Josefa si obzerala svoj odraz v zrkadle a bola čoraz nespokojnejšia. Snažila sa zakryť všetky svoje nedostatky, aby ju matka neskritizovala natoľko, aby jej dnešný deň znechutila. Vyše pol hodiny sa pokúšala krotiť svoju bujnú hrivu vlasov, zakrývala nedokonalosti pleti a obliekla sa tak, ako sa na mladú dámu jej postavenia patrí. Napokon uznala, že je pravý čas zísť dole na raňajky, kde ju už určite čakala celá rodina.

,,To je dosť, že si sa k nám pridala. Presnosť je výsada kráľov, zapamätaj si to," ozvala sa ako prvá Josefina matka, keď si jej dcére sadala k stolu.

,,Ospravedlňujem sa, mama," odvetila Josefa potichu. Matka nemala ďalšie pripomienky, preto sa uvoľnila a naložila si na tanier raňajky. Príjemné ticho však dlho netrvalo.

,,Opatrne, sestrička. Tá stolička má len určitú nosnosť," preniesla škodoradostne blondínka sediaca oproti Josefe. Pri pohľade na sestrin ublížený pohľad sa spokojne zahryzla do jablka.

,,Správaj sa slušne, Rosario," zahriakol ju mladík s rovnakými blond vlasmi. ,,Staršej sestre máš preukazovať úctu!"

,,Rosario to určite nemyslela zle. Zrejme chce sestre len dobre. Prospelo by jej schudnúť pár kíl. Aspoň sa konečne vie poriadne upraviť," vložila sa do toho ich matka.

Josefa si zahryzla do pery, aby dostala svoje pocity pod kontrolu. Ostré slová matky a mladšej sestry ju vždy dokázali raniť, no ukázať to by celú situáciu len zhoršilo. Jediné, čo mohla robiť, bolo túto debatu pretrpieť a modliť sa, aby sa téma rýchlo zmenila.

,,Dolores, nechaj to dievča konečne na pokoji! Hovorili sme predsa o Salvatorovi, vráťme sa k tomu," zaznel mocný hlas hlavy rodiny. Josefa si vydýchla úľavou. Jej otec, Jose Navarro, jej bol vždy oporou a snažil sa ju brániť pred matkinou kritikou ako len mohol.

Delores pretočila očami, ale neprotestovala. Reč sa teda zvrtla na Josefinho staršieho brata, Salvatora. Súťažil v mnohých športoch a ani dnešok nebol výnimkou. Čakali ho preteky Železného muža, počas ktorých ho čaká kilometrový beh, lezenie po skalách a napokon plávanie na 500 metrov. Josefa bola na svojho brata pyšná, no občas mu závidela. V očiach ich matky bol Salvator ten najlepší, darilo sa mu vo všetkom, do čoho sa pustil. Preto mala matka vysoké nároky aj na svoje mladšie deti. 

,,Jose, budem si musieť požičať tvoje auto. Moje sa ešte nevrátilo zo servisu," povedal Salvator. ,,Samozrejme, ak s tým nemáš problém."

,,Ale no tak, dnes ma mala odviezť do školy," pretočil očami ich najmladší brat Emanuel.

,,Do školy to nie je tak ďaleko. Iste, kľudne si ho požičaj," prikývla Josefina. Vyrastala síce v jeho tieni, no aj tak mala zo všetkých súrodencov najradšej práve jeho.

Rosario si nedokázala odpustiť ďalšiu poznámku. ,,Pohyb ti len prospeje, sestrička."

Ich otec tresol päsťou po stole, namosúrený správaním svojej dcéry. Súrodenci pochopili, že je čas spakovať sa. Salvator si vzal od Josefiny kľúče od auta a utekal z dverí. Emanuel sa ako jediný školopovinný s dramatickým povzdychom a taškou na pleci pobral na vysokú školu, ktorú navštevoval. Josefina mala odísť so svojimi rodičmi sledovať preteky staršieho brata, kým Rosario chcela ostať doma.  

Josefina vyšla z domu, keď Salvator naštartoval motor, no vzápätí vybehol z auta von. ,,Zabudol som si fľašu s vodou!" kričal. Už bol pri Josefine, keď sa ozval ohlušujúci výbuch. Josefina vykríkla a uskočila dozadu. Výbuch nebol veľký, no napriek tomu sa auto ocitlo v plameňoch. V šoku sa držala staršieho brata, neschopná spustiť oči z horiaceho auta.

Zvyšok rodiny okamžite vybehol von, aby zistili, čo sa to deje. Ihneď začali panikáriť. Dolores sa vrhla k najstaršiemu synovi a kontrolovala, či je v poriadku. Jose zavolal políciu a hasičov. Všetci hovorili jeden cez druhého v snahe objasniť to.

,,Auto predsa nevybuchne len tak samo od seba!" kričala Delores v hystérii. ,,Niekto sa pokúsil zabiť môjho syna!"

,,Upokoj sa, Dolores. Salvator je našťastie v poriadku a nikomu sa nič nestalo," tíšil ju manžel.

,,Ale niekomu sa niečo mohlo stať. Chcem, aby bol vinník nájdený a potrestaný! Čo ak sa pokúsia opäť na Salvatora zaútočiť?" nedala sa Dolores.

,,Tak počkať," zastavil ich Salvator. ,,Nemyslím si, že ten výbuch bol určený pre mňa. Nie je to moje auto, ale Josefino. Niekto chcel ublížiť jej."

Josefina zbledla a vyschlo jej v ústach. Pomyslenie na to, že jej niekto nachystal do auta bombu, ju vydesilo na smrť. Dolores pozrela na svoje deti, uvedomujúc si, že jej syn má pravdu. Chytila Josefinu za ruku a ochranne ju pritiahla k sebe.

,,Je jedno po ktorom z vás išli. Nikto sa nedotkne mojich detí!" vyhlásila Dolores odhodlane.