Keď Chen Zhi Tian precitol, vonku už svitalo. Do chrámu prenikal spev lesného vtáctva, cez otvorené okná prenikalo slnečné svetlo. Vkradlo sa dovnútra cezeň okrem vánku i niekoľko červených javorových listov. Pridružili sa k drobným čiastočkám prachu a v slnečných lúčoch dopadajúcich na zem, tancovali spolu, dvíhajúc sa do vzduchu.

Chen Zhi Tian si pretrel oči. Trvalo mu niekoľko okamihov, kým prišiel k sebe a uvedomil si, že sa mu podarilo zaspať bezsennou nocou a oddýchnuť si. Doteraz sa spánku vyhýbal, pretože mu nikdy nepriniesol odpočinok, iba nekončiace nočné mory a útrapy. Kliatba, po ktorej všetci túžili, mu prinášala iba agóniu. Aj preto sa rozhodol žiť svoj život v seklúzii, odrezaný od ostatných ľudí, žijúci v úplnej samote.

Náhle si spomenul na udalosti predchádzajúcej noci. Vtedy mu jantárový pohľad padol na mladého kultivátora ležiaceho na lôžku. Liu Yue Han bol už pri vedomí, no kvôli svojim zraneniam sa nedokázal pohnúť. A tak iba nehybne ležal a fialovým okom prebodával svojho záchrancu, ktorý do neho po celú noc nechával cirkulovať svoju Qi energiu, aby ho zachránil.

Keď sa ich pohľady stretli, Liu Yue Han otvoril ústa. Nevyšiel z nich však žiadny hlas.

Chen Zhi Tian pustil jeho ruku a vstal. Jantárový pohľad mu stvrdol. „Nemusíš mi ďakovať," prehovoril hlbokým hlasom. „Budem ťa ešte chvíľu ošetrovať a keď sa zotavíš natoľko, aby si sa dokázal postaviť na vlastné nohy, odídeš odtiaľto."

Liu Yue Han sa neho hľadel. Potom sa z jeho zachrípnutých hlasiviek konečne ozval slabý hlas: „Mal si ma nechať zomrieť."

Chen Zhi Tian na neho pozrel, neskrývajúc prekvapenie. Takýto nevyspytateľný vie byť niekedy osud. Spojí muža, ktorý chcel zomrieť, s mužom, ktorý ho nechcel zachrániť, no urobil to.

Chen Zhi Tian sa otočil zranenému mužovi chrbtom. Čím skôr ho dá do poriadku, tým rýchlejšie odtiaľto odíde. A len čo jeho noha vykročí von z chrámu, bude musieť posilniť ochrannú bariéru okolo neho, aby sem poľahky nejaký kultivátor len tak nevkročil.

Uvaril na plameni čerstvý tonik s rastlinných byliniek, i nasypal si do dlane opäť niekoľko medicínskych piluliek. Keď sa vrátil s liečivami k doráňanému kultivátorovi, naklonil k nemu keramickú misku s tonikom. Bol zelenej farby, extrémne horký, no Chen Zhi Tian nemal záujem osladiť liečivý tonik medom, či ovocnou šťavou. Priložil misku mužovi k perám.

Liu Yue Han sa odtiahol od misky. Prišiel o svoj domov a ľudia, ktorí kedysi boli jeho rodina, ho považovali za zradcu a vraha. Čo s takýmto životom?

„Pi!" prikázal mu Chen Zhi Tian.

No Liu Yue Han sa ani len nepohol.

V jantárových očiach mihol sa hnev. Podoprel jeho hlavu a potom mu naklonil misku k perám. Medicínsky tonik stekal Liu Yue Hanovi po brade, no Chen Zhi Tian mu vytrvalo tlačil okraj misky k perám, až kým sa mu odvar nedostal do úst. Liu Yue Han sa rozkašľal. Chen Zhi Tian mu pohol posadiť sa na posteli a potom mu zľahka pobúchal po chrbte. Keď Liu Yue Han prestal kašlať, vložil mu do úst tri medicínske pilulky a z druhej misky dovolil mu napiť sa čistej vody.

Liu Yue Han si ľahol naspäť na posteľ. Rana po chýbajúcom oku ho pálila, no po medicínskych pilulkách sa rýchlo stávala iba nevýrazným pulzovaním. Pokojná ale silná Qi energia, ktorú do neho tento muž nalial spolu s bylinkovým tonikom, robila s jeho telom zázraky. Netušil, kto je tento muž, no svojimi schopnosťami vyrovnal sa azda aj tomu najschopnejšiemu majstrovi v liečivých umeniach a varení tinktúr.

