Liu Yue Han si nepamätal, ako dlho leteli na Yueyingu a koľko Li prešli, no veľmi dobre vedel, že ak nechce, aby ho jeho bratia z Mesačnej sekty našli v jednom z blízkych miest skôr ako skončí deň, budú sa musieť s Chen Zhi Tianom utiahnuť do niektorej z tých, čo sú ďalej.

A tak sa čoraz viacej vzďaľovali Nebeskej hore a Lunárnemu vrchu, aby sa mohli ukryť v nejakej malej dedinke.

Liu Yue Han sa nepozeral, ktorým smerom leteli. Hlavu mal plnú ťaživých myšlienok. Na pátranie po zlomení Fénixovej kliatby už zabudol. Namiesto toho myslel na Wang Liang Shena a jeho náhle zjavenie sa v mestečku Qimeng. Teraz už nepochyboval o tom, že za všetko mohol práve on.

„Čo povieš na tamtú dedinku na západe?" zakričal na neho Chen Zhi Tian.

Liu Yue Han sa pozrel smerom, ktorý mu ukazoval. A naozaj, neďaleko sa nachádzala miniatúrna dedinka skladajúca sa iba z niekoľkých domčekov. Vôkol nej bolo veľa políčok, na ktorých sa počas sezóny pestovala ryža, no teraz boli pokryté ľadom a snehom.

Liu Yue Han sa vzniesol na svojom meči nižšie. Keď boli obaja už dostatočne nízko, zoskočili z čepele na zem. Liu Yue Han odložil svoj meč.

„Mali by sme si nájsť miesto, kde sa utiahneme na noc," povedal. „No nemyslím si, že tu niekde nájdeme hostinec, alebo ubytovňu."

„Môžeme skúsiť čajovňu, alebo krčmu," navrhol Chen Zhi Tian. „Ak sa ani tam nenájde nocľah, môžeme sa popýtať, či niekde na blízku nie je nejaký chrám."

Napokon sa ale ukázalo, že nájsť nocľah bolo veľmi jednoduché. Väčšina domov v dedine totiž bola opustená a prázdna. Spomedzi všetkých domov, ktoré sa krčili v skupinke uprostred polí, bolo iba v niektorých z nich vidno svietiť svetlo zo sviečky.

„To nám situáciu zjednodušuje," povedal Chen Zhi Tian. „Utiahneme sa v niektorom z domov a zajtra pôjdeme ďalej."

„Ktovie, čo sa tu stalo," povedal Liu Yue Han. „Len zriedka sa stáva, že sa celá dedina takto vyľudní. Väčšina domov nevyzerá byť stará a schátraná. Skôr to vyzerá, akoby obyvatelia odišli len nedávno."

„Môžeme sa popýtať, čo sa tu stalo," navrhol Chen Zhi Tian. „Ale najprv by sme sa mali niekde zložiť."

Vybrali si napokon malú chatrč na konci dediny. Keď ju otvorili, zistili, že jej pôvodní obyvatelia v nej nechali takmer úplne všetko.

„Naozaj to nevyzerá, že tu nik nebýva," prehovoril Liu Yue Han, keď si prezreli jedinú izbu, z ktorej sa tento domček skladal. „Je tu naozaj všetko. To si so sebou vôbec nič pri odchode nezobrali? Aha!"

Liu Yue Han mal pravdu. Aj napriek tomu, že chatrč bola veľmi skromne zariadená, bolo v nej všetko potrebné pre život. Od nábytku a lôžka, po keramické čajníky a misky. Vedľa domáceho ohniska na zemi bola dokonca naukladaná kôpka dreva.

„Nemám z toho dobrý pocit," prehovoril Liu Yue Han.

Chen Zhi Tian s ním súhlasil. Pustil sa s ním do dôkladného prehľadávania celej chatrče. Tichom izby sa teraz nieslo iba otváranie a zatváranie skriniek, ťahanie nábytku po zemi.

