V to leto bol biely dom s hnedou strechou a drevenými okenicami prevažne opustený. Jej rodičia odišli do práce, presne ako každé ráno, a ona len pred malou chvíľkou niekam odišla so svojou kamarátkou. Videl ich kráčať po ceste, keď sem šiel na aute, no ony si ho nevšímali, pohrúžené do nejakej debaty.

Sedel vo svojom aute na okraji cesty, v letnej tichej páľave mu robilo spoločnosť iba šuštiace autorádio a kytica bielych ruží položená na prázdnom mieste vedľa neho. S rukou v nohaviciach sa oprel v sedadle a zažmúril oči. Začínal byť zúfalý. Potreboval ju mať pri sebe.

Pamätal si ten deň, keď ju po prvý raz uvidel, akoby to bolo len včera. Keby takéto prirovnanie počul jeho brácho, asi by ho vysmial, ale on na to nedbal.

Bolo to iba jedno z obyčajných kníhkupectiev, aké sa nachádzali v každom jednom meste. Stretol ju hneď v prvý deň, čo sa tam objavil. Vošiel dnu a kým sa jeho brat zhováral s majiteľom kníhkupectva, on sa túlal pomedzi stoly s bestsellermi a nezaujato si obzeral jednotlivé diela. Knihy ho odjakživa nudili, nečítal ich. Preto svoju pozornosť presunul z obálok na ľudí, ktorí sa v ten deň v kníhkupectve nachádzali.

Okamžite si ju všimol, pretože ihneď na prvý pohľad bolo jasné, že je mladšia, než ostatní návštevníci. Stála pri jednom zo stolov s ťažkou literatúrou a v rukách držala akúsi hrubú knihu. Jej stránky preskakovali dopredu, akoby tancovali. Tak sa stratila medzi písmenkami, až úplne stratila pojem o čase. Svet vôkol nej prestal existovať, nevnímala nikoho a nič.

Zato on sa od nej nedokázal odtrhnúť. Ostatní ľudia ho viacej nezaujímali. Jeho oči teraz prechádzali po nej odhora nadol.

Po jej drobnej pleti, špicatom nose. Po tých dlhých plavých vlasoch, čo jej padali za chrbát. Po tých jemných svetloružových perách, ktoré sa občas mimovoľne pohli, keď si v duchu čítala jednotlivé slová, alebo sa pousmiala nad niektorou z myšlienok.

V ten deň sa jej ho podarilo očariť. Bez toho, aby pre to čokoľvek urobila. To sa často nepodarilo ani ženám, ktoré sa o to krvopotne snažili.

Podišiel bližšie, aby ju mohol osloviť. Zrovna, keď sa chystal prehovoriť, zakričala na ňu jej matka. Strhla sa a vrazila do neho. Sieťovaná taška s jej knihou dopadla na koberec s ťažkým buchotom. Už iba podľa toho zvuku vedel, že to bude nejaký tučný zväzok, ktorý bude mať minimálne štyristo strán.

Kým sa mu celá zahanbená a červená v tvári s koktaním ospravedlňovala, usmial sa na ňu. Dokonca i hlas mala anjelský. Čupol si, aby jej pomohol zodvihnúť zo zeme tú knihu. Bola naozaj hrubá a na lesklej obálke svietilo meno Akano Prescott. Úsmev mu zmizol z tváre. Nie. Nie zase on!

Ovládol sa a tvár sa mu vyjasnila. Vstal a podal dievčaťu knihu, kým jej matka nervózne pribehla k nim, aby sa ubezpečila, či je všetko v poriadku.

„Dúfam, že si sa ospravedlnila, Aonelle!" vybrechla na ňu.

Takže sa volá Aonelle. Veľmi zvláštne meno. Ešte nikdy také nepočul.

„Á-áno," ešte viac sa zapýrila. „Veľmi ma to m-mrzí. Nechcela som..."

„To je v poriadku," usmial sa na ňu.

Sledoval, ako spoločne vyšli z kníhkupectva. Rozhodol sa v tom momente. Toto dievča musí byť jeho.

Nedbal na brata a vyšiel z predajne. Stihol zahliadnuť, ako tie dve nasadali do auta a ponáhľal sa do toho svojho. Kým naštartovali auto, zapísal si do malého zápisníka v prednej zásuvke auta ich poznávacie číslo. Počkal, kým sa pohli z miesta a potom i on pokrútil kľúčikom v zapaľovaní. Motor zapriadol a on sa pohol z miesta. Bol čas zistiť, kde jeho vysnívané dievča žije.

Keď sa o takmer hodinu neskôr vrátil s autom späť, jeho brat už čakal naštvaný na parkovisku. Vynadal mu, ale na tom nezáležalo. Podstatné bolo, že títo dvaja sa nikdy nestretli. A ani sa nikdy nestretnú, na tom si dá veru záležať. Onedlho začnú letné prázdniny a to bola dokonalá príležitosť na to, aby ju oslovil.

Rozhodol sa pre starú formu dvorenia. O pár dní neskôr jej pred dverami nechal prvú kyticu ruží. Tak veľmi sa tešil na deň, keď ju požiada o ruku, až si ani neuvedomil, že by s ním mohla jednoducho nesúhlasiť.

Bola predsa taký anjel... Keď sa na ňu díval, jeho myseľ ožila. Okrem chlapčenských predstáv mu vnukla aj budúce plány a ciele. Stala sa jeho múzou, jeho inšpiráciou, hoci si dovtedy myslel, že také niečo potrebuje iba nejaký umelec.

Vystúpil z auta a prešiel k domu. Vyšiel nahor po drevených schodoch na verandu a potom pred vchodové dvere položil na zem čerstvú kyticu bielych rezaných ruží. Šestnásť. Dnes mala kytica o jednu ružu menej.

Samozrejme, nemohol chýbať ani ľúbostný odkaz.

Tvoja krása je ako tieto ruže: čistá a nevinná. Rovnako, ako moja láska k tebe.

Vrátil sa naspäť do auta a trpezlivo čakal. Sedel v ňom, až kým ju nezbadal vracať sa domov. Videl, ako sa celá rozochvela, keď pred dverami uvidela zabalenú v tenkom hnedom papieri ďalšiu kyticu. Vzala ju do rúk a našla ďalšiu kartičku. Jej pery sa opäť nečujne hýbali, kým pomaly čítala jedno slovo za druhým, presne ako vtedy v ten deň, keď ju zazrel v kníhkupectve. Privoňala k bielym hlávkam čerstvých ruží a vydýchla.

Naštartoval motor a odfrčal skôr, než si všimne, že tam na ňu čakal. Do veľkého prekvapenia, ktoré pre ňu chystal, ešte zostávali viac ako dva týždne.

✗✗✗