Rio ma posadil do kresla v neveľkej kancelárii. Povedal, že mám počkať tu, kým on aj ten v modrom, zrejme Troy, niečo vybavia. Ženu, ktorá tu sedela, vytiahli von do uličky, ktorá oddeľuje kancelárie.

Odvety diskutujú za dverami, tak aby som nepočula o čom je reč, ale nie je také ťažké, domyslieť si to. Tá žena je zrejme veliteľka Ostreľovačov. Z faktu, že je strašia, usudzujem, že bola niekedy Ostreľovačkou s vysokým stupňom radiácie, ale svoj post prepustila niekomu inému. Teraz Ostreľovačov vedie spoza počítača a riadi ich činnosť.

Stena oproti mne je celá z okien a vidím až na hlavné námestie, kde to ešte stále žije a všetko je osvetlené. Škoda, že odišla hlavná atrakcia slávnosti. Sledujem dianie vonka, hoci nemám šancu zachytiť nič konkrétne. Ale aspoň sa nesústredím na to, čo sa deje za dverami. Mám pocit, že tie slová by som nepočula rada.

Dvere sa razom otvoria a dnu vpochoduje žena v stredných rokoch. Má ryšavé vlasy, ktoré pretkávajú šediny. Oči má unavené ale z jej postoja vyžaruje autoritatívnosť. Postavím sa a ona gestom naznačí, aby som si sadla späť. Poslúchnem.

„Takže, Rosielee," začne a posadí sa za masívny stôl, „je niečo, čo by si chcela povedať?"

Vrhnem očkom po Riovi ale ten len stojí v pozore a sleduje svojho nadriadeného.

Preto pokrútim hlavou a vyvarujem sa priamemu očnému kontaktu so ženou. Na menovke má napísané: Weissová.

„Skvelé," pokýva hlavou Weissová. Zadumane si prekríži ruky a oprie si o ne bradu.

Ostanem ticho, rovnako ako aj Rio, Troy a žena, ktorá na mňa uprene pozerá. Pripadá mi to čudné, neviem, na čo čakáme. Potom mi to dôjde. Nat.

Ako na povel sa dvere kancelárie otvoria a dnu sa vrúti nízka červenovláska v červenej mikine a čienych legínach. Svoje sivé oči zabodne do Ria. „Prisahám pri Dagových spodkách, že ak si ma sem odtiahol nadarmo, tak ťa vykastrujem!" oborí sa na chalana, ktorý je minimálne o hlavu vyšší ako ona.

Rio sa zaškerí. „Pokoj, Nat, prišla si práve vhod." Ukáže na mňa a ja sa začervenám až po korienky ohnivých vlasov.

„Ona je dôvodom?" obočie jej len tak tancuje na čele a zapicháva oči do každého naokolo. Okrem Weisovej, pred ňou má rešpekt, zdá sa, každý.

Rio sa usmeje od ucha k uchu a rukou si prehrabne tmavú šticu vlasov. Nat prevráti očami a zastane si vedľa neho. Jej oči sú chladné ako mramor.

„Ukáž nám, prosím ťa, to, čo si urobila na slávnosti," požiada ma Weissová a mne sa zovrie hrdlo.

Žena ku mne prisunie pištoľ cez stôl a ja v rukách zovriem chladný kov. Prsty sa mi rozkmitajú a ja ich zaborím do pažby zbrane. Nadýchnem sa a načiahnem sa po guľku v krabičke, ktorá leží na stole.

Vytiahnem jednu maličkú priesvitnú guľôčku spomedzi tucta ďalších. Najskôr, prvé tri sekundy, sa nič nedeje, potom sa guľka začne pohybovať. Narastie v mojich rukách o niekoľko milimetrov a stmavne. Výboj sa prenesie mojim telom a napnú sa mi svaly pri dotyku s čistou radiáciou. Presne ako prvýkrát, len to ide rýchlejšie.

Zdvihnem pohľad k Weissovej, ktorá onemie. Doslova. Pery sa jej oddelia v nemom šoku, ale nevyjde z nich nič. Ani ten najmenší hlások. Nat na tom nie je oveľa lepšie. Oči má vypúlené, no pery drží v rovine a napnuté. Nevie, čo si má o tom celom myslieť. Nie je sama.

„Vravel som." Rio rozhodí rukami. Podíde ku mne a potľapká ma po pleci. „Táto baba je rádioaktívna a keďže nám chýba člen práve takejto radiácie, nevidím problém v tom, aby k nám od zajtra Rosiella nastúpila."

„Rosielee," opravím ho potichu.

„Hej, hej, jasné. Rosiallee." Zase dokomolí moje meno.

Nat si rýchlymi pohybmi prejde po červených vlasoch. „Podľa mňa je to dobrý nápad. Chýba nám čierna. Ona má čiernu radiáciu, čiže je práve vhodná."

