Zaparkovala a vystúpila z auta, parkovisko bolo ľudoprázdne. Nikde ani živáčika, všade navôkol vládlo ťaživé ticho, ktoré jej len pripomenulo, že zase mešká. Skontrolovala hodinky a zistila, že cesta sem trvala dlhšie ako sa pôvodne nazdávala. Slnko už bolo vysoko na obzore, teda vlastne len jeho verná kópia. Pretože nič z toho nebolo skutočné, ani jeho hrejivé lúče, všetko to bola len krásna spomienka. Z ich sveta viac nezostalo - len napodobeniny, ale život musel pokračovať ďalej, a tak bolo ľudstvo prinútené sa prispôsobiť.

Bola zabratá do vymýšľania vhodnej výhovorky a nedávala pozor na cestu, tento týždeň to už bolo druhý krát čo zaspala. Namiesto spánku trávila noci čítaním a prekladaním, svoju prácu si brala so sebou domov. Pre ňu to bolo skoro ako poslanie, nájsť odpovede na tie pálčivé otázky, ktoré tak dlho hľadali. Firma, kde pracovala sa zaoberala starými mýtami a legendami. Usilovne pracovali, no nestačilo to, príliš veľa drahocenných listín zničil neúprosný zub času. A možno preto navždy stratili možnosť na záchranu, ale nechceli sa vzdať bez boja, a tak vytrvalo až tvrdohlavo pokračovali.

Ak by našla niečo nové – prevratné, určite by jej s radosťou neskorý príchod odpustili, ale žiaľ sa tak nestalo. Ubezpečovala samú seba, že ich láskavý šéf sa nad ňou zľutuje. Síce dostane výplach žalúdka, ale určite ju nevyhodí, teda aspoň v to dúfala. Amélia bola jedna z najpracovitejších zamestnancov, rýchlo sa vypracovala z role sekretárky na vedúcu oddelenia lingvistov.

Znenazdajky jej tok myšlienok prerušilo akési čudesné zavýjanie a vrčanie. Od ľaku sebou šklbla a nechápavo sa rozhliadala po okolí. Nič podozrivé nevidela, no pre istotu pridala do kroku, aby sa čím skôr dostala k bočným vchodovým dverám. Nepatrila práve k najodvážnejším, napriek tomu sa však snažila zachovať chladnú hlavu. Vedela, že často vidí bubákov aj tam kde žiadni nie sú. Keď bola malá musel jej otec pred spaním skontrolovať všetky skrine a priestor pod posteľou, stal sa z toho akýsi rituál, bez ktorého nevedela zaspať.

Podrážky jej klopali na betóne ako sa ponáhľala cez parkovisko, no to sa zdalo byť nekonečné. K tomuto známemu zvuku sa pridal iný - nový. Cvakanie pazúrov sa neodvratne približovalo, srdce jej splašene bilo v hrudi a hrozilo, že vyskočí. Neodvažovala sa otočiť a zistiť, čo to spôsobuje na to sa príliš bála. Ešte pridala na rýchlosti, už skoro bežala, ak by ju teraz niekto videl myslel by si, že sa zbláznila.

Kľučku mala skoro na dosah, ešte pár metrov a bude v bezpečí. Na malú sekundu zavrela oči a zhlboka sa nadýchla v snahe upokojiť splašený tep, ktorý jej do krvi pumpoval zbytočné množstvo adrenalínu. Za zavretými viečkami sa mihla známa postava, len ďalšia láskavá spomienka na dávno mŕtveho otca. Ale stačilo to, jeho povzbudivý úsmev v nej vzbudil dostatok odvahy na to, aby sa otočila.

Celé to trvalo len pár sekúnd, kratučký okamih, na ktorý však nikdy nezabudne. Do smrti ju bude strašiť v nočných morách a kaziť jej pokojný spánok. Roztrasenými rukami uchopila kľučku a zatlačila, podarilo sa jej to až na druhý pokus. Doslova vpadla do vnútra, dvere sa rozleteli a s hlasnou ranou treskli do steny.

To konečne prilákalo pozornosť, zhŕkli sa okolo nej ako včely na med a nechápavo pozorovali ako sa neohrabane snaží zdvihnúť zo zeme. Ozývali sa hlasy zvedavcov, prekrikovali sa medzi sebou a dožadovali sa vysvetlenia, čo sa stalo. Namáhavo sa posadila a snažila sa utrieď si svoje zmätené myšlienky. Usilovne rozmýšľala, ako im má preboha odpovedať, ak by povedala pravdu vyslúžila by si priamy lístok do blázinca.

Sama nechápala čo videla, pretože sa s ničím podobným za celý svoj život nestretla. Niekto by možno povedal, že sa to podobalo psovi, ale na to bol príliš veľký. Rozmermi skôr pripomínal poníka než psa a namiesto srsti, ako býva zvykom, mal šupiny ako nejaký had. Netvor bol černejší než noc a jeho krvavo červené oči sľubovali hrôzy z tých najdesivejších nočných môr. Papula plná žltých zubov ostrých ako britva a dlhočizné pazúry. To skutočne nepripomínalo psa ani z diaľky, ale čo iné to mohlo byť?! Mala jednu bláznivú teóriu, ale o tej sa bála premýšľať, čo i len v duchu.

