Na dvere kancelárie sa ozve jemné klopkanie. Dotyčného zavolám ďalej, ale uplakané oči Vet ma prekvapia. „Môžem si prisadnúť?" spýta sa ma potichu a ja jej kývnem hlavou.

Odo dňa, keď záhadne postrelili Lose, sa správa čudne. Duchom je neprítomná a neustále narieka, akoby sa zrútil svet. Tá jej hyperaktívna povaha sa v mihu vytratila, čoby ani nikdy neexistovala. Dokonca sa to zrkadlí aj na jej obliekaní. Namiesto extravagantných doplnkov alebo žlto lesklých oblečení, je len vo vyťahanom tričku, rifliach so žltou čelenkou v strapatých vlasoch.

„Čo keby sme sa šli prejsť?" navrhnem po chvíli. Už sa nedokážem pozerať na jej plač a krvou podliate oči.

Mlčky prikývne a spoločne vyjdeme pred budovu SOFT-u. Všade naokolo vládne tma a neskutočné ticho. Nepočuť dokonca ani šušťanie vetra, ktorý naráža na hranice, len prerývaný dych žltej Ostreľovačky.

„Čo ťa trápi?" začnem pomaly. Viem, že tu nejde len o ten prostý fakt, že práve Vet našla Lose postrelenú. To by ju až tak nezložilo. Som si tým istý.

Trasľavo vydýchne obsah pľúc a otvorí ústa, aby odpovedala, ale nakoniec len pokrúti hlavou. „Prepáč, Rio. Nemôžem ti to povedať. Nemôžem to povedať nikomu."

„Prečo nie?"

„Len... len tak."

Schmatnem ju za rukáv trička a prinútim ju zastať. „Môžeš mi povedať pravdu, áno? Ja ju nikomu nepoviem."

„Ak sa ju dozvieš, tak áno," namietne polohlasne a úspešne sa vyhne môjmu pohľadu.

„Nemôže to byť také hrozné," posmelím ju, ale ona opakovane pokrúti hlavou a vytrhne sa z môjho slabého zovretia. „No tak, Vet."

Vet sa zas rozplače a rozbehne sa k budove Ostreľovačov. S povzdychom sa vyberiem za ňou a tesne pred tým, akoby rozrazila dvere, ju vtiahnem do objatia. Nikdy som s Vet nemal nejaký bližší vzťah. Občas sme sa rozprávali, ale nikdy sme sa nepúšťali do nejakých hlbších tém. No teraz mám pocit, že to je to, čo potrebuje.

Jej slzy premočia moje sivé tričko a silno ma zovrie vo svojej náruči. „Rio," zaplače, „Urobila som niečo hrozné."

„Pokojne mi to povedz," pošepnem jej do vlasov, hoci už aj mňa začína premáhať nervozita. Ubezpečujem sa, že len zveličuje nejakú maličkosť, ale moje srdce takmer až kričí, aby som sa okamžite rozutekal kade ľahšie a nechal tam stáť mladú dievčinu.

„To.. to ja som..." hlas sa jej zlomí a rozplače sa ešte viac.

Ale v tej chvíli už neudržím ani vlastnú zvedavosť a chytím jej tvár do dlaní, čím ju prinútim pozrieť mi do očí. V tých jej sa toho odráža neskutočne veľké množstvo emócií ale prevahu má strach. „Povedz mi to, Vet."

Chvíľu mlčí, no nakoniec vyhŕkne, akoby jej trhali dušu od tela: „Ja som ju postrelila! To kvôli mne Lose umiera!"

Moje ruky ochabnú a vytreštím na ňu oči. „Čo si urobila?" vypadne zo mňa nechápavo. Nie, to nemôže byť pravda. Však si Meerová priznala vinu.

„Zastrelila som ju," zamrmle nešťastne a zosunie sa na zem. Tvár si vloží do dlaní a pokračuje: „Ja som to nechcela. Naozaj. Ale prinútili ma."

„Kto ťa prinútil?" opýtam sa vez zovreté hrdlo, aj keď odpoveď je jasná.

„Wooler," pošepne ale ja sa zamračím.

„Kto?"

