V dávnych časoch, keď v krajine vládlo bezprávie, bola česť iba prázdnym slovom. Sľuby sa skladali len preto, aby sa mohli porušiť. Zločinci sa beztrestne potulovali po kraji, ubližujúc ako bohatým tak i chudobným. Slabí boli utláčaní silnými. Korupcia, vojna a choroby ničili zem. V ľuďoch rástol hlboko zakorenený záväzok dožadovať sa spravodlivosti a napraviť krivdy, ktoré sa im stali v minulosti. No vládnuca dynastia sa po celý ten čas skrývala za bránami svojho paláca...

Celá krajina sa tak zmietala vo veľkých nepokojoch...

A uprostred tohto chaosu vznikol svet Jianghu [Džanghu]. Ríša, kde sa česť a morálka stali zmyslom života. Kde mal sľub človeka rovnakú váhu ako zákon. Preto kriminálnik nikdy viac neodišiel nepotrestaný a slabší boli ochraňovaní pred silnejšími...

V tomto svete, čo existoval zároveň povedľa toho obyčajného, žili ľudia v klanoch a sektách, ktoré pre nich boli ako veľká rodina. Bratstvá a sesterstvá zocelené skúškami osudu tu mali omnoho väčšiu silu než pokrvné puto. Ich členovia sa navzájom spolu učili a trénovali, ale často medzi sebou i súperili, či bojovali.

Takým spoločenstvom bola aj Mesačná sekta, ktorá patrila medzi jednu z troch najsilnejších a najznámejších siekt. Byť súčasťou Mesačnej sekty znamenalo zasvätiť svoj život hľadaniu osvietenia nielen pre seba, ale aj pre svet. Filozofia tejto sekty bola založená na hľadaní harmónie, splynutí s prírodou a jej kolobehom, a nasledovaním cesty Tao.

Členovia tejto sekty každý deň neúnavne trénovali a cvičili bojové umenia, aby posilnili svoje telo. Pomocou meditácie kultivovali a zdokonaľovali svoje duchovné sily a hľadali rovnováhu medzi telom a dušou.

Mesačná sekta sídlila vysoko, zasadená uprostred Nebeskej hory. Jej domovom bol štít zvaný Lunárny vrch, miesto, kde sa zem dotýkala neba. Kde každú noc mesiac vrhal svoje jemné éterické svetlo na celú krajinu. Kde sa po skalách spúšťali tiché vodopády, lesknúce sa v mesačnom svite ako živé striebro. Kde boli pokojné hladiny jazier ako veľké zrkadlá a ich chlad dokázal navodiť mier i v tej najznepokojenejšej duši. Tu sa v nočnom vzduchu spolu s vánkom preháňala vôňa slivkových kvetov a exotických rastlín, ktoré svoje púpätká otvárali len po západe slnka.

No namiesto tichého pípania ospalého lesného vtáctva, či húkania sov, sa i v túto večernú hodinu vzduchom nieslo pravidelné svišťanie a cengot kovu. Netreba sa tomu ale čudovať. Mesačná sekta bola známa tým, že jej členovia čerpali moc práve zo svitu mesiaca. Aj preto ste často našli žiakov z tohto klanu trénovať práve uprostred noci. Nebolo tomu inak i v dnešný večer.

Slnko zapadlo pred dvoma hodinami a obloha medzitým stmavla. Hviezdičky nebolo vidno žmúriť, zato obrovský guľatý mesiac zalieval Lunárny vrch jasným svetlom. Hádam by ani neboli potrebné vyrezávané lampáše, čo viseli pod strechami domov, ich žlté svetlo iba zbytočne rušilo pokojnú atmosféru strieborných lúčov.

Uprostred cvičiska patriacej Mesačnej sekte stáli oproti sebe v bojovej pozícii dvaja muži. Nehýbali sa, zato pozorne sledovali svojho oponenta, odhadujúc jeho ďalší krok, kalkulujúc vlastný útok. Akoby svet vôkol nich zmizol, sťa by existovali iba oni dvaja.

