Oficiálne môžem prehlásiť len jednu jedinú vec: Radšej by som sedela doma s rodičmi a hrala sa na dokonalú dcérku pri spoločnej večery, než by som stála tu, na tomto mieste. Zabodávajú sa do mňa zvedavé pohľady náhodných ľudí a vytreštené oči chalana vedľa mňa, mi na pokoji nepridávajú. Akoby aj mohli, práve on vo mne spôsobuje najväčšiu stiesnenosť.

„Ako sa voláš?" spýta sa ma s nadvihnutým obočím, ktoré lemuje jeho prenikavé zelené oči. Zapichávajú sa do mňa spôsobom, akoby som bola ja jeho najväčším problémom a zároveň odpoveďou na otázky. Zíza na mňa ako na vyjavenie. Ako na krásny, za to jedovatý kvet, ktorého sa stačí dotknúť a už je po tebe. A zároveň ťa volá k sebe.

„Rosielee Parkerová," hlesnem takmer pošepky. On je jediný, kto má šancu zachytiť moje slová.

Prenesie pohľad niekde nad moje plece a zadíva sa do diaľky, presnejšie na človeka za mnou. Cítim dych neznámeho, pravdepodobne chalana v modrom, na šiji a vlasy mi stávajú dupkom od nemej hrôzy, že čo bude nasledovať.

Nie som ktovieako všímavá, ale za to mi neušlo, že to, čo sa stalo mne, sa nestalo nikomu inému predo mnou. A zrejme sa mu to ani nestane. Guľka v mojich rukách sčernela. Radiácia čierneho stupňa je obrovská a v Kupole nenašli nikoho s takým stupňom.

„Budem ťa volať Ross," povie ten chalan predo mnou. Guličky, ktoré sa mi odkotúľali hodí medzi ostatné do krabičky.

Mlčky prikývnem. Budem ťa volať Ross. Prečo by ma mal hocijako volať? Ja ani netuším kto to je. A on je na tom so mnou podobne.

„Teraz pôjdeš so mnou, áno?" Jeho slová sú pomalé a obozretné, akoby sa rozprával s päťročným dieťaťom. Každé slovo si dvakrát premyslí, až potom vysloví. Zdá sa, bojí sa možnosti, že mu ujdem spred nosa.

Oči má rozžiarené, čoby hľadal moju osobu celý život a konečne našiel ale zároveň sa v nich črtá čosi iné. Nevypovedaná otázka, na ktorú nik nepozná správnu odpoveď. Nerozumiem tomu pohľadu. Nedokážem na jeho slová prikývnuť. Namiesto toho sa opýtam: „Prečo by som ťa mala nasledovať?"

Povzdychne si. Vyzerá to, že moju otázku očakával. „Naozaj to chceš riešiť pred celou Kupolou?" spýta sa so stlmeným hlasom, ktorý neveští nič dobré. Ale má pravdu. Aj tak sa na mňa pozerá viac ľudí, než by mi bolo milé.

„Nie, ale chcem vysvetlenie aspoň na niečo," snažím sa vyjednávať, hoci je tento súboj z mojej strany prehratý skôr, ako začal.

Usmeje sa. Nie milo, nie sarkasticky. Ale vyzývavo. Ako dieťa ktoré provokuje. „Neskôr."

„Neprijatá odpoveď."

„Farba zodpovedá aj sile charakteru," usmeje sa ináč. Je to spokojný a nepopierateľný úsmev. „Teraz je už isté, že si to práve ty."

„Kto som?" spýtam sa, hoci mám pocit, že presne viem, na čo myslí. A nepáči sa mi smer tohto rozhovoru.

„Jediný člen, ktorý nám chýba," povie so smrteľným pokojom. Mojím telom v tej chvíli prebehne triaška. Ostreľovači.

Preglgnem, akoby som sa snažila prehltnúť celý dom a pozriem sa na vlastnú dlaň. Na bledej pokožke sa hmýri malý náboj. Čierna farba akoby vsávala do seba všetko naokolo a šteklí moju tenkú pokožku. Tancuje na mojej dlani nekonečnú salsu.