„Yue Han," prehovoril Chen Zhi Tian, kým si sadal na podlahu v chatrči a postavil doprostred ohniska v miestnosti do prachu kôpku tenšieho dreva, „aký je teraz tvoj plán?"

Liu Yue Han zatvoril dvierka na skrinke s keramikou a potom si vzdychol. „Ja vlastne ani neviem," povedal. Chcel som sa vrátiť do Mesačnej sekty, no teraz to nemôžem urobiť. Navyše, odkedy sme odišli z mesta Qimeng, mám akési zlé tušenie."

„Kvôli tomu zradcovi z vašej sekty?" opýtal sa ho Chen Zhi Tian.

„Stále som neprišiel na to, čo je jeho cieľom," povedal Liu Yue Han. „Prečo nás vtedy zatiahol do tej dediny a prečo tam mal postavenú svoju magickú formáciu, v ktorej desil obyčajných ľudí? A prečo ju skrátka iba nenechal rozbiť a zabil všetkých juniorov z našej sekty?"

„Možno potreboval zahladiť stopy," odpovedal Chen Zhi Tian. „Povedal si, že to bol tvoj shifu, čo si ako prvý všimol, že sa niečo na tom mieste deje."

„Máš pravdu," súhlasil s ním Yue Han. „Juniori by takúto vec nikdy nevyriešili bez pomoci a museli by zavolať niekoho skúsenejšieho. Možno sa obával toho, že seniori prídu celej veci na koreň a odhalia ho."

„A možno sa obával, že na to všetko prídeš ty," poznamenal Chen Zhi Tian. „Patril si predsa medzi talentovaných žiakov Mesačnej sekty."

Liu Yue Han sa na neho pozrel. Úplne ho touto poznámkou zaskočil. Chen Zhi Tian nedbal na jeho rozpaky. Namiesto toho hodil zlatú ohnivú guľu rovno do dreva a to zapraskalo. Miestnosť sa naplnila teplým oranžovým svetlom.

„Takže sa rozhodol práve z teba urobiť obetného baránka, aktivoval zakázanú mágiu a narafičil to tak, aby ťa tam našli seniori a považovali ťa za vinníka," luskol prstami Chen Zhi Tian. „Jednoduché a efektívne."

„Navyše, teraz si všetci myslia, že zomrel aj Wang Liang Shen a už mi viac nikto neuverí," Yue Han sa od neho rýchlo odvrátil a potom si unavene pretrel svoje oko.

Na tom chýbajúcom si narovnal čiernu pásku, ktorá sa mu uvoľnila. Pevnejšie previazal uzol na nej a oprel sa dlaňou o skrinku, ktorú pred chvíľou prezeral.

„Dobre teda," odpovedal Liu Yue Han. „Urobil chybu a začal niečo robiť v dedine neďaleko sídla Mesačnej sekty. Tak sa rozhodol zahladiť stopy. Namiesto toho napadol vzdialenejšiu dedinu, aby druhý raz nebol taký nápadný."

Chen Zhi Tian sa zdvihol od ohňa, ktorý sa teraz naplno rozhorel. Prešiel popri Yue Hanovi a pokračoval v inšpekcii majetku chatrče. Liu Yue Han sa s prekríženými rukami oprel o skrinku. Sledoval, ako Chen Zhi Tian práve otvoril nejakú truhlicu a vytiahol z nej previazané vrecko ryže.

„Čo sa ale snažil dosiahnuť tým, že nútil dedinčanov prežívať donekonečna svoje nočné mory?" pokračoval.

„Nočné mory boli možno iba vedľajším účinkom," odpovedal mu Zhi Tian.

„Ako to myslíš?"

„Nie je to jasné?" spýtal sa ho Chen Zhi Tian.

Do dlane si nasypal niekoľko neuvarených zrniek ryže a vhodil si ich rovno do úst. Liu Yue Han prižmúril oko, keď sa k praskaniu ohňa pridal pukot drviacich sa ryžových zŕn. Chen Zhi Tian sa ale nenechal rušiť jeho znechuteným pohľadom. Podišiel bližšie k nemu.

