Počuť len svišťanie vetra, ktorý nekompromisne naráža na, kedysi priehľadnú, stenu. Teraz, sto rokov po tom, čo sa steny vysunuli spod zeme, celý povrch nepreklenuteľnej bariéry tvorí matný závoj bielych škrabancov.

Nejasne sa v ňom odráža môj odraz. Čím bližšie som, tým sú moje črty zreteľnejšie. Prst, ktorý priložím k drsnému povrchu vypuklého trojuholníka sa dotkne vlastnej podobizne a ja sa usmejem. Je to, akoby sa ma niekto dotkol z druhej strany Kupoly. Hoci tam, za tou hranicou, už roky nijaký človek nežije.

Tam, v tej pustatine, sa skrývajú iné stvorenia. Voláme ich jednoducho Mutanti. Myslím, že ten názov ich presne vystihuje. Nemajú presný výzor ani nejaké spoločné vonkajšie črty. Sú to jednoducho Mutanti. Zmutovaní ľudia, zvieratá, ba niektorí tvrdia, že aj rastliny.

Radiácia zmenila ich štruktúru a zničila v nich všetko ľudské. To tvrdí každý. No ja som ešte nikdy nijakého Mutanta z vonka nezazrela. A to sem chodím stále, keď môžem.

Fascinuje ma zvuk neutíchajúceho vetra, ktorý inde nepočuť. Zakaždým ma očaruje tá temná tajomnosť toho zvuku, toho neznámeho miesta. Od malička som vyrastala medzi ľuďmi, ktorých poznám. Žila som v dennej rutine, kde bolo všetko naplánované. Možno práve preto ma to dokáže zakaždým dostať do tranzu, z ktorého nedokážem uniknúť. Stojím tam dlhé minúty, načúvajúc tajomným zvukom.

Kupola je náš svet, je to naša ochrana. Bez nej by sme skončili ako tí, čo ostali vonka, za hranicami. Ostali by z nás trosky, vzdialene pripomínajúci ľudský druh.

Ani tu, vo vnútri tohto sveta, nie sme pred vonkajšími vplyvmi chránení stopercentne. Ale naše telo si už zvyklo. Prispôsobilo sa radiácii z vonkajšieho sveta, hoci sa to nezaobišlo bez menších zmien v našom organizme.

Čelo si opriem o teplú hmotu a môj úsmev sa roztiahne, keď v odraze zbadám vlastné oči. Sú rovnako matné ako všetko ostatné, no predsa od nich neviem odtrhnúť zrak. Vidím v nich to, čo v odraze zrkadla nikdy. Divokosť sálajúcu z neznáma.

Povrch Kupoly je teplý, každou sekundou ju šúcha rádioaktívna búrka z vonka. Dnes je vietor mimoriadne silný a hlučný. V takýchto dňoch je nám odporúčané, nepribližovať sa k hraniciam. No, nikdy som sa extrémne neriadila prísnymi pravidlami nášho spoločenstva.

Matka tvrdí, že ma to raz privedie do poriadneho maléru. Miestami jej začínam veriť. Z rozhlasov v meste sa ozve pravidelné pípanie a ja si odtrhnem čelo od príjemného tepla. Ženský hlas vyhlási: „Zajtra popoludní sa na námestí koná oslava stého výročia Kupoly. Týmto gestom chceme odovzdať pochvalu tým, ktorí nám to tu vybudovali a vzdať česť tým, ktorí pritom zahynuli. Srdečne vítame každého."

Tým sa jej monológ končí a ja si povzdychnem. Tie oslavy som čakala dlho. Nemá to byť nič veľkolepé, a názov Slávnosť, dosť presahuje realitu. Je to ako trh vedomostí. Pracovníci SOFTPOE, firmy, ktorá to tu vedie, nám umožnia vyskúšať si všetko, čo je náplňou ich práce. Najväčším skvostom celého podujatia, má byť možnosť strieľania chýrnymi AP-R zbraňami.

Za normálnych podmienok ich môžu používať len Ostreľovači, ľudia s takou intenzitou radiácie, že sa náboje sfarbia pod vplyvom ich dotyku. Ale tentoraz to bude iné. Každý bude mať možnosť skúsiť to.