V druhej ruke sa črtá zbraň. Výzorom je to obyčajná zbraň, ale na boku má vygravírované: AP-R. Má špeciálne upravený zásobník, presne pre guľky, z ktorých jednu držím v dlani.

Zovriem prsty do pästi a zahľadím sa do očí neznámeho chalana predo mnou.

„To nemyslíš vážne," zašomrem pričom žmolím v ruke malý náboj. Snažím sa presvedčiť samu seba, že tam naozaj je a nie len to len výplod mojej šialenej mysle.

„Ó, ale myslím," našpúli pery vo svojej veľkej zamyslenosti, „Aj by som ti podal ruku, ale mám pocit, že by to nedopadlo najlepšie, keď máš v ruke ten náboj. Volám sa Rio."

+++++

To, že sa so mnou točí svet, nič, ale že vôbec nič, nevystihuje. Ani to, že sedím na horskej dráhe. Alebo idem nekonečným tobogánom. Nasledujem Ria po uliciach tmavej Kupoly. Za nami znie hudba z osláv a pred nami sa črtá jediná vec- hlavná budova SOFTPOE. A my to máme namierené práve k nej- k veľkej sklenenej budove.

Za mnou kráča chlapík v modrom. Netuším ako sa volá, no je dosť svalnatý na to, aby ma knokautoval malíčkom. Cítim sa ako v pasci, no to nie je nič nové. Ale teraz sa ten pocit stupňuje a ja vyliezam na horu, ktorá končí medzi rádioaktívnymi oblakmi, ďaleko za vrcholom môjho domova.

„Bojíš sa?" ozve sa zrazu Rio a ja sa nechtiac strhnem. Ako ja, tak i on, usúdime, že je to dostatočná odpoveď na jeho otázku. „Nemáš sa čoho báť," podotkne po mojej reakcii.

Prsty zaryjem do pažby zbrane, ktorú mám ešte stále v rukách a vypustím z pľúc zadržiavaný vzduch. Pravda je taká, že sa idem pocikať od strachu. Som obklopená dvojicou svalovcov, ktorý majú pri bokoch uchytené zbrane. A hoci ja mám tiež jednu zbraň v ruke, vôbec ma to neupokojuje.

Viem, že tým nedokážem narábať a oni to vedia tiež. Vie to každý obyvateľ Kupoly, ktorý bol v mojej blízkosti pred ani nie polhodinou. Nedokážem AP-R zbraň ani nabiť, nieto použiť bez toho, aby som si prederavila vlastný mozog.

Rio predo mnou vytiahne z vrecka malý prístroj. V jeho rukách sa rozsvieti dotyková obrazovka mobilu a on vyťuká telefónne číslo. Mobil si priloží k uchu a pohmkáva si, kým na druhej strane vyzváňa.

Hlas tej dievčiny sa mi zaryje pod pokožku ako odporný hmyz a musím sa premáhať, aby som nezačala upaľovať druhým smerom. Potom by ma ten svalovec vyradil malíčkom. Alebo možno dychom.

„Čo chceš, Rio?" ozve sa baba vyčítavo. Rio má zapnutý reproduktor. Ťažko povedať či schválne, no počujem každý detail ich rozhovoru. Nedá sa povedať, že ma to práve upokojuje.

„Schlaď sa, Nat. Ide o niečo dôležité."

„Čo je dôležitejšie než to, že je po jedenástej a ty si ma zobudil?"

„Pamätáš si na ten okamih, keď si tvrdila, že ty na tú prekliatu oslavu nepôjdeš, ani keby ťa mali zhodiť z vrcholu Kupoly rovno do rádioaktívne búrky?"

„Hej, pamätám," zamrmle, „No a?"

„No ja som našiel dôvod na to, prečo to bola obrovská chyba. Z tvojej strany."

