Zobudím sa až ráno a mojou prvou cestou je sprcha. Včera som zaspala skôr, než by som stihla zo seba zmyť rádioaktívny prach zvonka. Teplá voda obalí moje telo ako prikrývka a vzduch sa naplní parou. Pokožka mi sčervenie, ako po údere a ja cítim každú kvapku dopadajúcu na moje telo.

Pokúsim sa prekĺznuť popri dverách, ktoré vedú do kuchyne a do spálne. Otec ešte istotne spí, ani netuším, kedy sa včera vrátil domov, a matka sa už určite obšmieta v kuchyni a striehne na mňa.

„Rosiellee," začujem jej hlas zo spomínanej miestnosti a nehlučne si povzdychnem. Otočím sa k nej a na perách vykúzlim nevinný úsmev. „Len mi nepovedz, že si chcela odísť bez pozdravu." Pozrie na mňa vyčítavo no mykne jej kútikom pier a svoju láskavosť nedokáže skryť.

„Ale kdeže," pokrútim, možno až príliš horlivo, hlavou, „len... som sa chcela nadýchať čerstvého vzduchu."

So smiechom si ma premeria a kývne mi, nech k nej podídem. Prekročím prah dvier a ona ma vtiahne do svojho objatia. „Všetko najlepšie, dcérka," šepne mi do ucha.

„Ďakujem, mami."

„A teraz bež na tie oslavy, Rosie," povie mi a ja sa na ňu prekvapene pozriem. V prípade narodenín býva prísnou zásadou, že sa naša rodina spolu naraňajkuje, naobeduje a navečeria. Ani v sne by mi nebolo napadlo, že ma pustí len tak- s jemným objatím a tichým zablahoželaním.

Prikývnem rýchlo, aby si to náhodou nerozmyslela, tuho zovriem vlastné paže okolo jej tela a vybehnem na chodbu. O pár minút už vykračujem po ulici.

Rozloha Kupoly je ako väčšie mesto. Bola vybudovaná nad mestom v Rusku a pripojili sa k nej aj okrajové štvrte. Podľa odhadov má nejakých tisíc kilometrov štvorcových. Ak je človek na jednej strane, na druhú nedovidí.

Známky toho, že dnes je v Kupole výnimočný deň, započujem skôr, ako uvidím. Síce ľudia tu, sú zvyknutí na ticho a pokoj, ale ľudská genetika sa nezaprie. Stačí príležitosť a ľudia si užívajú. Alkohol, drogy, ani cigarety, neexistujú a preto dokáže SOFTPOE predísť nežiaducim nočným oslavám a nezodpovednému ničeniu majetku. Ale teraz, keď sa reťaze trocha povolili, počuť spev ľudí, ktorí si asi doma niečo vmiešali do nápojov.

V centre mesta natrafím na ľudí, z ktorých vzniknú skupinky. Ja som nikdy nemala veľa kamarátov, radšej som chodila k hraniciam, ako som sa ulievala so spolužiakmi za školou a sťažovala som sa na Rhusha, odporného profesora chémie. Nie je to nič pre mňa, preto si s vlastnými rovesníkmi nerozumiem najlepšie. Vlastne som nestretla ešte nikoho, kto by chápal moju posadnutosť so stenou Kupoly. Vlastne, ani ja to celkom nechápem.

Slávnosť sa koná na hlavnom námestí pred nejakým chrámom, ktorý tu stojí od nepamäti. Sú postavené tri rady šiatrov, kde zamestnanci SOFTPOE predvádzajú kadejaké vedecké kúsky. Mňa tu zaujíma jedna jediná vec: AP-R zbrane.

Pravda je taká, že väčšinu tých technických vecičiek nám buď ukazovali v škole, alebo mi ich ukázala matka. Jediné, k čomu som prístup nikdy nemala a už ani nebudem mať, sú tie zbrane. Môžu ich používať len Ostreľovači, vybratí jedinci, ktorí majú stupeň radiácie vyššie, než my ostatní.