Samozrejme, zajtra to nepôjde len tak ľahko. Zajtra mám narodeniny. Z toho vyplýva, že som sa narodila presne v deň, keď Kupola oslavovala osemdesiate tretie výročie založenia. V dňoch, keď sa Kupola zakladala, bola naša populácia hustejšia.

V tých časoch zomrela väčšina ľudí na Zemi. Vonka neprežil nik a ak náhodou aj áno, stal sa z neho Mutant. Aj keď sme boli v relatívnom bezpečí Kupoly, veľa nás umrelo aj na následky radiácie. Prežili len tí silnejší. Od tých čias je natalita a mortalita pomerne vyrovnaná, no všade nastanú komplikácie. Pred niekoľkými rokmi, radiačná búrka roztrhla obal Kupoly v niekdajšom Bielorusku a každý zahynul. A najhoršie na tom je, že ten incident nebol prvý a podľa expertov ani posledný. Ostali tri posledné Kupoly na povrchu našej Zeme. Tri posledné spoločenstvá, ktoré prenášajú ľudské dedičstvo a uchovávajú tradície našej minulosti i prítomnosti.

Odstúpim od steny a pomalým krokom sa vyberiem smerom do centra mesta. Na uliciach panuje pokoj, ako väčšinou o takomto čase. Dospelí sú v práci, kde pobudnú ešte minimálne tri hodiny. Deti, ktoré ešte nedovŕšili sedemnástku sedia v školských laviciach a starí ľudia, ktorí dosiahli dôchodok, čiže sedemdesiat rokov, sedia v domoch a popíjajú teplý čaj, či si usrkávajú z čiernej kávy.

Ľudia nepotrebujú chodiť nakupovať. Na začiatku každého mesiaca dostávajú rodiny pravidelné ale štedré dávky jedla a všetkého, čo je potrebné. Ak by sa to domácnosti, náhodou, aj minulo, stále sa dá telefonicky požiadať o zvýšenie prídavkov. Jednoducho povedané, máme postarané o naše životy.

Ja už dobrý týždeň nenavštevujem školu. Každý občan má právo na týždenné voľno pred tým, než sa právoplatne začlení do spoločnosti. Školský systém je iný, ako pred časmi Kupoly. Lepší. Teda aspoň to nám tvrdia. Nikdy sme neboli oboznámení tým, čo bolo pred rádioaktivitou v našom svete.

Oficiálna historka znie tak, že rádioaktivita zaplavila našu zemeguľu počas vojny. Vraj nebolo inej možnosti ako použitie jadrovej zbrane. Zničiť niekoho pre to, aby prežili iní. Znie to síce absurdne, no verí tomu každý.

Cesta domov mi trvá pomerne dlho. Autá, autobusy, celkovo technika používaná na dopravu, sa používa málo. Len zopár ľudí v Kupole si môže dovoliť dopravný prostriedok. Autobusy neexistujú a autá sú drahé vymoženosti. Plyny, ktoré sa ich použitím dostávali do ovzdušia sa ťažko filtrovali, preto sa benzín a nafta nahradili. Ale tie látky sa ťažko zaobstarávajú a nie sú bezúhonné.

Poklusom sa rozbehnem cez pustú ulicu. Môj dych sa po čase stane prerývaným a zrýchleným. Srdce mi začne biť a mám problém nadýchnuť sa. Netrvá dlho a som nútená spomaliť. Fakticky, mám mizernú kondíciu.

Kedysi to tak nebolo, no odvtedy sa toho veľa zmenilo. Behávala som každý deň a stále som dosahovala lepšie a lepšie výsledky. No potom som prestala. Ani neviem prečo.

Podľa najnovších zistení, radiácia sa usádza v tele človeka a po čase znižuje jeho výkonnosť. Na začiatku, ako radiácia obomkne vnútorné orgány, sa výkon zvyšuje. Ale potom, keď telo dosiahne maximum, radiácia sa začne znova vylučovať a výkon opäť klesá. No je to horšie ako na začiatku. Človek padne do priepasti, z ktorej sa po čase zas vyškriabe, lenže nevylezie zas tak vysoko.