„Súhlasím," povie Weissová zamyslene, „Rio, odtrepte sa späť na slávnosť, okamžite a bez zbytočných rečí. Troy, odvezte slečnu Rosielee domov a informujte ju o tom, kde má zajtra byť, na koľkú a čo môže približne očakávať. A Nat... bežte domov spať, alebo robiť to, čo ste robili."

Tými slovami to uzavrie. Rio prikývne a zmizne za dverami snehovo bielej farby. Nat si zazipsuje sveter a vyjde z miestnosti s tresnutím dvier.

A Troy, ten mohutný svalovec v modrom, si zastane vedľa mňa. „Ideme?" spýta sa zdvorilo a ja prikývnem. Na viac sa už nezmôžem.

+++++

„Zajtra by si mala byť presne o siedmej pred kanceláriou Weissovej," informuje ma Troy. Vezieme sa vo firemnom aute. On je vodič a ja sedím na mieste spolujazdca.

Hneď na začiatok sa prestavil rovnako ako ja. Obom nám bolo jedno, že sme meno toho druhého už počuli. Odvtedy ma poučuje.

On je stupeň radiácie modrá, čiže je šiesty podľa stupnice intenzity. Rio je vraj sivý. Čiže doposiaľ bol najsilnejší, ale teraz som ho predbehla. Troy to vyslovene nepovedal, ale mám pocit, že Rio z toho nie je nadšený. Ktovie, možno si to len namýšľam.

Jasné, že namýšľaš! uzemní ma hlas vo vlastnej hlave, Určite bude kvôli tebe doma vyplakávať!

Nat má byť červená, čiže jej stupeň radiácie je hneď za Riom. Doteraz bola druhá, teraz je tretia. Pri nej nepochybujem o tom, že je na mňa kvôli tomu naštvaná. Troy ešte odrapkal osem mien a ich farby, no tie sa mi totálne zliali dokopy a netuším, koho mám kde priradiť. Taktiež vysvitlo, že Weissová bola kedysi sivá, ako teraz Rio, ale miesto prenechala jemu. Ako som predpokladala, kvôli lepšej kondícii a Troy poznamenal, že už toho mala dosť. Život Ostreľovača vraj nie je taká rozprávka, ako tradujú ľudia v Kupole.

„Máš nejaké otázky?" spýta sa ma Troy s úsmevom. On je jediný z troch Ostreľovačov, ktorý mi nenaháňa husiu kožu. A pritom je najstarší, najsvalnatejší a celkovo robustnejší než Rio a Nat.

„No, neviem," pokrčím plecami, „Akosi mi žiadna nechce napadnúť. Zdá sa, ešte som celkom nevstrebala, že som rádioaktívne pozitívna."

Chápavo prikývne. „To poznám."

„Vlastne," začnem niečo, čo mi škrie jazyk už od času, od kedy som k nemu nastúpila do auta, „Ako našli vás? Teda, myslím to tak, že podľa čoho vedeli, že vy máte taký stupeň radiácie aký máte?"

„Chytili sme náboj," povie jednoducho. Fajn, nepochopil otázku.

„Nemyslela som to tak," pokrútim hlavou, „Ako vedeli, že ste vôbec rádioaktívne pozitívny?"

„Jáj." Začne prikyvovať. „Ide to hlavne z génov. Rádioaktivita sa väčšinou prenáša od predchodcov. Preto vedia v SOFTPOE určiť, kto má na to predpoklady a kto nie. Napríklad, moja starká mala stupeň radiácie červený, ja mám už len modrý a môj otec, jej syn, nebol pozitívny vôbec. Podľa všetkého, rádioaktivita vynecháva jednu generáciu. Ale napríklad taká Vet- ona je žltá, jej matka ani otec nebol vôbec, ani starí rodičia, ale jej prastarká bola až sivá. Ty si nemala nijakého Ostreľovača v rodine?"

„Neviem o tom. Rodičia určite nie, ani starí rodičia. Ale či prastarí, to neviem." Pokrčím plecami zamyslene. Bolo by možné, že bol niekto rádioaktívny? Zrejme by som o tom vedela.

„Tak, sme tu." Troy zaparkuje pred našim domom a ja sa naňho usmejem.

„Ďakujem za odvoz."

„Niet za čo." Úsmev mi opätuje a ja vystúpim.

Auto sa pohne a ja vidím ako sa vzďaľuje na rovnom asfalte. Zastanem si pred dvere oranžového domu a vypustím z pľúc všetok vzduch. Teraz už len prísť na to, ako to poviem rodičom. V duchu sa uškrniem pri myšlienke na všetky možné scenérie.

Časť venujem @Torries (z neznámeho dôvodu mi ťa nejde označiť :/)

Dúfam, že sa vám časť páčila a spríjemnila pondelok :) Ďakujem za všetko :D