Boli ešte mladí, no museli byť o čosi vyspelejší než chlapci, ktorí postávali na okraji okrúhlej arény a dívali sa na súboj s otvorenými ústami.

Muži stojaci v aréne si nevšímali obdiv mladších žiakov, svojich juniorov, ktorí sa pridali do Mesačnej sekty len pred niekoľkými rokmi. Nepočuli ani komentáre svojich majstrov, ktorí sa na ich zápas dívali z väčšej diaľky a sediac pod strechou neďalekého Strieborného pavilónu prorokovali výsledok tohto súboja s kalíškom ryžového vína v ruke. Možno dokonca uzatvárali i priateľské stávky na víťazstvo svojho zverenca.

Náhle sa zdvihol víchor a obloha sa zatiahla hustými mrakmi. Mesiac vhupol za oblaky a mliečna žiara, ktorá doteraz zaplavovala cvičisko svetlom, pohasla. Do arény začala sa zakrádať temnota.

Liu Yue Han [Liu Ju Han] bol obrátený bokom k svojmu oponentovi, pripravený zaútočiť. Nočný vánok mu strapatil dlhé havranie vlasy, ktoré boli vypnuté do vysokého chvosta upevneného kovovou sponou. Krátke pramene, ktoré sa vyvliekli zo spony, mu lemovali bledú tvár. Spod nich vykúkal pár očí sýtej fialovej farby. Žiarili rovnako jasne ako náušnice z mesačného kameňa, ktorý ešte stále odrážal mesačné lúče aj napriek tomu, že mesiac bol ešte stále schovaný za oblakmi. Dlhé čierne róby mu zaviali okolo členkov. V ruke zovrel rukoväť svojho meča zdobenú mesačnými kameňmi.

Yueying [Jujin] bol jeho magický meč ukovaný zo začarovaného lunaritu. Bol to dar od jeho majstra, keď dovŕšil dvadsiaty rok svojho života. Jeho čepeľ bola tvrdá a ostrá, mala sýtu striebornú farbu a leskla sa rôznymi farbami. Tak ako mesačný kameň, i lunarit do seba absorboval mesačné lúče, čo znamenalo, že v šere vyžaroval bledé svetlo. Aj vďaka tomu Yue Han stojaci na cvičisku vyzeral sťa prízrak.

Jeho protivník v dnešnom dueli bol Wang Liang Shen [Wan Lien Šen]. Stál oproti nemu s rukami schovanými za chrbtom, jeho tmavofialové róby povievali vo vzduchu. Čierne vlasy mal rozpustené a vo veľkých voľných vlnách mu sedeli na pleciach. Po celý čas sa na neho priateľsky usmieval, no nepovedal ani slovo.

Liang Shen takisto patril do Mesačnej sekty a objavil sa v nej približne v rovnakom čase ako Yue Han. Nakoľko obaja pochádzali z tej istej generácie, mali k sebe veľmi blízko. Dnes večer z nich však boli nepriatelia. Kamarátstvo a uvoľnená atmosféra sa vyparili vo vzduchu.

Yue Han veľmi dobre vedel, že ak bude dlho otáľať, Liang Shen zaútočí ako prvý. Jeho uvoľnený postoj bola iba pasca, ktorou sa ho snažil nalákať bližšie a donútiť ho pochybiť. Lian Shen so svojou drobnou okrúhlou tvárou pôsobil ako veľmi milý džentlmen, no bol vždy neľútostným bojovníkom. Počas svojho štúdia a tréningu proti sebe bojovali už mnohokrát a výsledkom boli zranenia na oboch stranách.

„Na čo dnes čakáme, braček Yue Han?" oslovil ho Liang Shen s úsmevom. „Do konca nášho duelu nezostáva veľa času. O chvíľu bude zasadať rada starších," pripomenul mu.

„Dnes si veľmi nedočkavý," odvetil Yue Han.

Juniori Mesačnej sekty zažmurkali. Vyzeralo to, akoby Yue Han na okamih zmizol z arény. O stotinku neskôr zrazu stál rovno pred Liang Shenom, ich vzdialenosť skrátená iba na krok.