Jeho telo bolo dolámané, no už aspoň nekrvácalo. Jeho zlaté jadro bolo stále prasknuté, no postupne sa zaceľovalo. Chen Zhi Tian opravil jeho meridiány, ktorým mu Qi energia pulzovala po celom tele. Stačilo mu už iba poriadne si oddýchnuť a potom sa pustiť do meditácie, aby prúdením svojej spirituálnej energie vyliečil všetky svoje zranenia, zacelil kosti.

No na to, aby to urobil, chýbala mu vôľa žiť.

Fialovým okom znova pozrel na Chen Zhi Tiana, čudného mnícha z tohto chrámu, ktorý už opäť kontroloval jeho zdravotný stav. Vytrhol si zápästie z jeho zovretia a prebodol ho chladným pohľadom.

„Ak chceš umrieť," povedal mu Chen Zhi Tian. „Potom ťa s radosťou vrátiť naspäť do tvojej Mesačnej sekty."

Liu Yue Han sa s ťažkosťami posadil na posteli. „Odkiaľ vieš, že som z Mesačnej sekty?" opýtal sa zachrípnutým hlasom.

Chen Zhi Tian sa zasmial. Obrátil sa Liu Yue Hanovi chrbtom a potom prešiel k stolu, na ktorom sa okrem kamenného mažiara a zväzkov byliniek nachádzal aj meč. Chen Zhi Tian zdvihol Yueying do vzduchu a potom s ním prišiel bližšie k Yue Hanovi, aby mu ho ukázal.

„Žijem síce v úzadí, ale nie som ignorant. Veľmi dobre viem, že zbrane vyrobené z lunaritu patria výlučne členom Mesačnej sekty. Cez noc do tohto chrámu presvitá iba veľmi málo mesačného svetla, no vďaka tomuto meču som nemusel zapáliť ani jednu sviečku."

Liu Yue Han pozrel na Chen Zhi Tiana. Prudko sa nahol a schmatol Yueying za rukoväť, pripravený obrátiť čepeľ proti sebe. No pohotový Chen Zhi Tian zovrel ostrie v dlani. Pevne a neoblomne.

Po mliečne bielej magickej čepeli, spustil sa potôčik sýtočervenej Chen Zhi Tianovej krvi. Poľahky vyšklbol Yueying oslabenému kultivátorovi z rúk a meč s cvengotom dopadol na zem. Chen Zhi Tian zovrel v dlani svoju krvácajúcu ruku a potom sa bez slova vrátil k stolu, aby si mohol na ruku nakvapkať medicínsky tonik, ktorý sám uvaril. Pár piluliek z liečivých rastlín rozhryzol v ústach. Jeho rana na dlani razom prestala krvácať a zacelila sa. Vlhkou handričkou utrel si krv zo svojich rúk a vrátil sa k Yue Hanovi.

Keby sa ho tento polomŕtvy kultivátor pokúsil zabiť, nezaváhal by. Jediným pohybom rúk by mu bol zlomil väzy, aj keď bude musieť za tento hriech draho zaplatiť. No on obrátil meč kvôli sebe, ochotný umrieť.

Chen Zhi Tian si vzdychol a sadol na zem vedľa lôžka. Pevne zovrel zápästie samovražedného kultivátora a nechal do neho prúdiť svoju Qi energiu, nedbajúc na jeho rozpaky. Prečo boli mladí ľudia takí dychtiví zahodiť svoj život?

„Nedopustím, aby niekto prišiel o život v tomto chráme," povedal pevným hlasom, keď sa Yue Han snažil vytrhnúť si ruku z jeho zápästia.

Liu Yue Han sa konečne prestal brániť. Namiesto toho zostal sedieť na lôžku a vstrebával životodarnú spirituálnu energiu, ktorú mu tento muž nezištne posielal, hoci ho to muselo oslabovať.

„Si veľmi zvláštny mních," prehovoril Yue Han.

„Nie som žiadny mních."

„Potom musíš byť kultivátor," skonštatoval Liu Yue Han. „Do ktorej sekty patríš?"

„Nepatrím do žiadnej sekty," zasmial sa Chen Zhi Tian. „A nechcem mať s nimi nič spoločné."

Pustil jeho zápästie a vstal. Padnutý meč na zemi zdvihol a položil naspäť na stôl. Zastal vo dverách a posledný raz pozrel na Liu Yue Hana. „Preto odtiaľto odídeš, len čo ti bude lepšie. Niekoľko týždňov to však ešte potrvá. Mal by si zatiaľ reflektovať nad svojim životom."