„Možno tomu človeku nešlo o nočné mory. Možno sa snažil vytvoriť uzavretú magickú formáciu ako v tom lese, kde si na teba pripravil pascu."

Liu Yue Han si podoprel bradu. „Ale prečo?"

„Čo mali obe formácie spoločné?" spýtal sa ho Zhi Tian.

„Obe boli obmedzené územia s vlastnými pravidlami. A v oboch sa všetky situácie donekonečna opakovali."

„To znamená," otvoril ústa Chen Zhi Tian, no potom ihneď stíchol.

„Znamená čo?" pozrel sa mu do tváre Liu Yue Han.

Náhle si uvedomil, že s Chen Zhi Tianom niečo nie je v poriadku. V tvári bol akýsi bledý a dlaňou si zakrýval ústa.

„Čo sa deje?" opýtal sa ho ihneď Yue Han.

„Myslím, že tie ryžové zrná boli otrávené," odpovedal mu Chen Zhi Tian.

Liu Yue Han spanikáril. V momente vrazil Chen Zhi Tianovi do žalúdka. Ten mu padol cez plecia a potom von vydávil zrnká ryže. Rozkašľal sa.

Liu Yue Han sa s ním pomaly pretackal k posteli. Uložil ho na chrbát na lôžko a potom si z čela utrel pot. Rukou sa dotkol jeho zápästia, aby ho vyšetril a zistil, čo sa deje s jeho spirituálnou energiou. Chen Zhi Tian chvíľu ležal so zatvorenými očami a nechal vo svojom tele cirkulovať Qi. Yue Han mu pomohol a vlial do jeho tela aj trocha svojej spirituálnej energie.

Netrvalo to dlho a Chen Zhi Tian otvoril oči. Keď uvidel, ako ustarostene na neho Liu Yue Han hľadí, zazubil sa na neho.

„Som v poriadku," povedal.

„Chen Zhi Tian, si azda idiot?" skríkol Yue Han. „Prečo by si sa najprv nepresvedčil, či je jedlo dobré, predtým, ako si ho napcháš do úst?!"

„Toto nebol jed," povedal mu Chen Zhi Tian. „Obyčajné jedy si moje telo pamätá. Kvôli mojim prekliatym reinkarnáciám si moje telo pamätá všetky jedy, ktoré kedysi strávilo a vybudovalo si voči nim imunitu," vysvetľoval. „Preto hovorím, toto nebol obyčajný jed."

„A čo to teda bolo?" spýtal sa ho Liu Yue Han.

Pustil Chen Zhi Tianove zápästie a obrátil sa k vrecku ryže, ktoré bolo položené na truhlici. Podišiel k nej a nasypal si do dlane niekoľko zrniek. Priložil si ich k nosu a zľahka sa nadýchol. No necítil vôbec nič, boli to iba obyčajné zrnká ryže.

„Nič na nich nebadať," povedal.

„Skús ich zmiešať so svojou energiou," poradil mu Chen Zhi Tian.

„Och," uvedomil si Liu Yue Han. „Keď sa dostali do tvojho tela, spojili sa s tvojou spirituálnou energiou."

Chen Zhi Tian prikývol.

Yue Han položil zrnká ryže na stôl a potom na ne z dlane vypustil prúd spirituálnej energie. Maličké biele zrniečka zahoreli čiernym plameňom. Pohltili jeho Qi energiu a premenili ju na svoju.

Chen Zhi Tian sa posadil na posteli a vypálil po horiacich zrnkách svoj očistný zlatý oheň. Zadusil ním jedovaté čierne plamene. Teraz z nich boli iba obyčajné zrnká ryže. Liu Yue Han k nemu obrátil celé vrece. Keď naň namieril svoju dlaň, vzbĺklo zlatým plameňom ako fakľa, no keď oheň dohorel, mali pred sebou iba vrecko dobrej ryže.

