Liu Yue Han otvoril oči. Nemal ani poňatia, kde sa nachádza, no keď sa rozhliadol navôkol, uvedomil si, že je v akomsi lese. Kútikom pravého oka čosi zahliadol a potom sa obrátil. Vtedy zistil, že jeho pravé oko, ktoré bol preč, mu narástlo naspäť. Bolo nezranené a on ním videl navlas tak ako predtým.

„Toto nie je nočná mora, keď moje stratené oko narástlo naspäť," pomyslel si.

S rukami za chrbtom vydal sa hľadať Chen Zhi Tiana. No sotva urobil niekoľko krokov, vedľa jeho nôh čosi cuplo na zem. Zvuk bol úplne iný, než ako si pamätal. Už to nebolo viac tupé zadunenie ako predtým, ale namiesto toho to mľasklo ako keby na opadané lístie dopadlo čosi vlhké.

Liu Yue Han sa sklonil k zemi. V šere nevidel, čo to k jeho nohám padlo a tak to vzal do rúk. Keď mesačný svit zalial jeho dlane, žalúdok mu urobil salto.

V rukách držal vtáka zostreleného šípom. No na rozdiel od toho, ktorého videl v lese za dedinou Yundong, bol tento omnoho vlhkejší – krvavejší. Liu Yue Han s hrôzou sledoval, ako sa operené telíčko rozpadlo na mäkkú kašu, v ktorej sa hmýrili červy. Pustil vtáka na zem a pocítil na jazyku kyselinu, keď to hlasno začvachtalo.

Vedľa neho dopadol ďalší krvavý vták.

„Oh, nie," pomyslel si Liu Yue Han.

Ani vo sne by mu nenapadlo, že sa jeho nočnou morou stane práve incident v lese, ktorý bol začiatkom tohto všetkého!

Sotva si na to pomyslel, pribiehali k nemu jeho bratia zo sekty, ktorí boli už dávno mŕtvi. Jeden za druhým, padali mu k nohám a umierali. Ich smrť bola omnoho krvavejšia a odpornejšia, než naozaj. Niekedy sa ho snažili stiahnuť so sebou a zavraždiť, inokedy mu svoju smrť vyčítali. To ho bolelo viac než pomstychtivé výkriky.

Keď k nemu pribehol Wang Liang Shen, Liu Yue Han pocítil, ako mu žalúdok padol k nohám. Hoci mu Chen Zhi Tian povedal, že Liang Shen musí byť zrejme mŕtvy, stále tomu neveril. Na malý moment si myslel, že to je skutočný Wang Liang Shen. Vytiahol preto svoj Yueying a obrátil čepeľ proti nemu.

Len čo sa lunaritová čepeľ zablysla v mesačnom svetle, Liang Shen sa mu na ňu nabodol.

„Takto si to chcel, braček," zazubil sa na neho. Z úst mu pomaly tiekla krv. „Chcel si sa nás zbaviť a tak si to urobil v tom lese. A my sme ti naleteli mysliac si, že nás chceš niečo naučiť."

„To je lož!" skríkol Liu Yue Han.

Vtedy sa za Wang Liang Shenom objavili juniori zo sekty, jeho shidi, a jeden za druhým sa mu nabodávali na meč, až kým tráva pod nimi nebola celá karmínová od krvi.

„Vrah!"

„Vrah!"

Liu Yue Han prudko potiahol mečom. Yueying celý zakrvavený skočil naspäť do svojho puzdra. Obrátil sa Yue Han a rozbehol sa von z lesa. Bál sa, že narazí do neviditeľnej bariéry, no nič také sa nestalo. Namiesto toho ho na každom kroku prenasledovali vybuchujúce kmene stromov a padajúce mŕtve vtáky.

Náhle vybehol von z lesa a ocitol sa na úpätí Nebeskej hory. I začal štverať na jej vrchol, kde sídlila jeho sekta. Lapal dych, snažil sa vyliezť čo najrýchlejšie na Lunárny vrch, no nevládal. Jeho nohy boli každým ďalším krokom čoraz ťažšie, nevládal. Ku koncu sa už iba plazil. Aj napriek tomu, že sa ponáhľal a napínal, jeho nohy ho vôbec nepočúvali. Akoby sa nehýbal a iba sa plazil na mieste.

Keď si už myslel, že na vrch ani len nevylezie, privítal ho Strieborný pavilón. Zadychčaný Yue Han vrazil do vchodových dverí a potom sa vliekol rovno do Veľkej haly. Len čo vstúpil dovnútra, zostal zarazene stáť.

Všetci členovia Mesačnej sekty boli do jedného mŕtvi. Liu Yue Han stál uprostred rozsekaných tiel. Yueying, ktorý mal doteraz ukrytý zrazu poslušne čakal v jeho ruke, čepeľ zmáčaná od krvi. Šokovaný Yue Han pozrel na svoje dlane a róbu, oboje zmáčané od krvi – cudzej krvi.

„Liu Yue Han!"