Lenže v našej Kupole chýba jeden Ostreľovač, aby ich počet zodpovedal vyrobeným zbraniam. Bolo vyrobených dvanásť zbraní a do každej pasujú zafarbené náboje. Ale keďže najsilnejší Ostreľovač, ten koho radiácia presahuje všetky hranice normálnosti, v našej Kupole nie je, je jedna zbraň voľná.

Pred strieľaním, by mal zbraň nabiť jeden Ostreľovač, čím by sa guľky naplnili jeho radiáciou a my by sme si to mohli vyskúšať. Čím je radiácia vyššia, tým ťažšie sa s tou zbraňou strieľa.

„Rosie!" ozve sa z ľavej strany a ja sa strhnem pri zvuku môjho mena. Ku mne kráča Frans, vysoký chalan, ktorý je odo mňa o pár mesiacov mladší, „Predpokladal som, že sa tu nezjavíš."

„Prečo by som sa tu nemala zjaviť?" nadvihnem naňho obočie po tom, čo sa priblíži. Nemám ho rada. Jeho rodina patrí k zbohatlíkom a pôvodne pochádzajú z Francúzska. Preto aj to meno.

Ľudia v Kupole sú takpovediac posadnutí tým, aby prenášali dedičstvo svojho rodu. Preto dávajú svojim potomkom čo najpríznačnejšie mená pre daný štát, skadiaľ pôvodne pochádzajú.

Ja som Rosiellee a moje meno nie je nijak príznačné pre žiaden štát. Možno je troška americké, ale nepoznám jeho pôvod, rovnako ako ani moji rodičia. Nevieme skade prichádzajú korene našej rodiny. Moja starká a starký z otcovej strany sa sem dostali ako deti a nikdy sa rodičov nepýtali skade sú. Nezaujímalo ich to a teraz sa na zo už sotva môžu opýtať.

Z maminej strany je to komplikovanejšie. Starý otec pochádzal stadeto, z Ruska, ale to skadiaľ bola starká, netuším. Z neznámeho dôvodu to nevedela ani ona. Kým ešte žila, tvrdila, že jej to rodičia nechcú povedať. No netušila prečo. Nedozvedela sa to ani na smrteľnej posteli.

Hlas Fransa ma vytiahne zo zamyslenia: „Nikde nechodíš. Stále si nalipnutá na hranice."

„Vypchaj sa," zavrčím jeho smerom a prejdem vedľa neho s tým, že ho postrčím dotykom ramena.

„Ale, ale, Rosie," pokrúti hlavou akoby mu bolo ľúto môjho správania. On je však len dobrý herec.

„Nechaj ma na pokoji," poviem a vydám sa po ceste. Predo mnou si zastane vysoká baba, Táňa, pred ktorou má ešte aj Frans rešpekt.

Zahatá mi cestu na ulici a na druhej strane stojí Frans. Som obkľúčená dvojicou ľudí. A obaja majú viac skúsenosťami s bitkami ako ja. A dobre viem, že tentoraz to inak nemôže skončiť. Neznášajú ma. Z nejakého, pre mňa neznámeho, dôvodu, so mnou vyslovene opovrhujú.

„Neponáhľaj sa tak," povie Táňa mojim smerom a veľavýznamne popuká hánkami, „Chceme sa zahrať."

„Pohrajte sa navzájom," odseknem. Frans ide mojim smerom odzadu. Počujem jeho tiché kroky ako našľapuje na svoje bucľaté, za to dlhé, nohy. Táňa robí to isté odpredu. Ale ona dopadá na nohy baletky, akoby bola stelesnením vyrovnanosti a elegancie. Kráča obratne, potichu a ak by bola ona za mnou, nemala by som šancu zachytiť jej pohyb. Jej zamatové vlasy pohodí vietor z jednej strany na druhú a ona sa chladnokrvne usmeje.

„No tak, Rosie," pokrúti hlavou a usmeje sa. Jej pohľad pripomína vraždiacu princeznú; chladnokrvná maska pod ktorou tlie oheň zlosti.

„Nepribližujte sa ku mne," poviem potichu, hlasom, ktorý sa neroztrasie.