„Je fascinujúce sledovať, ako tvoj oheň všetko spaľuje, ale nič neničí," povedal Liu Yue Han zamyslene.

Položil vrece naspäť na truhlicu a obrátil sa k Chen Zhi Tianovi. „Tie čierne plamene vyžarovali rovnakú auru ako zakázaná mágia," povedal mu.

„Nakoľko svoju životodarnú Qi energiu kultivujeme, pár zrniek ryže nás nezabije," povedal mu Chen Zhi Tian. „Ale pre obyčajných smrteľníkov môže mať konzumácia takejto potravy fatálne následky."

Liu Yue Han s ním súhlasil: „Asi už viem, kam sa podeli ľudia z tejto dediny."

„Mali by sme zistiť, či existuje ešte niekto, koho dokážeme zachrániť," povedal Chen Zhi Tian.

„Existuje spôsob, ako z nich dostať von otravu, aj keď ju už jedli niekoľko dní?" opýtal sa ho Liu Yue Han. „Nenapadá mi nič iné, len spáliť zakázanú mágiu v nich. Nemyslím si, že ti dobrovoľne vstúpia do plameňa, aby sa očistili."

Chen Zhi Tian otvoril svoju tašku a potom sa prehrabával v bylinkách, ktoré si priniesol so sebou. Po krátkej revízii ale vzdychol a pokrútil hlavou. „Nemám tu nič dostatočne silné na to, aby to pomohlo. To by sme tu museli zostať prinajmenšom do jari, aby som mohol pravidelné variť ten istý elixír, no nemám so sebou také množstvo."

„Ako si sa vlastne dostal k bylinkám?" opýtal sa ho Yue Han. „Spomínam si na to, že kedysi existovala malá medicínska sekta, ale netrvalo dlho a podmanil si ju akýsi iný klan. Kultivátori zaoberajúci sa medicínou boli vždy dôležití pre zdravie ostatných, no kvôli slabým bojovým schopnostiam mali zároveň veľmi slabé postavenie. Bolo jednoduchšie mať v každej sekte vlastného medika."

Chen Zhi Tian sa na neho usmial: „Je to môj koníček."

Liu Yue Han zažmurkal.

„Keď som sa po niekoľkých prevteleniach a neúspešných životoch zaoberal tým, čo chcem vlastne robiť, utiahol som sa do chrámu, kde som kedysi slúžil ako mních. Bol to život, kedy som napáchal najmenej zla a po ktorom bola moja reinkarnácia jednou z najmilosrdnejších," spomínal si Chen Zhi Tian. „Kým som sa tam schovával a vyhýbal sa ľuďom, nemal som si čím krátiť čas. V takýchto lesoch som nemal na výber, ako skúsiť lov alebo zber. Tak som sa začal potulovať po lesoch a uvedomil si, že nakoľko boli len veľmi málo navštevované ľuďmi, vytvorili sa v nich za posledné roky unikátne a posvätné miesta, ktoré neboli znečistené človekom. Na takýchto miestach začali rásť rastliny so silnými a jedinečnými účinkami. Začal som ich zbierať a študovať. Učil som sa o ich vplyvoch na zdravie tela či mysle. Pokúšal som sa ich kultivovať a rozmnožovať, skúšal som, či dokážu rásť i na iných miestach.

Nakoľko som nechcel zažiť ďalšiu reinkarnáciu, potreboval som žiť na tomto svete čo najdlhšie a priblížiť sa k nesmrteľnosti. Tak som sa opäť dal na kultiváciu, no nepridal som sa k žiadnej sekte. No a s nesmrteľnosťou prichádza vec, s ktorou bežní ľudia nikdy nepočítajú – obrovské množstvo voľného času. Vďaka pestovaniu liečivých rastlín som sa opäť začal tešiť zo zmeny ročného obdobia, z kolobehu samotnej prírody."

„Rozumiem," odpovedal Liu Yue Han.