Naše telo si zvyklo na neustálu obmenu radiácie, no náš výkon stále klesá. Preto dochádza k totálnemu vyčerpaniu, kedy je organizmus už na samom dne. Z tadiaľ sa dá dostať len ťažko.

Veľa ľudí upadá do tohto stavu ešte aj v dnešných dňoch, hoci každá generácia je stále viac a viac prispôsobená takýmto podmienkam. Každý sa rodí s akousi imunitou voči obmene radiácie, no znášanlivosť je rôzna.

Na niečom podobnom spočívajú aj hlavné atrakcie dnešnej slávnosti. Zbrane AP-R. Na prvý pohľad ako obyčajné revolvery, no je v nich ukryté niečo oveľa komplikovanejšie. Vedci doteraz netušia, ako sa podarilo ich kolegovi vytvoriť stupnicu a zafarbiť guľky.

Dlaňami sa opriem o kolená a zostra vydýchnem. Chvíľu tak ostanem, potom sa zas vystriem a krokmi sa vydám smerom domov.

+++++

Domov sa dostanem až niekedy poobede. Dom mojej rodiny stojí na kraji mesta. Nedlhá trávnatá pláň oddeľuje vysoké mestské budovy a oranžové rady kockových domov. Náramkom na zápästí odomknem dvere domu. Ocitnem sa v úzkej chodbe s béžovými stenami a skopnem si topánky z nôh.

„Rosie?" začujem krik matky z kuchyne, „Kde si bola tak dlho?"

Pousmejem sa a prejdem do kuchyne s čiernym nábytkom. Tá miestnosť je prepojená s obývačkou. Dlaňami sa opriem o kuchynskú linku. „Kade tade," myknem plecom a zoberiem si čokoládový muffin z taniera.

Otočí sa mojim smerom a usmeje sa. Jej modré oči zaiskria, keď zazrie muffin v mojich rukách. „Chutí?" nadvihne obočie.

S úsmevom prikývnem. Mamina miluje varenie a ešte viac to, ak sa jej maličké experimenty za kuchynským pultom vydaria. Má na to dosť času, keďže pracuje doma pre výskumnú stanicu SOFTPOE, kde vlastne naša rodina pracuje od nepamäti.

Moja matka robí na oddelení, kde každý deň merajú hladinu rádioaktivity v Kupole. Zastupuje vedúcu funkciu, čiže len niekoľko hodín presedí nad počítačom a potom má čas na vlastné „experimenty", ako nazýva vlastné kuchynské kúsky. S úsmevom prikývnem na jej otázku.

Zjem zvyšky muffina a sledujem matku, ktorá sa vykrúca za sporákom a hmká si pri tom nejakú neznámu melódiu.

„Čo je to za pesničku?" spýtam sa zvedavo.

„Nepamätáš sa na ňu? Keď si bola menšia, zaspávala si naň každučký deň."

Zvraštím obočie. Vôbec si neviem v mysli vybaviť slová, či dokončiť melódiu. „Idem do izby," zamrmlem smerom k mame a ona prikývne s letmým úsmevom na plných perách. Prešuchcem sa do mojej spálne. Má zelené steny a nábytok doladený do odtieňov sivej. Zosuniem sa na posteľ a vyvrátim hlavu do stropu. Sledujem tiene, ktoré vrhajú svetlá šíriace sa z môjho nočného stolíka. Netrvá dlho a moje viečka ťažkopádne klipnú.

Vítam vás pri mojom novom príbehu :D Budem vďačná každému, kto na to obetuje svoj čas :) :D

Okrem toho, by som rada poznamenala, že o Kupole, SOFTPOE a vojne som písala v mojom diele Rádioaktívna, avšak nie je potrebné, aby ste si ten príbeh prečítali, pretože tento sa odohráva o sto rokov neskôr a všetko, čo je potrebné k deju tohto sa tu spomenie :) :D
Ďakujem každému, kto sa sem aspoň pozrel :)