Dneska som nemala také šťastie ako včera, a to hlavne preto, že sa mi pokazilo auto a kým som si stihla uvedomiť, že musím ísť peši a ešte kým som sa dotrepala medzi tými ľuďmi, meškala som už desať minút.

Rýchlo som bežala do budovy, aby som stihla ísť do kancelárie- teraz už Harrisonovej -, a musela som sa tam dostať čo najskôr. Ale dneska asi nebol môj deň, lebo keď som sa chcela vyviesť výťahom, zistila som, že bol pokazený.

Preto som musela ísť po schodoch, čo sa mojim nohám na opätkoch nepáčilo.

Keď som konečne vyšla hore a uistila sa, že už bez problémov môžem vojsť, zaklopala som na dvere a ani nečakala, kým niečo niekto povie.

Inak povedané : Vtrhla som tam akoby horelo, čo ho donútilo zrušiť hovor, ktorý práve uskutočňoval, a pozrieť sa na mňa.

,,Čo sa stalo?" opýtal sa ma Richard, keď som vošla.

Akoby na mňa čakal.

Nečakal, či?

,,Ešte nikdy som nemeškala. To je prvýkrát. Nemôžem zato, že sa mi pokazilo auto, lebo ako by som mohla? A v New Yorku je sakramentsky veľa ľudí!" ospravedlnila som sa - ani som si neuvedomila, že vlastne kecám - a znovu pozerala na jeho super topánky.

,,No.. Dobre. Tak nabudúce nech sa to neopakuje." napomenul ma s zvláštnym tónom, ,,Teraz choďte zavolať Wilnerovi a dohodnite stretnutie na budúci týždeň. Teraz to je to jediné, čo od vás žiadam."

To mala byť urážka?

,,Dobre." vydýchla som a postavila sa s účelom čo najrýchlejšie odísť, ale zastavil ma.

,,Ak by ste dneska alebo aj inokedy potrebovali odvoz, stačí povedať. Môžem povedať svojmu šoférovi, aby vás odviezol. Alebo to môžem urobiť aj sám. Zodpovedám za svojich zamestnancov a nemám s tým problém. Ľudia odo mňa žiadajú aj banálnejšie veci, verte mi." povedal, kým si sadal na stoličku. ,,A ešge by som poprosil kávu, ktorá tu mala byť presne pred dvadsiatimi minútami."

Pokrútila som nad tým očami a snažila sa ukľudniť. Nemôžem byť drzá ku svojmu šéfovi, aj keď by som mu najradšej dala facku.

Som asi veľmi náladová.

,,To nebude nutné. A tu kávu.. Áno, idem po ňu." zahlásila som nakoniec a vyhla sa jeho výrazu s nadvihnutým obočím.

S úsmevom, aj keď trochu falošným, som opustila miestnosť a vydýchla si, že na mňa nekričal. Snažila som sa byť v mojej práci dobrá a nový začiatok sa začína s dobrými výkonmi.

Ale počkaj, on mi chcel ponúknuť odvoz? Že on sám? Zodpovedá za zamestnancov?

Väčšou blbosť som nepočula.

Alebo to nie je blbosť, len ja nie som voči nemu imúnna, a preto mi to vadí?

Ešte  než  som  vyšla, cítila som jeho pohľad na mne. Stále sa tak na mňa pozeral a mňa to privádzalo do rozpakov. Nevedela som, ako ten pocit zastaviť.

Z mojich myšlienok ma vytrhol pálivy pocit na mojej hrudi.

Ashley Olsen.

Tá žena má teraz obliala svojou kávou a ešte sa tvárila, že to bolo omylom.

Hodila som na ňu vražedný pohľad - niežeby som jej v iných prípadoch nič nepovedala, no nemala som náladu - a rýchlo išla na Wc.

Aký má so mnou problém?

Opláchla som si to vodou, ale aj tak cez tú blúzku bolo vidno moju podrprsenku. Musela som sa ísť prezliecť, lebo takto som tu nemohla byť  a žiadne náhradné veci tu nemám, aj keď by sa mi hodili. A ešte práve dneska nemám auto.

Frustrovane som si vydýchla a vysušila si to, no stále ten fľak prevládal.

Možno mi Tara nejak pomôže a bude mať niečo na požičanie.

Vrátila som sa na chodbu, kde som z automatu vybrala čiernu kávu, a razila si to naspäť do jeho kancelárie. Zaklopala som na dvere, no nikto sa neozýval, tak som vošla jednoducho dnu.