„Prečo?" spýta sa Frans a jeho dych ma pošteklí pri uchu. Páchne cibuľou a mentolovými cukríkmi, ktorými sa nadarmo pokúša prekryť silný zápach.

„Čo odo mňa chcete?" opýtam sa a ignorujem jeho otázku. Odpovedať na ňu nedokážem. Nie som silná, ani dostatočne rýchla na to, aby som si to s nimi vybavila. A oni sú navyše dvaja. Nie som vyrovnaný protivník.

„Hm, nič," šepne Táňa, ktorej sa za ten čas podarilo priblížiť tesne ku mne, „Len sa chceme pohrať. Nepočula si?"

„Počula," poviem šeptom, „a aj som vám povedala, čo si o tom myslím."

„Máš guráž," podotkne Táňa a jej svietivo zelené oči sa do mňa vpijú, „Páči sa mi to."

„Tak ma nechaj na pokoji," poviem.

„Ale ja chcem vedieť tvoju guráž, keď sa to zvrtne," usmeje sa a jej hlas pradie. Oči ale ostávajú tvrdé, rovnako ako črty jej ostro rezanej tváre.

Ostanem ticho a ona prejde končekmi prstov po mojom líci. Nechápem, čo sa deje, až kým nevystrieda jemné brušká prstov na zaoblené nechty. Zatlačí na moju pokožku a vycerí zuby v úškľabku. „Budeš sa len nečinne prizerať?" spýta sa ma a nechtami kopíruje líniu mojej lícnej kosti.

„Nie," šepnem potichu. Usmeje sa. Milo, nie vyzývavo ani provokatívne. Zdá sa, že moja odpoveď ju úprimne poteší. Nerozumiem tomu, nerozumiem ničomu.

„Tak ukáž, čo je v tebe. Neuľahči nám to," povie pomaly s dôrazom na každé slovo. Rozhodnem sa poslúchnuť ju, hoci netuším, čo tým sleduje. Čo sleduje týmto celým divadielkom.

Prudkým pohybom kopnem smerom dozadu a moja päta trafí Fransa do rozkroku. Slabosť každého chlapa. Zaskučí a zosunie sa na zem. Táňa vyprskne do smiechu a ešte skôr ako stihnem vziať nohy na plecia, ma schmatne za golier trička. „Slušný začiatok, Rosie, čo ďalej?"

„Čo týmto sleduješ?" nadvihnem na ňu obočie.

„Tvoju reakciu."

„Na čo je tebe moja reakcia?"

„Na analyzovanie."

„Nechápem."

„Ani nečakám, že pochopíš." Sladko sa usmeje a odstúpi ladným krokom. Narovná pokrčenú látku a odstúpi sa z mojej cesty. Tak sa pustá ulička uvoľní a ja sa pomaly vyberiem vedľa nej. Úplne zmätená jej správaním.

+++++

Rad sa postupne kráti. Stojím tu už nejakú hodinu a čakám. Vlastne je to možno hlúposť. Možno na tých zbraniach nie je nič výnimočné a možno to ani nie sú skutočné zbrane, len nejaké napodobneniny. Či ktovie. Pochybujem, že niektorý z Ostreľovačov by dobrovoľne ponúkol svoju jedinečnú zbraň, aby ju pochytali cudzinci, ktorí nemajú ani poňatia o tom, ako sa s tým narába. Ja by som tiež nebola nadšená. A aby nám strčili do rúk zbraň, ktorá má patriť najsilnejšiemu z nich? To sotva.

Celý deň som strávila tu a teraz je už niečo po desiatej hodine. Je tma a nebyť pouličných svetiel, nedovidela by som si ani na špičku vlastného nosa.

Prídem na rad. Srdce mi bije až v topánkach, ale nechápem prečo. Nerozumiem, čo je na tom celom také veľkolepé, že sa toho bojím. Kopa ľudí šla predo mnou, dokonca aj mladší. Ak to zvládli oni, prečo by som to nemala zvládnuť ja? Možno sa proti mne spikne osud, pomyslím si ironicky.

