Aonelle stála vo dverách v Saiovom byte. Deanna bola vo svojej izbe, kde počas zimného semestra bývala spolu s Cassie. Na zemi ležal otvorený obrovský kufor, do ktorého teraz hádzala všetky veci zo skrine.

„Máš veľmi veľa oblečenia," skonštatovala Aonelle.

„Ak sa ti z toho niečo páči, môžeš si to zobrať," povedala jej Deanna.

Aonelle podišla bližšie a pozrela na drahé a trendy kúsky. „Obávam sa, že s mojimi krátkymi nohami by z týchto minišiat bola skôr nočná košeľa," poznamenala.

Deanna sa zasmiala na jej žarte. Takže sa predsa len vedela aj smiať.

Aonelle si čupla na zem a začala jej skladať veci. Deanna ich totiž iba šmarila na jednu kopu a bolo jasné, že takto sa do toho kufra nikdy nezmestia, hoci je obrovský.

„Kam teraz pôjdeš?" opýtala sa jej.

„Rozhodla som sa, že sa vzdám privátu a vrátim sa na kampus," povedala Deanna. „Od rodičov som odišla proti ich vôli, čo znamená, že nie sú ochotní viac financovať moje výstrelky, ako to nazvali. Ak by som chcela bývať niekde osamote, musela by som si nájsť prácu na plný úväzok, nie len na niekoľko hodín do týždňa. No teraz sa chcem venovať hlavne štúdiu na univerzite."

Aonelle prikývla: „Takže to ešte stále nepochopili?"

Deanna si vzdychla: „Aj keby teraz moji rodičia otočili správanie o stoosemdesiat stupňov, stále nie som pripravená im znova začať dôverovať. Saiovi rodičia mi vybavili na ich klinike dobrú psychologičku.

Každopádne, špecializuje sa na obete sexuálneho násilia a poskytla mi viac pochopenia, než ktokoľvek z mojej rodiny. Myslí si, že moje správanie je z veľkej časti práve zvládací mechanizmus a neteší ju to, že sa k tomu často pridávajú aj drinky. Nemyslím si, že budem schopná mať ešte niekedy v živote normálny vzťah. Či už po sexuálnej, či po romantickej stránke."

Aonelle sa na ňu usmiala. „Viem. Aj ja si to tiež myslím."

„Naozaj? Myslela som si, že vám to so Saiom celkom klape."

„Ešte sme nezašli ďalej, ako sú držanie sa za ruky a pusy."

Deanna si prestala baliť veci do kufra a pozrela na ňu svojimi mačacími očami: „Nedali ste si ani len francúzsky bozk?"

Nelle pokrútila hlavou.

„Ale prečo?"

„Nedokážem sa stále naplno uvoľniť."

„Nedôveruješ mu?"

„Samozrejme, že mu dôverujem. Ale..."

Sai bol voči nej veľmi ohľaduplný. Začal nosiť iba kvôli nej tie farebné šošovky, ktoré musia byť extrémne nepohodlné a navyše neboli ani len dioptrické, takže sa ani len nezbavil svojich okuliarov. A to len preto, aby sa na neho podobal menej.

Akceptoval to, že nemala rada náhle fyzické dotyky, obzvlášť s mužmi. Nikdy ju len tak z ničoho nič prudko neschmatol ako Luka. Vždy jej najprv ukázal čo sa chystá spraviť a potom jej dal na výber. Nikdy na ňu netlačil a dovolil jej postupovať vlastným tempom.

A aj napriek tomu spolu nikdy nezašli ďalej. Vzdychla si. Nebolo to o tom, že by tie veci s ním nechcela robiť. Vždy, keď bol v jej blízkosti, srdce sa jej rozbúchalo. Vždy, keď pri nej nebol, predstavovala si, aké to bolo a aké to bude, keď sa znova stretnú.

Mala ho rada preto, lebo to bol prvý muž, ktorý sa nesnažil donútiť ju k sexu, či bozkom, alebo preto, že ho mala skutočne rada takého aký bol?

Myslela si, že bol s ňou len preto, lebo ju ľutoval. Lebo voči nej cítil pocit zodpovednosti. Koniec koncov, bol to jeho brat, čo jej ublížil.

No súdny proces sa skončil, ona bola oslobodená a Sai aj napriek tomu vyhľadával jej spoločnosť. Neodvážila sa dúfať, že by ju mohol mať skutočne rád. Obzvlášť keď ona sama si nebola istá, na čom je.

„Ale?" Deanne došla trpezlivosť, keď zistila, že Aonelle sa zase zahĺbila do svojich myšlienok.

„Bojím sa zájsť ďalej," priznala sa jej Nelle. „Nedokážem to. Som iná než ostatné dievčatá. Som zvláštna."

„Zvláštna," Deanna prižmúrila oči.

Aonelle sa na ňu viac nedokázala pozrieť. Namiesto toho sa tvárila, že skladá nejaký sveter, až kým jej ho Deanna nevytrhla z rúk a nešmarila do kufra. Veko dopadlo na hromadu šatstva. Bolo jasné, že ten kufor nikdy v živote nezatvoria.

Trhane sa nadýchla. Túto skúsenosť si zatiaľ nechala sama pre seba. Čo by si o nej pomysleli ľudia, keby sa to dozvedeli? Chcela si to vziať so sebou do hrobu.