„A navyše," dodal Chen Zhi Tian, „keď som občas zišiel dole z lesov do nejakého mesta alebo dediny, aby som si zaobstaral trocha jedla, priniesol som so sebou niektoré z liekov a ľudia mi za to boli vďační. Bolo pre mňa lepšie zarábať si zbieraním byliniek a výrobou rastlinných tonikov, než pomáhať ľuďom s démonmi a duchmi. Potom by som nemohol zostať na jednom mieste dlhšie, ináč by sa mohol niekto prísť pozrieť na to, kto som..."

Chen Zhi Tian sa zasekol vo svojom rozprávaní. Isteže, jeho cieľom bolo odjakživa nájsť spôsob, ako prelomiť Fénixovu kliatbu a konečne umrieť ako ostatní. No momentálne mal svoj život zariadený a ukotvený. Vyhýbal sa konfliktom, žil v ústraní, pomáhal ľuďom s chorobami a liečbou. Do opusteného chrámu sa zavrel preto, aby viac neprišiel do kontaktu s nadpozemskými vecami a kultivátorskými sektami. Ak si mal porovnať tieto dve veci, preferoval by žiť s Fénixovou kliatbou osamote, než bez nej uprostred doťahovania sa s ostatnými kultivátormi.

Prečo sa teda tak ochotne vybral za Liu Yue Hanom? A prečo s ním bol i tu, v tejto dedine, ktorá nemala s jeho životom nič spoločné?

Uprostred tohto celého si Chen Zhi Tian náhle uvedomil, že Yue Hana nedokáže viac odmietnuť.

„Ideme prezrieť ostatné domy, aby sme zistili, či tu ešte niekto zostal?" opýtal a Liu Yue Han, čím ho vytrhol z myšlienok.

Chen Zhi Tian prikývol a jediným fúknutím zahasil oheň. Spoločne vyšli von z chatrče a začali prečesávať celú dedinku. Napriek tomu, že ešte nebola neskorá noc, našli iba niekoľko domčekov, v ktorých sa svietilo. No nech klopali na dvere koľko chceli, nikto im neotváral.

Až v poslednom dome, kde zaklopali, sa na nich usmialo šťastie. Ktosi sa ozval zvnútra domu a potom začuli pomalé šuchtavé kroky, zrejme staršieho človeka. Nemýlili sa, len čo sa dvere otvorili, vynorila sa spoza nich tvár akéhosi starca brázdená vráskami.

„Kto ste?" opýtal sa ich.

„Sme pocestní a zastavili sme sa tu, pretože hľadáme nocľah. Všimli sme si, že vo väčšine domov ľudia už spia a tak sme ich nechceli rušiť. Zabúchali sme tam, kde sa svietilo, no nikto neotváral."

„Chlapci," prerušil ich starec, „v domoch, kde sa nesvieti, nikto nežije. Aj keby ste sa tam vlámali, nikomu by to nevadilo."

„Nepatria tie domy azda niekomu, aj keď v nich momentálne nebývajú?" opýtal sa ho Chen Zhi Tian začudovane.

Liu Yue Han sa nestačil čudovať na jeho prefíkanosti. Chen Zhi Tian sa vždy tváril ako stratený mladík, ktorý si iba hľadá úkryt pred studenou zimnou nocou, no popritom sa kadečo povypytoval a dozvedel.

„S touto dedinou je už koniec," odpovedal mu starec. „No môžem vás prichýliť. V studených domoch by trvalo dlho, kým by sa tam vzduch zohrial natoľko, aby ste cez noc nezamrzli."

„Ďakujeme," poďakovali sa ihneď.

Starec ich vpustil do svojho skromného príbytku. Aj tu horel ohník, no jeho plamene boli iba biedne, starec bol už príliš slabý na to, aby si dokázal na zimu nachystať poriadne drevo. V chyži bola aj napriek ohňu zima. Starcov nos bol červený od chladu. Chen Zhi Tian sa prikradol k ohňu a schmatol z malej kôpky na zemi jedno tenké polienko. Prihodil ho do ohňa.