„Aj vyklopíš o čo ide, alebo mám zložiť?" zavrčí Nat z druhej strany.

„Zlož si ak chceš, no oľutuješ to," povie Rio ľahostajne.

„Prečo mi to už nepovieš?" Babu na druhom konci zožiera zvedavosť. Podobne ako mňa.

„To by nemalo taký účinok. Na tvojom mieste, by som sa teraz rýchlo obliekol a upaľoval do riadiacej budovy SOFT-u."

„Neznášam ťa," zaznie z mobilu a neznáma dievčina s meno Nat zloží.

Rio sa usmeje akoby presne dosiahol to, čo chcel. „Takže toto je vybavené."

„Nechceš zavolať aj ostatným?" spýta sa chalan za mojim chrbtom.

Rio pokrúti hlavou. „Vet by to bolo jedno a ostatní už pravdepodobne spia."

„Aj Nat spala," podotkne.

„Ja viem, ale Nat by ma zajtra vypitvala zaživa, ak by som jej nedal vedieť včas."

„Viete, mohli by ste to vysvetliť aj mne," odvážim sa prehovoriť.

„Vieš kto sme, nie?" spýta sa ma Rio a otočí sa na päte. V tme mi hľadí do očí a na perách mu tancuje letmý úsmev. Kráča smerom dozadu no aj tak ide presne na stredovej čiare cesty.

„Približne," poviem neisto, „Ste Ostreľovači, tí, ktorí chránia Kupolu pred Mutantmi, nie?"

„No to by ti malo nateraz stačiť," pokrčí plecami.

„Čo odo mňa chcete?" prejdem k jadru veci. Rio nevyzerá nebezpečne preto sa rozhodnem konať tak ako. Tá Nat znela ešte aj cez mobil oveľa výhražnejšie. Bude lepšie, ak mi to vysvetlí Rio.

„Vieš, Troy si čekol tvoje záznamy, keď si mu stála chrbtom. Ako si sa to volala? Rosialee, alebo Rosielee, či čo. No, Ross, ide o to, že našej ochranke chýba jeden člen. Čierny. Isto vieš čo to znamená. Guľka v tvojich rukách sa zmenila na čiernu. Čo z toho vyplýva?"

Čaká až odpoviem ale ja len civím na jeho ústa, ktoré čoskoro sformulujú slová, z ktorých mám chuť ujsť. Vedela som to, vedela som to od momentu, čo sa guľka prefarbila a on sa opýtal na moje meno. Bolo mi to jasné, ale ani tak tomu nedokážem uveriť.

„No z toho vyplýva, že si asi jediný človek v tejto Kupole, kto má dosť vysokú radiáciu na to, aby zaobchádzal so zbraňou najväčšieho kalibru. Čo z toho vyplýva?" vysvetlí a zopakuje otázku.

Ostanem ticho. Som príliš pohrúžená do vlastných myšlienok na to, aby som odpovedala. Pretože z toho celého vyplýva len jedna, no o to dôležitejšia vec; už si nemusím robiť starosti s tým, že celé dni presedím v ambulancii a budem kutrať neznámym ľuďom v hrtanoch. Nie, čaká ma čosi iné.

Pozriem do očí Ria. Jeho dúhovky svietia ešte aj v tme zeleným ohňom, ktorý hádže nebezpečné plamene všade naokolo.

„Stanem sa jednou z vás?" Je to otázka, nie konštatovanie. Aj tak je môj hlas tichý a trasľavý. Neviem sa ovládať. Triaška prebehne mojim telom akoby mi bola zima, ale moju reakciu spôsobí niečo úplne iné.

„Presne tak, Ross," prikývne Rio a ja v tej chvíli naozaj netuším, či som rada, alebo sa mám rozplakať, či vziať nohy na plecia. V mojom tele panuje chaos.

Rosiellee Parkerová, Ostreľovačka čierneho stupňa.

Nová časť už dnes :3 :D Venujem ju BBLONE :) :D Dúfam, že sa páčila :D