Striebristá čepeľ Yueyingu sa zablysla v tme a bodla Liang Shena rovno do hrude. Jeho úsmev však ani na okamih neochabol. Yue Han ihneď pochopil, že niečo nie je v poriadku. Za chrbtom zacítil približujúci sa vražedný úmysel. Vytrhol Yueying z avataru stojaceho pred ním, ktorý sa v tom istom momente rozpadol na tieň. Zvrtol sa práve včas, aby posunul svoju čepeľ rovno do cesty skutočnému Liang Shenovi a jeho meču vyhotovenému z magického obsidiánu.

Mliečne biely Yueying žiariaci strieborným jasom sa ostro zrazil s hladkým čiernym mečom nazvaným Heiyun [Heijun]. Arénou sa ozval silný cvengot pripomínajúci úder gongu. Keby aréna sídlila nižšie pri úpätí hôr, istotne by tým zvukom zobudili celú dedinu.

Obaja tisli čepele proti sebe, snažiac sa jeden druhého pretlačiť. Po tvárach im stekali kvapôčky potu, ktoré nedokázal vysušiť ani nočný vánok. Keď si uvedomili, že ani jeden z nich takto nezvíťazí, odskočili od seba v ten istý moment, akoby ich mysle boli vzájomné prepojené.

Kým predtým v aréne iba nehybne stáli a potom okolo seba krúžili ako dva tigre, teraz ich pohyby čoraz viac pripomínali tanec. Cvengot mečov sa ozýval v pravidelnom rytme, ich tanečné kroky sa prudko zrýchľovali. Ich siluety sa postupne premieňali na rozmazané šmuhy, ktoré sa v tme noci čoraz horšie rozoznávali. Obaja využívali Qinggong [Čingong], zručnosť ľahkosti, ktorá patrila medzi jednu zo základných techník kultivátorských klanov. Táto technika im umožňovala získať nadľudskú rýchlosť a ľahkosť. Vďaka nej dokázali poľahky prebehnúť po vodnej hladine, vyskočiť na vrchol stromu, alebo dokonca plachtiť vzduchom.

Juniori stojaci na okraji arény prestupovali na mieste. Svojich seniorov teraz už v prítmí sotva videli, ak sa chceli lepšie prizrieť, museli by prísť bližšie. No to značilo, že by im mohli prekážať a prísť k nechcenému úrazu. Tak im viac neostalo nič iné, iba sa spoliehať na jednotlivé odlesky mečov v tme a poznámky majstrov, ktorí dokázali súboj sledovať aj napriek tomu, že sedeli obďaleč.

Ďalší hlučný cvengot im napovedal, že meče dvoch nádejných mladých kultivátorov Mesačnej sekty sa znova stretli. Tentoraz bola ale sila ich stretu tak obrovská, až im čepele obom vyleteli z rúk. Juniori sa len tak-tak vyhli letiacim zbraniam, nebyť toho, že pohotovo sklonili hlavu, zrejme by niektorý z nich skončil oskalpovaný. Oba meče tupo dopadli na udupanú hlinu v aréne.

Súboj so zbraňami sa v momente zmenil na pästný zápas. Wang Liang Shen prešiel do ofenzívy. Vzduch zasypala spŕška jeho úderov. Liu Yue Han sa pohotovo vyhýbal jeho pästiam. Prikrčil sa a natiahol práve včas, aby mocne uchopil Liang Shena za zápästie. Liang Shen sa snažil sa vymaniť z jeho zovretia, ruky sa im triasli od toľkej sily, čo museli vynaložiť. Nevládali.

Yue Han sa s ním zvrtol a potom obaja dopadli na zem.

Kotúľali sa v prachu, snažiac sa jeden druhého prinútiť vzdať sa. No ani jeden z nich sa nechcel podvoliť. Ich sily boli vyrovnané, nebolo ľahké posúdiť, kto bude víťaz a kto porazený.

