na ľavú stranu tela.

Ja už dychčím ako blázon, srdce mi šialene búcha, ale cítim sa plná adrenalínu a sily. Preto, ako náhle proti mne vyrazí, sa skrčím a pootočím svojim telom o deväťdesiat stupňov. Pokrčím ruku v lakti a netrvá dlho, odhalenou časťou brucha vrazí do môjho lakťa, ale výsledok nedopadne tak, akoby som čakala.

Namiesto toho, aby cúvol, ma celým telom schytí okolo ramien a pomocou hybnej sily nás oboch pretočí a zvalí si ma pod seba. Rukami mi pritlačí na ramená a škodoradostne sa usmeje. „Tak čo?" opýta sa zadýchane, „Vzdávaš sa?"

„Zabudni," zašepkám a v tej istej chvíli skrčím nohy pod jeho telom a kopnem ho do brucha. Zvalí sa zo mňa a obranne zdvihne ruku.

„Dobre," zachrapčí, „Stačilo. Vzdávam sa, šéfka."

Postaví sa a za jeho oslovenie ho nohou opatrne štuchnem do ramena. „Už som ti predsa vravela, aby si my tak nevolal!"

Zo žartu mi chytí členok a stiahne ma vedľa seba na žinenku. „Neprovokuj." Zasmeje sa a ja sa k nemu okamžite pridám.

+++++

Otec sedí na manželskej posteli s novinami v rukách a okuliarmi na nose. Nikdy ich nenosil rád, ale občas to je naozaj nevyhnutné.

Pomaly za sebou zavriem dvere a on ku mne dvihne pohľad, akoby si až teraz všimol, že má spoločnosť. Placho sa na mňa usmeje a odloží noviny bokom. Potľapká prázdne miesto na posteli a ja si k nemu váhavo prisadnem.

„Pozri sa, Rosie, mne je skutočne ľúto to, ako som sa správal, keď som došiel. Nechcel som ti to sťažiť. Musela si to mať pri tom všetkom neskutočne ťažké a mne je ľúto, že si sa s tým musela vyrovnať úplne sama. Rád by som vrátil čas len preto, aby som mohol pri tebe stáť, keď sa všetko zrútilo. Dúfam, že mi odpustíš." Jeho slová ma dokonale prekvapia, a to je asi dôvod aj toho, že ho nevyruším.

Ja sa naňho predsa nehnevám. Milujem ho viac, ako čokoľvek iné na tomto svete a nechcem o neho prísť. Chcem sa ho držať ako kliešť a nepustiť tak moju poslednú kotvu, ktorá ma púta k zdravému rozumu.

Bez slov sa mu vrhnem okolo krku a tvár zaborím do jeho pyžama. „Prepáč," šepnem.

Prekvapene sa odo mňa odtiahne a nadvihne mi bradu, aby som mu hľadela do očí. „Za čo sa, prosím ťa, ospravedlňuješ?"

„Mala som to brať s nadhľadom," zamrmlem hľadiac do jeho očí, „Ty si to mal rovnako ťažké ako ja."

Pokrúti hlavou a pritiahne si ma späť do náručia. „Nevyčítaj si nič, dcérka."

V tej chvíli už neudržím slzy na uzde, ale nie sú to slzy bolesti. Sú to slzy lásky a šťastia. Mám späť človeka, na ktorom mi natoľko záleží. Konečne ho zas držím v náruči a vdychujem jeho vôňu s tým, že ho už nikdy nechcem pustiť.

V tej chvíli neexistuje nič, čo by ma spravilo spokojnejšou. Vnímam len teplo jeho blízkosti a pravidelné údery srdca, ktoré mi vracajú to, čo mi v posledných dňoch tak chýbalo- domov.

Taká pokojná časť :D vlastne aj nasledujúce dve sa budú viesť v pokojnom duchu ale musím povedať (mám ich už napísané) dali mi zabrať :D Netušila som ako prepojiť túto situáciu s konečnou etapou :D

Časť venujem _SWEETIBEL_ :) dúfam, že sa páčila :D