Špinavý sneh z ulíc New Yorku zmizol. Letný semester bol v plnom prúde. Aonelle vyšla z budovy vydavateľstva. Privítal ju nečakaný aprílový dážď. Postávala pod strechou a premýšľala, či zariskuje a prebehne po najbližšiu zastávku, keď v diaľke zazrela známu postavu.

Kráčal k nej Sai s veľkým rozprestretým dáždnikom. Zastavil sa pri nej a potom ho nahol tak, aby mohla bezpečne prejsť a zavesiť sa mu na rameno bez toho, aby sa jej dotkla čo i len jedna dažďová kvapôčka.

„Sai," venovala mu úsmev, keď ich oboch bezpečne schovával dáždnik. Ich nečakané stretnutie ju potešilo. „Čo tu robíš?"

„Adam mi hovoril, že dnes máte stretnutie s vydavateľom a tak som si povedal, že ťa prídem počkať. Aprílové počasie je vždy nevyspytateľné."

Sotva to dopovedal, prudký lejak ustal. Nadvihol dáždnik, aby sa uistil, či už neprší. Pomedzi husté mraky vykuklo slnko. Aonelle sa rozosmiala.

Chcel zložiť dáždnik, ale Aonine prsty nahmatali tie jeho. Pevne mu ich stisla. Bol vysoký, musela zakloniť hlavu, aby na neho lepšie videla. Nikto si ich nevšímal. Ľudia vôkol nich si žili vlastným životom, ponáhľali sa sem a ta, večne zaneprázdnení. No pre nich dvoch teraz čas zastal.

Aonelle si ho pritiahla bližšie. Nikdy nemala takú silu, aby ho stiahla dole, no on ju aj napriek tomu poslúchol a sklonil sa k nej. Postavila sa na špičky. Sledovala tie umelo zafarbené oči, ktoré ju uprene sledovali, dvíhala sa čoraz vyššie, až sa takmer dotýkali nosmi. Do tváre sa jej razom nahrnula krv. Začínalo sa jej ťažko dýchať.

Saiovi poklesli viečka.

Ich pery sa spojili.

Aone zatvorila oči a mlčky pozorovala svoje pocity. Srdce jej hlasno bubnovalo v hrudníku. Nemusela to urobiť, ale ona to chcela. To bol rozdiel v celom tom všetkom. Chcela byť s ním, chcela sa s ním bozkávať, ba i niečo viac, aj keď to možno ešte nezvládne. No to najhlavnejšie bolo, že chcela. Po krku jej pretancovali zimomriavky. Pomaly vydýchla a zachvela sa.

Ich prsty boli stále prepletené, schovávali ich pod dáždnikom, hoci už nepršalo.

Sai pootvoril pery, ale nepchal sa jej do úst jazykom. Nekradol jej kyslík a nesnažil sa ju zadusiť. Namiesto toho jej nechával priestor a čakal, čo urobí. Jazykom pátrala po jeho perách, až kým sa neocitla dnu.

Nebol to on, kto ju bozkával, teraz bozkávala ona jeho. Kedykoľvek sa jej to znepáčilo, mohla sa odtiahnuť a odtlačiť ho. Potom sa odtiahla, hľadiac na neho.

„Aone," prehovoril ťažko. Podľa jeho chrapľavého hlasu vedela, že mu vyschlo v krku. „Nemusíš sa kvôli mne premáhať."

„Ale ja sa nepremáham," povedala. „Dôveruješ mi, Sai?"

„Samozrejme," odpovedal.

Nadvihla mu okuliare z tváre a zasunula mu ich do vlasov ako čelenku. Zvedavo sledoval jej tenké prsty. Myklo ho, keď zbadal, ako približuje k jeho očiam.

Aonelle videla, že ho to stojí obrovské množstvo sebaovládania, no aj napriek tomu držal otvorené viečka. Bruškom prsta sa zľahka dotkla jeho kontaktnej šošovky a on to nevydržal. Zažmurkal. Posunutá kontaktná šošovka sa mu zohla a vypadla von na líce. Zotrela mu ju z tváre končekom prsta. Chvíľku ju sledovala a potom vytiahla von i tú druhú.

Posadila mu okuliare naspäť na nos. Oboma dlaňami sa dotkla jeho líc a skúmala jeho tvár. Slnečné lúče prenikali cez jeho dáždnik a zalievali ich tváre farebným svetlom.

„Si prekrásna, Aone," prehovoril Sai.

Ach, bol z nej úplne hotový, vedel to.

Spočiatku si namýšľal, že za tým všetkým bola ľútosť a pocit zodpovednosti. Možno na začiatku to tak i bolo. Nemohol ju predsa nechať o samote, keď videl, aká je zranená a nešťastná.

No teraz už vedel, že všetko je úplne inak. Poznal jej silné i slabé stránky. Poznal jej svetlé i tmavé chvíľky. Videl, ako so všetkým bojovala a aj napriek tomu sa odmietala vzdať.

Chcel, aby bola jeho. Chcel vidieť, ako sa jej podarí prelomiť prvé bariéry, ako sa znova zaradí do normálneho života. Ako sa jej zastavený čas opäť začne hýbať. Chcel byť pri jej úspechoch, chcel byť pri jej neúspechoch. Chcel byť pri nej, nech sa bude diať čokoľvek. Byť niekým, kto prepíše všetky jej negatívne spomienky a nahradí ich iba pozitívnymi.

Slabo vydýchol a oblizol si pery. Bolo ťažké dívať sa jej do očí bez toho, aby jeho vnútro nezačínalo ožívať. No na ňu sa oplatilo čakať.

Namiesto farebných dúhoviek teraz Aonelle po dlhej dobe videla Saiove skutočné tmavé oči. No neboli vôbec bezodné a prázdne ako si pamätala, naopak, boli plné lásky a nehy. Človek, ktorý sa na ňu pozerá takýmito očami, jej nikdy nedokáže ublížiť.

Zatvorila viečka a pritisla svoje pery na neho. Znova a znova. Keď sa od neho odtiahla, uškŕňal sa ako blázon.

„Ďakujem, že ma aj po tom všetkom máš stále rád," povedala.

✗✗✗ KONIEC ✗✗✗