„Adam Wooler. Robí osobnú ochranku Carlote Meerovej." Všetko sa zrazu spojí ako presná skladačka. Aká škoda, že zopár dielov mi ešte stále chýba.

„On prišiel za mnou už dávnejšie," začne rozprávať Vet a ja si sadnem vedľa nej, „No a pred týždňom sa objavil zas. Najskôr sa tváril, akoby sa nič nedialo. Urobila som mu kávu. On sa slušne poďakoval a potom vyrukoval s tým, prečo za mnou vlastne prišiel." Na zopár sekúnd sa odmlčí. Nevie, ako pokračovať. „Povedal mi, že Meerová je nahnevaná. Hnevá sa na teba, na Ross, na Nat, na nás všetkých. Náhle sa opýtal, ako sa má moja mama a ja... nevedela som, čo na to povedať. Mamina je chorá, Rio, ale... ona je posledným členom mojej rodiny. Otec umrel pred vyše troma rokmi, sestra pri pôrode vlastného syna. A mama trpí rakovinou posledného stupňa. Je mi jasné, že umrie, ale Wooler mi povedal, že jej na ten druhý svet dopomôže, ak neurobím, čo odo mňa chce. A vtedy mi prikázal, aby som v ten večer zastrelila Lose, no nedovolila jej vykrvácať. Vraj sa o zvyšok postará. Ja... ešte nikdy som necítila takéto výčitky svedomia. Nedokážem robiť nič, ani len prezliecť mamu."

Zahľadí sa mi do očí a ja v nich vidím skutočnú ľútosť, ktorá mi takmer vyrazí dych. „Chápem, ak ma teraz udáš Ostreľovačom, ale... ja to už nedokážem dusiť v sebe. Zožieralo ma to zaživa a všetok trest, ktorý príde, bude nič oproti tomu. Nevravela som ti to preto, aby si ma ľutoval, alebo niečo také. Len som sa s tým chcela niekomu zdôveriť. Aby niekto chápal, prečo som to urobila."

V jej slovách vidím odraz seba samého a vlastné služby pre veliteľku Kupoly. Ktovie, ako dlho ešte potrvá, kým aj mňa prinúti k niečomu takémuto. Jej požiadavky sú stále vyššie a neuskutočniteľnejšie. Skôr, či neskôr, no raz aj mňa dostane do takejto pätovej situácie a ja sa budem musieť rozhodnúť.

„Nikomu to nepoviem, Vet," sľúbim jej a ona len prekvapene zažmurká, nad čím sa musím pousmiať aj napriek všetkému, „No sľúb mi jedno. Ak za tebou ten darebák ešte raz príde, povieš mi o tom skôr, akoby si sa rozhodla. Dobre?"

„Sľubujem," šepne a vrhne sa mi okolo krku s neskutočnou zúfalosťou.

+++++

Zvyšok dňa mám náladu pod psa. Alebo ešte nižšie. To všetko, čo mi Vet povedala, mi nedá pokoj. Musím dookola rozmýšľať nad všetkým, ale nikdy sa k ničomu nedostanem. Ísť za Meerovou a povedať jej, že s ňou končím? To by som mohol rovno kopať hrob otcovi.

Navštíviť Ross a povedať jej, aby sa na všetkých Ostreľovačov vykašľala a zaliezla do ordinácie k Yan? To by som si nikdy v živote neodpustil. Zničil by som tým všetko, čo to dievča stihlo vybudovať. Všetku jej oddanosť, silu a dôveru, voči mojej osobe. Okrem toho, nikde by som nezobral istotu, že sa jej Meerova nezbaví aj tak. Predsa, Phil vravel, že Ross je hrozbou už len vďaka svojmu menu. A to meno jej nikdy nevezmem.

Alebo tu mám ostať nečinne sedieť na zadku a čakať na zázrak, kým sa zvyšní Ostreľovači navzájom pozabíjajú na príkazy Meerovej a jej poskoka, o kom som, mimochodom, doteraz ani nepočul?

Všetky možnosti ústia do situácie s množstvom bolesti a aj kopou mŕtvych. Neexistuje správna cesta, nie je dobré riešenie, víťazstvo je nedosiahnuteľné. Ostávajú len výčitky a obete. Až do chvíle, kým ľudstvo nekončí tam, kde začalo pred sto rokmi- na pokraji vyhynutia.

