Dvojica prestala čakať na ráno a namiesto toho sa vybrala z chatrče smerom k potoku hneď, ako sa trocha ohriali pred nepriaznivým počasím. Opustili dedinu a zamierili k vode, ktorá si pomaličky prúdila smerom z hôr dole do dediny.

Liu Yue Han sa spolu s Chen Zhi Tianom presunul k vode a potom sa sklonil k brehu. Na ryži a potravinách vypestovaných v dedine nebolo na prvý pohľad vidieť nič podozrivé, to sa ale o tomto tečúcom potoku nedalo povedať. Jeho vody boli pre obyčajných smrteľníkov priezračné a čisté, no to nebolo to, čo v ňom videli oni dvaja.

V priezračnej čistej vode sa nachádzali temné pramienky ťažkej vody. Nechávali sa unášať slabým prúdom, no omnoho viacej sa držali pri dne, rozvírili sa pri náraze do okruhliakov trčiacich von. Ich pomalé pohyby pripomínali plazenie sa hada.

Liu Yue Han vytiahol Yueying a naklonil ho k mesačnému svitu. Lunaritova čepeľ začala žiariť a osvetlila potok. V odraze meča sa zrkadlila realita. Yue Han preto naklonil ostrie bližšie, aby si ním mohol posvietiť do potoka. Nenachádzala sa v ňom žiadna rybka, žiadny hmyz, žiadna žabka. A predsa by bežný človek takéto niečo pripísal práve ročnému obdobiu. V zime v takejto studenej vode predsa nič neplávalo.

Yue Han siahol dlaňou do vody a potom si na dlani vytiahol z potoka pramienok čiernej vody. Pozorne si ho prezrel a priložil k nosu.

„Zvláštne," povedal.

„Čo také?" spýtal sa ho Chen Zhi Tian.

„Tá voda veľmi čudne zapácha."

Chen Zhi Tian ho napodobnil a i on si nabral do dlane vodou z potoka. Vylieval číru vodu ponad prsty preč, až kým mu na dlani nezostala sedieť tmavá usadenina. Pričuchol si k nej. Spoznal ten zápach. Počas svojich životov ho cítil už nespočetnekrát.

„To je krv," povedal.

„Krv?" Liu Yue Han sa pozrel na usadeninu na svojej dlani. „Krv sa predsa vždy zmieša s vodou a zafarbí ju. Ešte som nevidel, že by sa takto ukladala na dne. A namiesto červenej či hnedej farby vyzerá byť čierna," premýšľal nahlas. Náhle si to uvedomil. „Môže byť, že krv dotyčnej osoby je zmiešaná so zakázanou mágiou a preto zmenila svoje vlastnosti?"

„Je to možné," odpovedal Chen Zhi Tian. „No s takýmto niečím som sa zatiaľ ešte nikdy nestretol."

„Mám z tohto všetkého veľmi zlý pocit," povedal mu Liu Yue Han. „Navyše, zatiaľ sme stretli iba jedného jediného človeka, ktorý používa zakázanú mágiu."

Wang Liang Shen.

„Myslíš si, že za to môže on," skonštatoval Chen Zhi Tian.

„Je iba jeden spôsob ako to zistiť," prikývol Liu Yue Han. „Budeme musieť ísť nahor popri potoku a pozrieť sa na to, kde pramení."

Vyliali vodu zo svojich dlaní naspäť do potoka a umyli si ruky v jeho vrchných vodách, ktoré neboli natoľko zakalené. Potom sa postavili a pohľadom nasledovali kľukatý potôčik, ktorý mizol v horách.

„Poletíme?" spýtal sa Liu Yue Han, vyhodiac do vzduchu svoj Yueying.

„Bude to tak omnoho rýchlejšie," súhlasil s ním Chen Zhi Tian.

Obaja vyskočili na Yueying a nechali sa ním unášať smerom k hore. Potôčik sa krútil okolo menších kopcov, no nikde naokolo nebolo žiadne osídlenie. Až keď začali smerovať k hore, odkiaľ potom stekal, našli prvé stopy, ktoré nasvedčovali tomu, že v horách niekto musí bývať. Našli tam drevené rebríky, ktoré pomáhali ľuďom štverať nahor, v skalných bralách boli zase vytesané schody.

„Mám pocit, akoby som štveral na vrch, kde sídli nejaká kultivátorská sekta," prehovoril Liu Yue Han, keď preleteli popri ďalšom takom schodisku.

„Och, už viem," spomenul si Chen Zhi Tian na zvláštny príbeh, ktorý mu hovoril niekto z dediny, kým ho ošetroval. „Leteli sme na západ," pokračoval. „Neuvedomil som si, že sme doleteli až tak ďaleko, no ak sa nemýlim, počul som o tom, že kdesi na západe bola jedna dedinka, kde ľudia žili v horách. O tej hore vždy kolovali príbehy o tom, že tam žijú mýtické príšery, či démoni. Všetci kultivátori, ktorí ta vyštverali, dúfali, že tam nájdu nejakú stvoru, ktorá im prinesie slávu, keď ju porazia a prinesú jej hlavu so sebou na znak víťazstva, no namiesto toho tam našli iba obyčajných dedinčanov."

„Boli tam aj počas celej zimy?"

„Údajne schádzali na zimu nižšie a potom na jar sa vracali naspäť nahor, len čo sa roztopil sneh."

„Nevyzerá to tak, že by sa niekto chystal zostúpiť dole," poznamenal Liu Yue Han. „A to sú už aj okolité dediny na úpätí hôr zasypané snehom."

„Možno tento rok nezišli dole?" tipoval Chen Zhi Tian.

„Obávam sa toho, že po tom čo sme našli v potoku, zišli dole z hôr iným spôsobom, ako plánovali," zamrmlal Liu Yue Han.

„Začínaš byť pesimistický," skonštatoval Chen Zhi Tian.

„Wang Liang Shen bol ako môj brat," začal mu vysvetľovať Liu Yue Han. „Hoci prišiel do Mesačnej sekty omnoho neskôr, než ja, prijali ho ako učňa, keď mal štrnásť a študovali sme spolu niekoľko rokov. Každý deň sme spolu trénovali a zápasili. Myslel som si, že ho veľmi dobre poznám. A zistil som, že som sa mýlil."

„Chápem," odpovedal mu Chen Zhi Tian.

„Už viac neviem odhadnúť, čoho všetkého je Liang Shen schopný. A obávam sa, že nemá žiadne zábrany."