Červený plameň zablikal a potom zmenil farbu na oranžovú. Stále bol čoraz svetlejší, až kým sa aj oranžová farba nezmenila na zlato-žltú. Potom sa plamene zdvihli a v priebehu chvíľky vyhriali celú chatrč.

Starec si sadol k ohňu, aby sa ohrial. Hýbal sa len s veľkými ťažkosťami a bol pomalý. Chen Zhi Tian trpezlivo čakal, kým sa usadí na svoje miesto a potom plamene silou vôle naklonil k nemu, aby mu bolo teplejšie.

„Hneď je tu teplejšie, keď je tu viac ľudí, všakže?" usmial sa na starca Chen Zhi Tian.

Starec sa na neho pozrel. Až teraz mal príležitosť poriadne si ich obzrieť. Podľa róby a výzoru mu ihneď bolo jasné, že toto nie sú obyčajní pocestní. Boli upravení a čistí, zrejme nemuseli tráviť svoj deň ťažkou prácou.

„Čo robia takí mládenci na takomto bohapustom mieste?" opýtal sa ich.

„Len putujeme a spoznávame svet," odvetil mu Chen Zhi Tian. „Čože sa tu stalo, keď všetci ľudia odtiaľto odišli? Vrátia sa azda neskôr naspäť?"

„Sem sa už nikto nevráti, ľudia odtiaľto neodišli," opravil ho starec, „všetci do jedného vymreli. Táto dedina je prekliata. Či si starý a či mladý, táto kliatba sa nevyhýba nikomu."

„Aká kliatba?" opýtal sa Liu Yue Han.

„Niekto nás musel urieknuť a privolať na našu dedinu nešťastie," pokračoval starec. „Nikdy sme neboli bohatá dedina, no boli sme aspoň sebestační. Na políčkach sme si pestovali vlastnú ryžu a zeleninu, niekoľko domov chovalo dobytok. Boli roky hojné, boli roky aj ťažké, no vždy sme sa dokázali navzájom rozdeliť a podržať sa. Uskromnili sme sa a vyžili zo svojich zásob. No tento rok sa niečo zmenilo. Po prvý raz sme nemali žiadnu úrodu. Napriek tomu, že sme polia výdatne zalievali, väčšina toho, čo sme zasiali, skapala. Zostalo nám iba trocha ryže. No to nebolo všetko. Chradnúť začal i náš dobytok. Pripravovali sme sa na obdobie hladu, niektorí premýšľali nad tým, že bude treba ísť do druhej dediny. No potom prišlo niečo ešte horšie. Ľudia začali jeden po druhom umierať."

„Len tak? Bez príčiny?" opýtal sa Chen Zhi Tian.

„Všetci dostali akúsi chorobu. Chytila ich slabosť, posadila ich na lôžko. A väčšina z nich sa už viac nezodvihla. Premýšľali sme nad tým, ako nakŕmime dedinu a po mesiaci sme si uvedomili, že viac nebolo koho kŕmiť. Tí, čo mali aspoň troška sily, zostali v dedine, aby pomohli ostatným a napokon ich dostihol rovnaký osud."

„Hmm," zamrmlal Chen Zhi Tian.

„Preto vám hovorím, niekto preklial túto dedinu. A ak v nej zostanete dlhšie, kliatba dostane aj vás," presviedčal ich starec.

Chen Zhi Tian sa natiahol po ďalšom kuse dreva a hodil ho do ohňa. Zlatý plameň vyšľahol do strany a oblizol starca. V okamihu prebehol celý plameň po jeho tele, očistil ho od kliatby, ktorá ho takto kvárila, a preskočil naspäť do ohniska. Starec si dokonca ani len nič nevšimol.

„Tak to aby sme sa pobrali," povedal Chen Zhi Tian a vstal. „Ďakujeme, že ste nám tu dovolili trocha sa ohriať."