Zaklopem na dvere kancelárie s myšlienkami roztrúsenými medzi zakladačmi na papiere, až kým nezačujem známy hlas, ako ma volá ďalej.

Nat sedí za svojim stolom a rukou si podopiera hlavu. Jej skleslý výraz mi neujde, no aj napriek tomu, sa len posadím oproti nej.

Dlho sa len mlčky premeriavame, až nakoniec sa ozve ona: „Čo sa stalo? Vyzeráš, akoby ťa prešlo stádo kráv."

„To isté by som mohol povedať aj ja," oponujem jej a vtedy si konečne uvedomím, čo mi na nej nesedí. Namiesto tielka je v tričku s dlhým rukávom, vlasy má spustené po bokoch hlavy a jej tvár, zvyčajne bez líčenia, je teraz nahrubo nanesená líčidlami a maskarou.

„Pýtala som sa prvá," vyhlási, ale po jej uštipačnom tóne niet ani stopy. Je chladná ako oceľová škrupinka. Bez ducha, bez možnosti lepšej budúcnosti.

„Ale ja ti to nepoviem."

„A čo keď ani ja tebe?"

„Ja to už viem," podotknem potichu a smutne sa na ňu usmejem. V podobnom stave som ju videl jediný raz, no aj to mi stačilo na to, aby som si voči jej rodine vybudoval silnú nenávisť.

„Tak vidíš," pousmeje sa, „Ja ti nemám čo povedať. Stalo sa to, čo už toľkokrát predtým."

„Čo ti urobil?"

Ťažko sa postaví zo stoličky a vyhrnie si tričko na pravom boku. Po celej šírke sa jej tiahne dlhá modrina hrajúca všetkými farbami. „Tvár si radšej nejdem umývať," dostane zo seba len čo sa zas ťažko posadí.

Pokrútim nad tým hlavou. „Ja tomu nerozumiem. Prečo s nimi ostávaš, ak ti toto robia? A prečo im dovolíš, aby ti ubližovali?"

„Ešte nie som plnoletá, Rio. Zákony hovoria jasne- pokým zákonný zástupca nesúhlasí s tým, aby sa neplnoletý občas odsťahoval z miesta svojho trvalého bydliska, ten nemá právo požiadať o vlastný byt, či iné ubytovanie. A oni by teraz nesúhlasili. S tým som si istá. A prečo im to dovolím? Nechcem byť ako oni, Rio. Ja nikoho mlátiť nebudem a to, žeby som jednoducho ušla, by nič nevyriešilo. Len oddialilo nevyhnutné."

„Prečo ti to urobil?" opýtam sa, hoci viem, že ju táto téma bolí a nerada rozoberá svoje súkromie.

„To Táňa," odvrkne, akoby to všetko vysvetľovalo, „Vymyslela si, že som na ňu chcela zaútočiť AP-R zbraňou a rodičia jej to zhltli aj s návnadou."

Len mlčky pokrútim hlavou nad absurditou tejto situácie a cez stôl jej stisnem ruku. „Raz sa to zmení, neboj. A o tri mesiace predsa sláviš sedemnástku, nie? To sa môžeš vypariť z domu, ani si to nevšimnú."

„Kiežby to bolo také ľahké," podotkne Nat a cez stôl ku mne prisunie papier s podpisom jej rodičov a Carloty Meerovej. „Myslím, že toto je konečná."

Krásna, hoci trpká, päťdesiata časť Mutanta :3 Keď som to začala písať, nemyslela som si, že sa to takto natiahne... a teraz? Ešte stále nám ostáva desať až dvadsať kapitol :DDD no čo už?

Okrem toho, ak sme už pri takejto peknej a okrúhlej časti, tak vám oficiálne oznamujem, že bude aj dvojka (Zradca)  a s najväčšou pravdepodobnosťou aj trojka (Rebel) :) No to je zatiaľ vo hviezdach a momentálne len dúfam, že sa vám celý príbeh dovtedy nezunuje :D Mám v pláne ešte neskutočne veľa vecí, kopu nových postáv a aj zopár smrtí :3 :DD  

Dúfam, že sa vám 50. časť páčila :3 :D