Vykrúcali si navzájom ruky, snažili sa kopnúť, alebo dotiahnuť na akupresúrne body svojho oponenta, no márne. Liang Shen sa zahnal nohou po Yue Hanovi. Povolil zovretie a zvrtol sa s ním. Yue Han využil jeho chvíľku nepozornosti. Prevliekol sa cez jeho rozkročené nohy ako had a sila Liang Shenovho kopu mu pomohla dostať sa nahor. Zrazu bol Liang Shen na zemi a Yue Han nad ním. S vystretou rukou privolal Yueying, ktorý mu pohotovo priskočil do dlane.

Liang Shen nasledoval jeho príklad a čierny mrak presvišťal vzduchom. Yue Han ho však poľahky odrazil a potom priložil čepeľ na krk svojmu priateľovi.

„Vzdávaš sa?" opýtal sa ho.

Liang Shen si vzdychol: „Dobre, dobre, vzdávam sa."

Yue Han odtiahol čepeľ svojho meča, keď periférne zazrel blížiaci sa kop. V reflexe zdvihol ruky a Liang Shenova noha ho zasiahla do predlaktia. Sila nárazu ho odhodila na zem. Dopadol do prachu rovno vedľa neho. Yueying capol na zem.

„Aj tak som zvíťazil," zazubil sa Yue Han.

„Jasné, jasné," zamrmlal Liang Shen.

Posadil sa na zemi a potom si dlaňou oprašoval rukávy svojej tmavofialovej róby. Keď sa postavil, Yue Han ešte stále ležal na zemi, zízajúc na mesiac, ktorý sa medzitým opäť vynoril z oblakov a zalieval územie Mesačnej sekty mdlým svetlom. Odtrhol svoj fialový pohľad a jeho oči spočinuli na Liang Shenovi. V noci mali Liang Shenove dúhovku farbu temného zeleného nefritu. Yue Han si nevšimol ich šibalský odlesk.

Liang Shen k nemu vystrel dlaň. Yue Han sa ho chytil a s jeho pomocou sa mu podarilo vstať zo zeme. I on si teraz rukami oprašoval róbu a vôkol neho sa vznášal kúdeľ prachu.

Náhle ticho arény prerušil potlesk. Zo Strieborného pavilónu k ním pomaly kráčala hlava Mesačnej sekty, Zhao Feng [Džao Feng], ktorý bol zároveň aj ich Shifu [Šifu] – majster. Šedivé vlasy vypnuté v pevnom drdole na vrchu hlavy, tenké dlhé fúzy spod nosa sa tiahli až po golier jeho striebornej róby. Ozdobné výšivky strieborných nití sa odrážali v mesačnom svetle pri každom jeho pohybe. Aj napriek svojmu pokročilému veku boli jeho kroky ľahké a rýchle. Dlhá róba, ktorá mu povievala okolo členkov, vytvárala dojem, že majster nekráča, ale sa kĺže po zemi sťa po ľade.

S rukami zopnutými za chrbtom zastal rovno pri nich. Tvár poznačená množstvom vrások sa usmievala na dvoch zverencov, ktorí zadýchaní stáli oproti nemu.

Yue Han a Liang Shen spojili pred sebou ruky na znak úcty.

„Shifu," oslovili obaja naraz svojho majstra pokorne so sklonenou hlavou.

„Nič nenapĺňa moje srdce takou radosťou ako vidieť dvoch najtalentovanejších žiakov našej sekty každým dňom rásť," prehovoril majster Zhao Feng. „Pripadá mi to ako včera, keď ste po prvý raz prekročili prah Nebeskej hory a ocitli sa na Lunárnom vrchu."

Keď k nemu zdvihli hlavu, nahol sa k ním ešte bližšie. Potľapkal Liang Shena po ramene. „Wang Zhihao," oslovil ho majster.

Wang Liang Shenove zdvorilostné meno bolo Wang Zhihao [Džihao]. Bol to práve majster Zhao Feng, čo mu toto meno dal. Liang Shen bol vždy ambiciózny a do tréningov a štúdia sa vrhal odvážne po hlave a ako prvý. Možno aj preto sa jeho zdvorilostné meno napokon stalo Zhihao.