Než si starec stihol uvedomiť, že pôvodne Chen Zhi Tian hovoril o hľadaní nocľahu, boli už dávno preč. Vracali sa naspäť do chatrče, v ktorej sa predtým zložili. Stačil jeden Chen Zhi Tianov pohľad a vyhasnutý ohník sa razom zahorel.

Liu Yue Han sa usadil k ohňu a pošúchal si unavené oko. „Takže obyvatelia si mysleli, že za všetko môže kliatba. Otázka je ale, odkiaľ prišla."

„Myslel som si, že niekto im otrávil potraviny, no nebude to tak," premýšľal nahlas Chen Zhi Tian. „Predpokladám preto, že potraviny so zakázanou mágiou prišli do styku už počas toho, ako rástli. To by vysvetľovalo, prečo mali v tento rok extrémne zlú úrodu. Nakoľko ňou chovali aj svoj statok a samí seba, postupne sa všetci priotrávili."

„Nemyslím si, že to bude úrodou," prehovoril Liu Yue Han, hľadiac do ohňa.

„A čím?"

„Vodou," odvetil. „Starec povedal, že všetky políčka poriadne zalievali. I dobytok i ľudia pijú vodu, bez nej by neprežili. A dostať zakázanú mágiu na tak veľkú oblasť ako sú všetky ich polia, by znamenalo, že dotyčný musel vytvoriť extrémne veľkú magickú formáciu. Ale my sme predsa žiadne magické pole necítili, keď sme sem prišli."

„Máš pravdu," súhlasil s jeho teóriou Chen Zhi Tian. „Takže je možné, že namiesto toho, aby niekto napadol celé polia, napadol iba ich zdroj vody."

„Keď sme sem leteli, videl som nablízku tiecť potok," oznámil mu Liu Yue Han.

Chen Zhi Tian neodpovedal. Hľadel do ohniska a sledoval plápolajúce plamene. Natiahol k ním dlaň. Za iných okolností by sa popálil, no toto bol fénixov oheň, ktorý mu spôsoboval bolesti iba v čase, keď sa prevteľoval do iného života. Teraz mu jeho zlaté plamene nemohli ublížiť. Stiahol ruku naspäť a hľadel do rýdzeho zlatého odtieňa. Ešte chvíľku ich nechá horieť a potom z ohniska stiahne svoju energiu. Potom si už oheň bude musieť vystačiť sám s drevom, čo si sem nanosili.

Zastal. Vo svojom vnútri zacítil, ako sa jeho energia Qi zachvela. Bolo to, akoby sa uprostred ticha ozval jeden jediný tón. Rozkmital všetky jeho meridiány a náhle stíchol. Chen Zhi Tian sa chytil za hrudník.

„Zhi Tian?"

Chen Zhi Tian zdvihol hlavu. Yue Han sa na neho pozeral, čakajúc na odpoveď.

„Áno, aj ja som ju videl," dodal rýchlo. „Ak dedinčania používajú ten istý potok na zavlažovanie a pitie, je veľká šanca, že nájdeme stopy zakázanej mágie najmä v ňom."

„Chceš sa tam ísť pozrieť teraz?" spýtal sa ho Yue Han.

„Noc už pokročila, najradšej by som to nechal až na ráno, keď bude už vidno. No ak túto kliatbu nevyriešime, tých pár preživších z dediny bude do seba ďalej liať všetok ten jed. Nechaj ma chvíľu meditovať a potom sa pôjdeme pozrieť na ten potok," odpovedal mu Chen Zhi Tian.

Yue Han mu prikývol namiesto odpovede.

Chen Zhi Tian stiahol svoju energiu z ohňa a potom si na zemi prekrížil nohy. So zatvorenými očami pomaly vydýchol a jeho spirituálna energia začala cirkulovať v jeho tele.

Liu Yue Han mlčky sledoval, ako zlatý oheň postupne menil farbu svojich plameňov, až kým sa z neho nestal obyčajný oheň. Prihodil do oranžovo-červených plameňov ďalší kus dreva. Zlatý oheň vyzeral omnoho krajší, než tento tu. Navyše dokázal hriať a nepáliť, dokonca i očisťovať. Skutočný pomocník.