Ále, kdeže, oponuje druhý hlas v mojej hlave, osud na teba zvysoka kašle. Potlačím vlastné myšlienky do úzadia a pohľadom si premeriam terč. Ľudská silueta vzdialená na nejakých päť metrov. Za ňou je stena z nejakého dreva, ak by bol niekto taký neschopný a strelil by vedľa (Ahoj, Rosie!).

Po mojej pravici je stôl. Na ňom sedí chalan približne v mojom veku. Ostreľovači sú vždy mladí, dbá sa na to, aby mali čo najlepšiu kondíciu a aby mali silu. V rukách drží zbraň a prstom sa prehrabuje medzi guľôčkami, akoby ich počítal.

Náboje sa vyrábajú ťažko, ale Ostreľovači ich našťastie veľa neminú. Dnes je ale výnimkou a tomu chalanovi sa to očividne nepáči. Sleduje škatuľku s nábojmi so zvraštením obočím.

Podíde k nemu iný chlapík. Ten je trocha starší, má možno dvadsať rokov. Je svalnatý a celý v modrom. Ťažko povedať, čo tým sleduje. Vyberie do dlane hŕstku nábojov priesvitnej farby.

Sú to vlastne obyčajné guľky, ale v ich vnútri sa nachádza zmes, ktorá reaguje s radiáciou podľa intenzity. Radiácia v spojení s tou látkou mení farbu podľa toho, akú intenzitu radiácie má človek, ktorý sa guľky dotkne.

Ten chalan v modrom poťažká v ruke tri guľky a tie naberú modrý nádych. I z diaľky niekoľkých metrov je vidieť hmýrenie látky v guľke, ako chce rádioaktívna látka vyliezť zo škrupinky, v ktorej je uväznená.

Ten chalan v modrom podíde ku mne. Nevenuje mi ktovieakú pozornosť. Otočí sa na chalana, ktorý drží v rukách zbraň a odkašle si. Ten dvihne hlavu od malého mobilu a pri pohľade na mňa pretočí oči.

Postaví sa a podíde ku mne. Vtlačí mi do ruky zbraň ale okrem toho letmého pohľadu mi nevenuje väčšiu pozornosť. „Nabi zbraň," povie ešte a zvrtne sa na päte. Odkráča ku stolu.

Neviem, čo odo mňa čaká. Odkiaľ mám vedieť nabiť tú prekliatu pušku? Nikdy predtým som nič podobné nedržala v ruke.

Pažba zbrane je chladná, ale padne mi do ruky ako uliata. Chalan v modrom natrčí dlaň s troma guľkami a ja sa po ne načiahnem. Pred dotykom s nimi zaváham, ale nakoniec uchopím tri guľky veľkosti lentiliek medzi prsty.

Najskôr sa nedeje nič zvláštne, pokúsim sa nabiť zbraň, ale guľky sa vykotúľajú spomedzi mojich prstov a s poskakovaním dopadnú na zem. Vytratí sa z nich farba. Prehltnem guču v hrdle a snažím sa ignorovať pohľady ľudí za mnou.

Chalan v modrom medzičasom zmizol. Ten druhý si všimne moju nešikovnosť a spomedzi plných pier mu unikne zastonanie. „Že som sa ja na toto nechal nahovoriť..." počujem ho zamrmlať keď sa postaví a podíde ku mne.

Skloním sa na zem, že pozbieram guľky ale zastaví ma mávnutím ruky. „Nechaj to tak. Urobím to."

„Pomôžem ti," šepnem a skloním sa k zemi. Chytím guľku, ktorá je najbližšie ku mne a neznámy chalan medzitým pochytá zvyšné. Na ruke má čierne rukavice, ktoré zabraňujú v tom, aby premenil guľky s radiáciou na činné.

Narovnám sa a vtedy pocítim niečo zvláštne. Šklbne mi rukou ako pri elektrickom kopnutí a moje svaly v tele sa napnú. Krv v žilách mi zbesnie. Prsty sa roztrasú. A guľka v mojich rukách zmení farbu. Sčernie.

Nová časť :D :3

Venujem ju SimaFilipov, pretože ma prinútila pridať novú časť už dnes :D Dúfam, že sa vám páčila :) :D