„Aone, rozprávaj sa so mnou. To čo mi povieš, zostane medzi nami. Nepoviem to ani len svojej psychologičke, sľubujem."

„Aka-on... keď mi to robil," nedokázala sa jej pozrieť do očí. Odvrátila sa a namiesto toho sa hrala s ďalším jej oblečením. Bolo veľmi ťažké vysloviť to. Bolo to najhoršie z toho všetkého, čo ju zožieralo v jej vnútri. „Keď ma znásilňoval, spravila som sa."

„A preto si myslíš, že si divná? Prosím ťa, ako si na toto prišla?" opýtala sa jej Deanna.

Bolo to asi po prvý raz, čo ju počula použiť milý tón. Prudko na ňu pozrela. Čakala, že bude zhnusená, že sa od nej odvráti.

Aonelle neodpovedala. Narážala na to, čo urobilo jej telo. Ľúbila Saia a predsa sa nedokázala prinútiť, aby ho pobozkala, aby sa ho dotýkala. No kým Akano robil to, čo sa jej nepáčilo a čo nenávidela, jej telu sa to páčilo? Zakaždým, keď si na to pomyslela, rozpútalo sa v jej vnútri tornádo zúfalstva.

„Aone, dobre ma počúvaj," Deanna ju chytila za lakeť a potiahla si ju bližšie k sebe, aby sa jej mohla zadívať do očí. „Nemysli si, že by si teraz bola kvôli tomu čudná, alebo úchylná, preboha! Ľudské telo reaguje nevyspytateľne. A to ženské obzvlášť."

„Ako to môžeš tvrdiť?"

„Ale keď... stáva sa to, keď sa dvaja ľudia majú radi, alebo je to príjemné, nie? Nedeje sa to pri takom niečom. To znamená, že sa mi to podvedome muselo páčiť! Znamená to, že som skrátka divná!"

Rozvzlykala sa a nedokázala viac zadržať slzy.

„NELLE!" Deanna ňou zatriasla. „Upokoj sa. Prosím ťa. Naozaj."

Aonelle smrkla. Mačacie zelené oči ju pozorne sledovali. Deanna ju pustila a s ťažkým povzdychom si sadla na päty. S rukami na kolenách teraz bola ona tou, kto mal problém udržať s Aonelle očný kontakt.

„V ten deň," povedala, „keď si nás nachytala so Saiom..."

Nelle pocítila, ako ju vo vnútri bodla žiarlivosť. Ona sama Saia iba pobozkala na pery, no Deanna s ním zašla omnoho ďalej.

„Myslíš si, že po mne vtedy túžil? Že ma chcel? Že mal chuť na sex so mnou?"

Aonelle nechcela odpovedať.

„Odpoveď vieš už od toho dňa, ako si nás videla v tom klube. Vkuse ma od seba odstrkoval. Nemala som nad ním kontrolu, privádzalo ma to do šialenstva. Chcela som niečo a on mi do nechcel dať. Potrebovala som si to vziať."

Aonelle mlčky prikývla. Spomínala si, keď jej Sai o tom rozprával a Deannine slová teraz jeho teóriu iba potvrdili.

„Napokon povolil, aby to vyzeralo, že ho ovládam ja, no myslím si, že ani jeden z nás si to neužil. V konečnom dôsledku nám to obom iba zbytočne ublížilo. Bolo to práve v tom momente, kedy som si uvedomila, že takto to nemá vyzerať. Telo si niekedy robí čo chce. Si bystrá, Aone, určite veľmi poľahky prídeš na to, že niektoré veci, ktoré sú v živote príjemné, nám škodia, alebo nie sú správne."

Jej slová boli ako rozhrešenie. Aonelle si zahryzla do pier. Slzy sa opäť vyhrážali, že preniknú na povrch. Akoby Deanna inštinktívne vycítila, čo sa jej ženie hlavou. Nahla sa k nej a potom ju objala.

Bolo to, akoby sa jej v hlave odrazu vyjasnilo. Nech sa dialo čokoľvek, bolo by to stále proti jej vôli. Stále to bolo niečo, čo nechcela, s čím nesúhlasila. Nikdy ho o to neprosila. Ako si vôbec niekedy mohla myslieť, že by sa jej to páčilo? Na konci predsa vždy bojovala s tým, aká je zhnusená z neho, sama zo seba.

„A keby aj tvoje telo reagovalo, znamenalo by to, že to je v poriadku? Že s tým súhlasíš? Stačilo by len niečo príjemné, aby si to chcela?"

„Nie!"

„Nezáleží na tom, čo si myslí tvoje telo, Aonelle. Sme ľudia a závisí na tom, čo si myslí tvoja hlava! Myslíš si, že to, čo ti robil, bolo správne?"

„Nie! Samozrejme, že si to nemyslím!"

„Tak potom si úplne v poriadku! A reagovala si úplne normálne. Tak sa konečne prestaň bičovať za niečo, nad čím si nemala žiadnu kontrolu."

Slzy jej stekali po lícach, bolo to, akoby jej z vnútra odpadol obrovský balvan a teraz sa vyplavoval von spolu s nahromadenými negatívnymi myšlienkami. Akanov duch, ktorý ju tak dlho ťažil na duši, sa konečne zdvihol a odišiel.

✗✗✗