Chen Zhi Tian znova vydýchol a vzduch okolo neho sa zachvel. Liu Yue Han na neho ihneď pozrel, snažiac sa vycítiť vlnu jeho spirituálnej energie. Napriek tomu, že Chen Zhi Tian bol stelesnením ohňa, jeho spirituálna Qi energia bola vždy ako pokojná rieka. Alebo možno ako jazero, pod povrchom ktorého sa premávali jemné prúdy, no hladina zostávala stále vyrovnaná a hladká.

Na hladine sa náhle vytvorili kruhy. Liu Yue Han vyskočil na rovné nohy a Chen Zhi Tian otvoril oči, prekvapený.

„Čo sa deje?" spýtal sa ho ihneď Liu Yue Han. „Pocítil som záchvev."

„Vyzerá to tak, že som zo seba nedostal všetky zrnká ryže," odhadoval Chen Zhi Tian.

Yue Han sa na neho zamračil.

„Žiadne obavy," bránil sa hneď Chen Zhi Tian. „Medzi svojimi liečivými bylinkami by som mal mať aj nejaké, čo dokážu vyvolať dávenie. To je zvláštne. Predpokladal som, že som ich zo seba už všetky dostal. Plus môj oheň..."

Liu Yue Han ho nepočúval. Namiesto toho schmatol jeho tašku a šmaril ju po ňom. Ťažká taška trafila Chen Zhi Tiana rovno do brucha. Prehlo ho v chrbte po kontakte s ňou. Len čo lapil dych, rozkašľal sa.

„Skrátka tomu nerozumiem," rozčuľoval sa Liu Yue Han a pohrozil mu rukou. „Prečo by si jedol na mieste, kde sme boli po prvý raz a ktoré bolo už na prvý moment podozrivé, jedlo, ktoré si tu našiel? Dúfam, že si dáš dávku tých byliniek hneď teraz. Ak nie, sám ti ich strčím do krku. To ťa naučí nejesť cudzie potraviny."

„Si sadista, Yue Han," odpovedal mu Chen Zhi Tian. Usmieval sa ako idiot.

Liu Yue Han mal zase pocit, že každú chvíľu exploduje. Takto ho nedokázali nahnevať ani jeho vlastní shidi, keď ho nepočúvali, alebo niečo vyviedli počas tréningu, či učenia sa v Mesačnej sekte.

„Hneváš sa?" uškrnul sa na neho Chen Zhi Tian.

Liu Yue Han spustil svoju ruku naspäť k telu. Áno, hneval sa. Ale prečo? Tento človek, čo tu teraz sedel na zemi a prehrabával sa vo vrecúškach byliniek, bol predsa pre neho totálny cudzinec. Len čo vyriešia otvorenú záležitosť s Fénixovou kliatbou, ich cesty sa rozídu a každý z nich si pôjde po svojom. Prečo ho teda trápilo, že nejaký kultivátor doplatí na vlastnú nerozvážnosť? Mal so sebou skúsenosti svojich predchádzajúcich životov, prečo by urobil takúto hlúpu chybu?

Chen Zhi Tian si napchal do úst niekoľko sušených plodov niečoho, čo Yue Han nespoznával. Zapil ich vodou a potom sedel pri ohni, očakávajúc prvé kŕče. Len čo sa mu čelo zalialo potom, vybehol von z chatrče.

Liu Yue Han prižmúril oko, keď začul zvuky dávenia, ktoré sa ozývali zvonku. Namiesto toho prihodil ďalšie polienko do ohňa a dúfal, že praskanie dreva tieto zvuky preruší. Neprerušilo.

Keď po niekoľkých minútach bolo po všetkom, Chen Zhi Tian sa vrátil naspäť dovnútra. S červenými lícami a očami podliatymi krvou sa posadil k ohňu.

„Nebolo tam žiadne zrnko ryže," povedal.