Bez váhania sa chopila podávanej ruky a s jej pomocou sa poľahky vyšvihla na nohy, oprášila si oblečenie a konečne sa aj ona rozhliadla po hlúčiku ľudí. Vestibul praskal vo švíkoch, nevybrala si práve najvhodnejšiu dobu na takýto trapas, sklonila hlavu a snažila sa sústrediť na dlaždičky. Tváre jej horeli hanbou, toľká pozornosť jej nebola vôbec príjemná. Začínala sa podobať na rajčinu ani svojmu hlasu príliš neverila, a tak len ticho stála ako soľný stĺp.

Nebývalo zvykom, aby tu bolo tak plno, bežne sa tu dalo stretnúť pár pracovníkov z kancelárií, ale tí rýchlo prešli cez bezpečnostnú previerku a zmizli v hlbinách budovy. Jedine ochranka tu bola dvadsaťštyri hodín denne, aby strážila najväčšie poklady v podobe starých listín a archeologických nálezov.

Teraz tu stála horda vojakov v uniformách, čo robila armáda v ich firme jej zostávalo záhadou. Momentálne nebola v pozícií, v ktorej by mohla zisťovať prečo prišli a preto radšej mlčala odhodlaná neskôr vypáčiť odpovede zo svojich kolegov.

„Ste v poriadku? Čo sa vám stalo?" Vyzvedal jeden z vojakov, ten, čo jej podal pomocnú ruku. Na tvári mal úškľabok, dobre sa bavil na jej účet. Bodaj by nie, keď dopadla na zem ako vrece plné zemiakov. Od elegantného pádu to malo veľmi ďaleko.

„Ďa-ďaku-ďakujem," podarilo sa jej vykoktať po chvíli snaženia a ešte viac očervenela, no chcela to mať rýchlo za sebou, aby mohla zbabelo utiecť do svojej kancelárie a tam v tichosti umrieť od hanby. Vychrlila preto na neho zmätený príval informácií. „Vonku, na parkovisku niečo je... hm... vyzeralo to ako pes... veľký pes. Mohol by byť nebezpečný, vrčal na mňa..."

Po tomto vyhlásením to väčšina prítomných nevydržala a nahlas sa rozosmiala. Skvelé, teraz vyzerám ako hysterická ženská, čo sa bojí nejakého psa. Pomyslela si skleslo a bez ďalšieho otáľania sa na stále roztrasených nohách vydala do svojej kancelárie. Za chrbtom ešte počula ako niekto udeľuje príkazy a vojaci ich za hlasného dupania odišli splniť.

„Nemusíte sa báť, my sa o to postaráme," dodal ešte na rozlúčku a Amélia sa otočila, aby poďakovala, ale rýchlo si to rozmyslela, lebo ten jeho úškľabok ju neskutočne iritoval. Krivý úsmev, ktorý by možno na niekom inom mohol vyzerať šibalsky a príťažlivo, ale v jeho prípade vyznieval skôr povýšenecky.

Celú cestu si mrmlala popod nos niečo o namachrovanom debilkovi a pridala aj pár menej slušných výrazov. Z pamäti prechádzala spletitými chodbami, ktoré sa zdali byť všetky rovnaké a novo prichádzajúci by sa tu poľahky stratil aj s pomocnými ceduľami. Hotové bludisko s minimálnym počtom okien, takže jediným zdrojom matného svetla boli podlhovasté lampy na strope. Veľmi dlho sa hovorilo o rekonštrukcií tejto budovy, dávno predtým, než tu Amélia začala pracovať, no stále sa nič nedialo a odkladali to na dobu neurčitú. Podlahy zdobili fľakaté linolea hnusnej zelenej farby a vo vzduchu sa znášala vôňa starých kníh, pre niekoho príjemná, no pre iných zase odpudivá. Tak trochu zatuchnutá aróma jej nevadila, práve naopak väčšinu života strávila zavretá niekde v knihovni, takže ju vlastne zbožňovala.

„Amélia o päť minút zraz v mojej kancelárií a tentokrát nemeškaj!" Za jej chrbtom sa ozval rázny hlas šéfa, na svoj neskorý príchod úplne zabudla. Nestačila ani odpovedať a už bol preč, zvrtol sa na podpätku a zmizol ako para nad hrncom.

Tak to vyzeralo vážne, zavolal si ju na koberček, ba čo viac, znel dosť nahnevane. Tento deň sa zdal byť stále horší a horší, premýšľala, čo sa asi tak ešte môže pokaziť. Vo svojej kancelárií si odložila všetky veci a chvíľu nechápavo hľadela na prázdnu stoličku Laury - kolegyne s ktorou sa delila o tento maličký priestor. Niekam asi odbehla alebo žeby mala voľno? No nebol čas na ďalšie úvahy a tak pridala do kroku, skoro až bežala na svoju popravu. Aspoň tak sa cítila ako odsúdenec pár minút pred smrťou a v duchu prosila všetkých bohov, aby neprišla o prácu, ktorú tak veľmi miluje.