„Hneď, ako si sa objavil na prahu našej sekty, som vedel, že si nesmierne talentovaný," pokračoval majster Zhao Feng. „Začínal si v omnoho neskoršom veku ako ostatní naši žiaci a aj napriek tomu si ich všetkých dokázal poľahky predbehnúť svojimi schopnosťami. Musím sa priznať, že som nechcel prijať ďalšieho odchovanca, ale napokon som sa rozhodol, že ťa budem osobne učiť a urobil som správne rozhodnutie. Tvoje ambície ťa dostali ďaleko a stal si sa jedným z našich najlepších kultivátorov. Som na teba hrdý. Prajem ti, aby ťa táto tvoja túžba aj naďalej poháňala vpred, no ale aby ťa nikdy neoslepila natoľko, že nebudeš vidieť na cestu, Zhihao."

„Ďakujem, Shifu," odvetil Liang Shen poslušne. „Budem to mať na pamäti."

Teraz sa majster zastavil pred Yue Hanom, ktorý na neho hľadel s úžasom. Koniec koncov, majster Zhao Feng bol momentálne najsilnejším členom Mesačnej sekty. Nielen, že vyvinul niekoľko ich tajných bojových techník, ktoré sa stali typickými pre ich sektu, ale vďaka dlhému životu sa v ňom skrývalo veľké množstvo poznatkov a skúseností, ktoré mladším členom sekty chýbali. Liu Yue Han mal voči nemu obrovský rešpekt a obdiv.

„Liu Ming Jing," potľapkal majster Yue Hana zľahka po tvári.

I Liu Yue Han dostal svoje zdvorilostné meno Liu Ming Jing [Min Džing] od majstra Zhao Fenga. No bol jediným človekom z Mesačnej sekty, kto od neho dostal aj svoje civilné meno.

„Keď sme ťa pred vyše dvadsiatimi rokmi našli ako zabalený uzlíček na úpätí Nebeskej hory, mysleli sme si, že je už neskoro. Vôbec si neplakal a bol si podchladený, nebyť splnu, nikdy by sme si ťa tam neboli všimli. So ženou sme nikdy nemali deti a nevedel som, ako sa o teba postarať, no len čo sme ťa priniesli na Lunárny vrch, pookrial si. Moja žena ťa zohriala a nakŕmila, a podarilo sa nám zachrániť ťa. Si ako môj syn."

Liu Yue Han potiahol nosom. „Shifu," zamrmlal.

Majster sa na neho povzbudzujúco usmial a potom sa s rukami za chrbtom obrátil tvárou naspäť k Striebornému pavilónu. Starší členovia sekty ešte stále sedeli pod jeho strechou a čakali, kým sa ich líder vráti.

„Predtým, ako dnes zaľahneme do postelí, potrebujem s radou starších ešte prebrať jednu dôležitú veci," prehovoril. „Rád by som to bol nechal na zajtra, no zlo nepočká. A naši žiaci sú najsilnejší práve počas takého splnu."

Zastal v aréne, kde na zemi ležali dva opustené meče. Kopol špičkou čižmy do čepele jedného z nich a meč poľahky vyskočil do vzduchu, rovno do jeho ruky. Vzal oba meče do rúk a potom ich hodil smerom k svojim majiteľom. Liu Yue Han a Wang Liang Shen priskočili bližšie a chytili svoje meče do rúk.

„Čo keby sme dnes na zasadnutie rady prizvali aj naše dve najväčšie pýchy?" opýtal sa majster Zhao Feng. „Sú už dostatočne vyspelí na to, aby sa začali zapájať do záležitostí našej sekty."

Zo Strieborného pavilónu nebolo počuť žiadne námietky. Majster Zhao Feng pozrel na svojich posledných dvoch učňov, ktorí ešte stále stáli v aréne, s mečmi v rukách.

„Zhihao, Ming Jing, poďme!"

„Áno, Shifu!"