Ale to som asi nemala robiť.

Uvdela som Ashley, ktorá ma nedávno poliala kávou, a Richarda ako sa bozkávajú, pričom Ashley sedela na stole a vyzliekala Richarda z košele.

Ako prvý ma zazrel Richard a hneď prestal v tom, čo robil. Snažil sa si naspäť zapnúť košelu a tváril sa neutrálne.

,,Káva, ktorá tu mala byť pred dvadsiatimi minútami." povedala som sa a položila mu ju na stôl. Prekvapil ma jeho letmý, pobavený úsmev, ktorý ale rýchlo zakryl.

A ja som rýchlo zdrhala von.

Do chmár.

Dvere kancelárie sa otvorili a von vyšla Ashley, aj keď som už mala v pláne odísť. Ignorovala som ju, no v tom ignorovaní ma vyrušil jej hlas.

,,Máš ísť tam." povedala odmerane
a ukázala smerom na kanceláriu, z ktorej vyšla. Potom si to na tých ihlách odkráčala preč.

A teraz som sa naozaj bála, čo bude. Síce prvýkrát to nebolo nič, teraz by mohol..

Ale nie.

Pomalými krokmi som vošla dnu a na jeho pokyn som si sadla na stoličku. Správal sa ako pán a ja som bola jeho pes, ktorého ku sebe volal a dával mu úlohy..

Sklapni.

Chvíľu na mňa pozeral, až mu zrak skĺzol na moje prsia, ktoré pekne vykukovali von z blúzky.

Do riti, nepozeraj sa tam.

,,Tento hrnček je plný, tak s ktorou kávou ste sa obliali?"

,,S Ashley sme sa zrazili a tak.." potichu som prehovorila a v hlave prekrútila očami.

Prikývol, no naďalej mlčal. Chcela som niečo povedať, aby som prerušila trápnu chvíľu, no nevedela som čo.

Oh, čau, ako?

,,Bol by som rád, keby ste o tom pomlčali. Veď viete, o čom. Nechcem, aby tu kolovali nejaké reči, len teraz, čo som práve nastúpil. Aj keď sa na to veľmi spoľahnúž nemôžem."

,,Jasné. Váš milostný život ma nezaujíma a vážne nemám potrebu niečo šíriť. A Ashley.." stopla som sa, keď som si uvedomila, čo hovorím.

,,Ashley čo?" vypytoval sa.

,,Nič už. Neviem."

Spokojne prikývol a oprel sa o stoličku.

Chvíľu nastalo ticho a on sa stále pozeral na moje prsia, akoby rozmýšľal, či ma teraz pretiahnuť alebo nie. Musela som sa nahlas zasmiať nad tým, aká som bola blbá.

On sa nechápavo zamračil a zdvihol jedno obočie. Odkašľala som si a zadívala sa na prsteň na mojej ruke.

Nie, nie je zásnubný.

,,Odveziem vás domov." vstal a išiel si obliecť kabát. Chcela som namietať, no on ma prerušil.

,,Musím si niečo vybaviť, takže to nebude problém, slečna Bennet."

 Po chvíľke som prikývla, aj keď veľmi nerada, a otvorila dvere. Stále mi vŕtalo v hlave, prečo ma chce odviezť. 

Bola som momentálne hlupák?

Len momentálne, Daisy?
Nie stále?

Vyšli sme pred budovu a on vybral kľúč a odomkol jeho samozrejme super veľké auto.

Veď aké by malo byť, keď nie drahé a veľké?
Nasadli sme spoločne - nie na spolocné miesto, ale v spoločnom čase - a hneď na to naštartoval.

Celá cesta prebehla v tichu a ja som ho prerušiť nemienila. Ako sa zdalo, tak ani on.

Neviem odkiaľ vedel, kde bývam, ale zastavil na chodníku pred mojím domom. Ani som sa ho na to radšej nepýtala, lebo som si nebola istá, čo mi asi tak odpovie.

Vystúpila som z auta a nadýchla sa čerstvého vzduchu.

,,Tak pekný večer, Daisy." pozdravil mi, čo ma prinútilo sa usmiať. Ten zvuk môjho mena vychádzajúci z jeho pier.. Pozeral sa na mňa tak priamo a ja som bola z toho až vlhká. 

,,Aj vám." popriala som mu a vystúpila.

Tak asi nič nebude.

Niežeby som niečo čakala.

Počkaj, ale ako sa dostanem naspäť?

my_angel_tvd pre teba, úžaska❤