Hlas jeho majstra sa rozliehal naprieč Veľkou halou. Yue Han sa otočil, aby zazrel, ako líder Mesačnej sekty a jeho shifu Zhao Feng vstúpil dovnútra a hľadel na tú hrôzu. Tvárou preháňalo sa mu množstvo emócií, od smútku a sklamania, po hnev.

„Zabil si svojich bratov a sestry!" zahrmel hlas majstra Zhao Fenga.

„To nie je pravda!" skríkol Yue Han.

„Čí je to krvavý meč, čo práve teraz držíš v rukách?"

Yue Han pustil svoj meč na zem. S cvendžaním dopadol na tvrdú podlahu, ale bolo už neskoro.

„Kedy konečne prestaneš klamať svojmu otcovi, Yue Han?" pýtal sa ho majster. „Vychovával som ťa ako vlastného syna a ty si ma takto zradil?"

To predsa nie je pravda, pomyslel si Liu Yue Han. Chcel to svojmu majstrovi aj povedať, no namiesto toho z úst mu vyšlo čosi úplne iné.

„Nikdy si nebol môj otec a nikdy ním ani nebudeš!" prehovoril Yue Han proti svojej vôli. „Všetci títo ľudia si zaslúžili zomrieť! Mal by si byť rád, že som ťa ich konečne zbavil a nemusel si si špiniť s nimi ruky!"

Majstrova tvár sa zmraštila od hrôzy: „Čo to hovoríš, Yue Han!"

Ani sám Liu Yue Han netušil, čo to hovorí. Telo, ktoré ho doteraz ako-tak poslúchalo, si začalo robiť to čo sa mu zachce. A tak sa ohol jeho chrbát a ruka vzala do prstov svoj meč. Zaprel sa Liu Yue Han nohami do zeme, no kolená sa mu ohli a vybrali sa rovno k svojmu majstrovi. Yueying zasvišťal vzduchom a sťal majstrovi hlavu.

Yue Han s terorom v očiach sledoval, ako popravil vlastného majstra. Meč ešte stále nedokázal pustiť z ruky. Namiesto toho ním začal bodať do majstrovho tela. Znova a znova.

„Nie, prestaň!" kričal sám na seba. „Prestaň! Prestaň!"

No jeho telo ho vôbec nepočúvalo. Yueying postupne bodal do mŕtveho lídra Mesačnej sekty. Podlaha Veľkej haly bola teraz celá od krvi. Mŕtvi členovia sekty začali sa dvíhať a útočiť na Liu Yue Hana, šepkať mu nenávistné kliatby a túžby po pomste. Z oči mu stekali slzy, kotúľali sa mu po lícach. A jeho ruky bodali a sekali, ťali a masakrovali, nezastavujúc sa pred ničím.

„Už dosť!" zakvílil Yue Han.

Jeho myseľ zabudla, že je uprostred nočnej mory a to, čo vidí, nie je skutočné. Všetky emócie, ktoré prežíval, boli naozajstné. Všetka bolesť, ktorú cítil vo svojom vnútri, bola živá.

Hlava majstra Zhao Fenga sa rozkotúľala po zemi.

„Máš čo si chcel, Yue Han," povedala mu sama od seba. „Chcel si sa nám pomstiť za to, že sme ti nedali šancu brániť sa a vyhostili sme ťa zo sekty. Načo by sme to robili? Veľmi dobre sme vedeli, že si zradca a vrah."

Liu Yue Han sa napriahol. Yueying umlčal majstra, rozťal mu ústa a priklincoval jeho hlavu o tvrdú podlahu. Prekliate ruky konečne pustili rukoväť magického meča a bodanie prestalo.

Veľkú sálu Strieborného pavilónu naplnil Liu Yue Hanov rev. Padol na kolená a chytil sa za hlavu. Jačal z plných pľúc ako len dokázal, no aj napriek tomu nedokázal prehlušiť všetky pocity, ktoré bublali v jeho vnútri. A tak iba kričal a kričal, až kým si neporanil hlasivky, až kým mu na spánkoch navreli žily, až kým sa mu z očí nepustila krv.

Vtedy mu niekto zozadu priložil na oči teplú dlaň. Krvavá dráma zmizla v tme. Chen Zhi Tian stiahol k sebe Liu Yue Hana do náručia.

„Šššššš," pošepol mu do ucha Chen Zhi Tian.

Liu Yue Han prestal jačať.

Krv stekajúca z jeho očí miešala sa so slzami.

„Shifu," zakvílil. „Je mi to tak veľmi ľúto..."

„Je to iba sen. Iba veľmi zlý sen," chlácholil ho Chen Zhi Tian.

Liu Yue Han sa rozvzlykal. Trvalo hodnú chvíľu, kým sa konečne upokojil.

„Je čas sa zobudiť," povedal mu Chen Zhi Tian. „Budeme sa sem musieť ešte vrátiť."

Náhle obaja precitli. Liu Yue Han posadil sa na posteli v hostinci. Tvár mal zmáčanú od sĺz a duša ho bolela akoby spáchal ten najhorší hriech na svete. Zložil nohy z postele na zem a pozrel na Chen Zhi Tiana, ktorý ešte stále sedel na zemi vedľa lôžka.

Ich pohľady sa stretli. Ani jeden z nich neprehovoril.